Norman

Reakcie na článok v jednom z našich mnohých - dvoch - "mienkotvorných" novín:

Zhruba od polovice novembra 1961 začali nemecké letiskové haly zapĺňať nezvyčajne veľké skupiny cudzincov. Išlo väčšinou o mužov, nanajvýš v strednom veku, s vynikajúcim zdravotným stavom a podľa možnosti bez rodiny či záväzkov.

Spĺňali tak kritériá, ktoré určila nemecká vláda, a vybrali ich tzv. sprostredkovateľské kancelárie. Hoci Nemecká spolková republika podpísala zmluvu o nábore pracovných síl aj so Španielskom, s Gréckom, Portugalskom, Tuniskom, Marokom a Juhosláviou, najviac ju využili občania Turecka.

Obojstranný úžitok

Necelých dvadsať rokov po druhej svetovej vojne zažívalo Nemecko zázračný ekonomický rast. Stavebné, strojárske a elektrotechnické podniky dosahovali rekordné obraty. Počet voľných pracovných miest v NSR sa v roku 1961 pohyboval okolo pol milióna, nezamestnaných Nemcov bolo zaregistrovaných len zhruba 180-tisíc. Stavba Berlínskeho múru v noci na 13. augusta 1961 skončila hoci limitovaný, ale predsa len existujúci pohyb pracovných síl z východnej do západnej časti krajiny. Bolo treba obsadiť pracovné miesta, väčšinou v ťažkom priemysle a pásovej výrobe automobilového priemyslu.

Preklad: Nemecko dosahovalo zázračný rast, a to napriek najbrutálnejšiemu vojenskému zničeniu, akým akákoľvek krajina v histórii prešla.  Prejavoval sa tam základný faktor, ktorý ovplyvňuje spoločnosť a bol pozitívne v Nemecku videný v poslednom storočí – sila zdravého inteligentného národa.  Preto sa mocnosti rozhodli koncom 50-tych rokov s Nemeckom urobiť to, na čo sa neodhodlali v prvom desaťročí po vojne – rozhodli sa  zbastardizovať ho.

Aby bola predstava o príleve cudzincov počas konjunktúry jasná, stačí jediné číslo: spolu 14 miliónov migrantov prijalo Nemecko v období rokov 1955 až 1973. Podľa denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung od roku 1968 štartovalo lietadlo z Istanbulu do Nemecka každý deň.

Ano, také niečo nemohlo vzniknúť živeľne – to bolo cielené sociálne inžinierstvo – v tomto prípade zámerne dysgenické.

Zmluva o nábore pracovných síl, podpísaná s Tureckom na konci októbra 1961, prinášala úžitok na oboch stranách. Nemecko vďaka gastarbeitrom, v preklade "hosťujúcim robotníkom", pokrylo voľné pracovné miesta a zvyšovalo svoju konkurencieschopnosť. Pre Turecko išlo o výrazný zdroj devíz. Suma, ktorú krajina dostávala za svojich pracovníkov v zahraničí, dosahovala v niektorých rokoch takmer výšku príjmov tureckého exportu, čo bolo viac ako 1,5 miliardy dolárov.

Turecko dostávalo – ako píše Pravda – riadne  peniaze, Nemecko nekvalifikovanú pracovnú silu bez serióznejšieho vzdelania. Tomu sa povie obchod. Kto to len vymyslel, ktorý normálny Nemec, bez noža na krku, by s týmto súhlasil?

Chýbajúci pocit domova

Pôvodne malo ísť o prácu nanajvýš na dva roky, čo vedeli aj prisťahovalci. Prichádzali s cieľom "zarobiť a odísť". Tento rotačný princíp, ktorý presadzovali zamestnávatelia, predpokladal, že pracovníci sa budú striedať a každý je nahraditeľný. Po dvoch rokoch však odchádzali zaučení a pre potreby práce jazykovo vybavení robotníci. Namiesto nich prichádzali nekvalifikovaní ľudia bez jazykových znalostí. Zamestnávatelia začali od rotácie upúšťať. A Turci začali do Nemecka sťahovať svojich najbližších.

To bolo od začiatku plánované – je hlúpe tvrdiť, že sa očakával ich návrat z prosperujúcej krajiny na turecký vidiek.

Svoj pobyt v novej krajine však ohraničovali takmer vždy z pohľadu dosiahnutia nejakého finančného cieľa. "Keď bude zabezpečený syn, keď dospeje dcéra, kým našetrím na dom... potom odídem domov." Tak prešiel život - a oni zostali.

Aké prekvapenie – to sa nedalo predvídať.

Sedemdesiate roky znamenali existenciu druhej generácie Turkov na území NSR. Išlo o deti prvých gastarbeitrov, ktoré sa narodili už v Nemecku alebo sem v útlom veku pricestovali. Tu niekde sa začal problém, na ktorý tamojšia spoločnosť dodnes nenašla riešenie.

Problém?  A už niekto na ten problém našiel riešenie? Už niekto na svete našiel riešenie  na neprispôsobivosť určitých etnických skupín? V Amerike ho hľadajú už dlho – nech ho konečne svetu ukážu.

Alebo je naozaj pravda, že je to nemožné, že gény nepustia? Je schopná súčasná moderná spoločnosť už povedať otvorene túto úplne jasnú pravdu, alebo ešte stále chceme žiť v stredovekom temne?

Naoko abstraktný, ale v každodennom živote veľmi reálny: identita nemeckých Turkov. Alebo tureckých Nemcov?

Už druhá generácia Turkov totiž nepokladala Nemecko za svoj domov. Od svojich spolužiakov v škole sa odlišovali – až na malé výnimky – úplne vo všetkom. Mali iné náboženstvo, kultúru, tradície, spôsob života.

Ina kultúra, áno, ale čo oni sami? Oni sami neboli fyzicky a mentálne iní? Na tento faktor autor zabudol, alebo je to nepodstatné, alebo je to tabu povedať?

Keