Náhodný okoloidúci

„Československo sa zrodilo z podvodu."
Mary Heimannová, historička

8. októbra 2009 vyšli v americkom akademickom nakladateľstve Yale University Press nové dejiny Československa od americkej autorky historičky Mary Heimannovej (1962), pôsobiacej na Strathclyde University v Glasgowe v Škótsku Czechoslovakia: The State that Failed (Československo: Štát, ktorý zlyhal).

Kniha je svojou argumentáciou presvedčivá a brilantne a čítavo napísaná.

Nové dejiny Československa od Mary Heimannovej sú neobyčajne podnetným materiálom na diskusiu. Pozrime sa na ne.

Česi vždy boli expertmi zvaľovať svoje zlyhanie na druhých

Heimannová argumentuje, že základným problémom českého spoločenstva bol jeho vypätý nacionalizmus a etnická neznášanlivosť, ktoré českí politici slepo a tvrdohlavo vynucovali na obyvateľstve. Zásadne si nevšímali pragmatické, kompromisné, pluralitné riešenia. Neboli schopní uplatňovať inkluzivitu a radikálne sa vymedzovali proti každému, kto bol akokoľvek iný. Tento postoj neuplatňovali len voči Nemcom, ale aj židom, Rómom, Maďarom, Slovákom, Poliakom aj Rusinom. Tvrdohlavé presadzovanie českého nacionalizmu priviedlo československý štát opakovane na pokraj skazy. Česi vždy boli expertmi na to zvaľovať svoje zlyhanie na "zradu" alebo "útlak" druhých. Lenže Heimannová dokazuje, že Mníchov si Česi zavinili sami. Voči menšinám sa chovali najmä v rokoch 1938-1939 aj v povojnovom období 1945-1948, neuveriteľne kruto, bez toho, aby ich k tomu ktokoľvek nútil. Ale vezmime to poporiadku.

Extrémny nacionalizmus vládol v Rakúsku a potom v Rakúsko-Uhorsku na všetkých stranách. Revolúcia z roku 1848 bola neúspešná, pretože namiesto toho, aby sa občania Rakúska zjednotili proti cisárovi v úsilí o získanie demokratických slobôd, všetky etnické skupiny v Rakúsku sa v tom roku navzájom zúrivo pohádali. Preto zvíťazil Bachov absolutizmus.

Romantický nacionalizmus vládol v Rakúsku predovšetkým medzi Nemcami už od konca osemnásteho storočia, kedy časť Nemcov začala presadzovať pangermánskou predstavu, že ľudia, ktorí hovoria nemecky, sú navzájom "mysticky spojení" do jediného národa, bez ohľadu na to, v ktorom štáte žijú. Rakúske mocnárstvo však podľa Heimannovej túto myšlienku nepresadzovalo a proti ideológii pangermánstva aktívne presadzovalo ostatné jazyky.

Vznik československého štátu na základe neznášanlivej ideológie

Česi si počas devätnásteho storočia vypracovali mocnú ideológiu, ktorej tvorcom bol predovšetkým Palacký. Práve podľa Palackého bolo husitstvo v pätnástom storočí silným nacionalistickým hnutím. To bola mýtická, nepodložená argumentácia. Výrazy "České země" či "Česko" neboli podľa Heimannovej do 19. storočia bežne používanými pojmami. Ján Hus sa v českej národno-oslobodzovacej mytológii stal základným symbolom českej rozhodnosti a nezávislosti a Ján Žižka akýmsi raným nacionalistom a primitívnym socialistom. Lenže spory husitov s katolíckou Európou neboli nacionalistické, boli náboženské. Avšak v českej komunite vznikla mytológia národného oslobodzovania, ktorá vyvrcholila v dvadsiatom storočí. Český šovinizmus konca devätnásteho storočia priniesol v storočí dvadsiatom tragické dôsledky.

O vznik nezávislého československého štátu v roku 1918 sa možno dosť zaslúžili americkí židia. Aspoň to tvrdí sám Tomáš Garrigue Masaryk v Čapkových Hovoroch s TGM. Masaryk sa totiž r. 1899 zastal v Rakúsku židovského vandráka Hilsnera, ktorý bol nespravodlivo obvinený z rituálnej vraždy mladého dievčaťa Anežky Hrúzovej. Masarykovo energické vystupovanie proti antisemitizmu v Hilsnerovom prípade bolo medzinárodne široko medializované a po rokoch sa Masaryk Čapkovi zveril, že "svetovú tlač väčšinou ovládajú alebo financujú židia, poznali ma z Hilsnerovho prípadu a oplatili mi, čo som pre nich urobil, tým, že písali priaznivo o našej veci - alebo o nej aspoň nepísali nepriaznivo. Veľa nám to politicky pomohlo."

Masaryk bol podľa Heimannovej nemilosrdný politický manipulátor a prezliekač kabátov. Do britskej tlače počas prvej svetovej vojny pretláčal propagandu o útlaku v Čechách a vyžíval sa v tom: "Mučeníctvo a krv vždy vyvolávajú sympatie." Rozbiť Rakúsko-Uhorsko a vytvoriť samostatný československý štát sa Masaryk rozhodol úplne arbitrárne, s minimom spolupracovníkov a absolútne bez akéhokoľvek mandátu z českých krajín. Keď totiž r. 1916 zomrel rakúsky cisár František Jozef I., jeho nástupca, cisár Karol I. začal prejavovať "menšinovým národom" v mocnárstve sympatie. Karol I. zrušil trest smrti, vynesený nad českými revolucionármi Kramářom a Rašínom, a v Rakúsku vznikla pravdepodobnosť širšej autonómie. Českí politici v Prahe sa zúčastnili korunovácie Karola I. r. 1916 a ešte v januári 1917 zdôraznila Asociácia českých poslancov, že "český národ vidí podmienky svojho rozvoja len pod žezlom Habsburgovcov". 29. mája 1917 oznámil cisár Karol, že zamýšľa zvolať rakúsky parlament, a napriek tomu, že Masaryk a Beneš prikazovali českým poslancom zo zahraničia, aby otvorenie parlamentu bojkotovali, tí ho nielenže neposlúchli, ale dokonca požiadali, aby bolo Rakúsko reštrukturované na novú štátnu konfederáciu, v rámci ktorej by boli Čechy spojené so Slovenskom.

Masarykovi sa podarilo presvedčiť západných spojencov o potrebe rozbitia Rakúska až potom, keď české légie spektakulárne ovládli po boľševickej revolúcii v Rusku Transsibírsku magistrálu, a Masaryk tak získal na medzinárodnej scéne vplyv, pretože "jeho légie" mohli prispieť k vojnovým cieľom spojencov. K rozbitiu Rakúska a založenie Československa r. 1918 došlo podľa Heimannovej iba preto, že západní spojenci zneužili české légie v Rusku a kauzu Československa pre svoje bezprostredné, krátkodobé vojenské ciele na konci prvej svetovej vojny. Masarykove argumentácie západným spojencom, že je vytvorenie Československa potrebné preto, aby fungovalo ako "hrádza nemeckej rozpínavosti na Východ" je zo spätného pohľadu, keď vieme, čo o dvadsať rokov neskôr nasledovalo, naozaj smiešne. Českí poslanci podporili Masarykovu myšlienku rozbitie Rakúsko-Uhorska a vytvorenie samostatného Československa až na poslednú chvíľu, v júli 1918. 16. októbra 1918 ponúkol cisár Karol I. rakúskym národom autonómiu a bola nádej, že bude prijatá. Masaryk sa v panike pokúsil na poslednú chvíľu zabrániť dohode medzi Rakúskom a spojencami vyhlásením nezávislosti Československa.

Vznik Československa v októbri 1918 bol pre Masaryka pozoruhodným víťazstvom, ale nebolo na ňom nič nevyhnutného. Pri vytvorení nového štátu Masaryk drsne ignoroval záujmy Nemcov, Maďarov a Poliakov, žijúcich na území Československa, a hovoril za Slovákov a Rusínov, bez toho, aby k tomu mal od nich mandát. Spojenci skoro ľutovali, že v strednej Európe vytvorili sporný, nestabilný štát. Ako povedal britský premiér Lloyd George: Do Československa boli zahrnuté státisíce protestujúcich Maďarov a niekoľko miliónov rozhnevaných Nemcov.

Československo, ktoré vzniklo r 1918, bolo etnicky a nacionálne veľmi nerovný štát. Masaryk a Beneš nasľubovali Slovákom a Rusínom autonómiu, nič z toho však nikdy nesplnili. Menšiny boli nespokojné. Pritom nemecké obyvateľstvo v Československu netvorilo menšinu: Nemcov bolo v Československu viac ako Slovákov. Preto musela vzniknúť fikcia "československého národa", aby sa Česi a Slováci nemuseli počítať samostatne. Česi a Slováci boli teoreticky tzv. "štátotvornými prvkami", hoci Nemcov bolo viac. Aj keď bolo v Československu Nemcov viac než Slovákov, neexistovala žiadna nemecká tretia sloha československej štátnej hymny. Sloboda jednotlivých občanov bola zabezpečená, ale v praxi išlo o tvrdú nadvládu "československého" (v skutočnosti českého) národa. Medzivojnové Československo nebolo inkluzívny nadnárodný štát.

Profesionálna historička Mary Heimannová sa narodila roku 1962 v Haagu, vyštudovala Vassar College a Oxfordskú univerzitu a vydala rad publikácií zaoberajúcich sa dejinami náboženstva v Británii. Prednáša moderné dejiny na Strathclyde University v Glasgow a je členkou Kráľovskej historickej spoločnosti.

(Krátené. Titulok NIFMV)

Zdroj:
http://voltaire.netkosice.sk/index2.html
24.10.2018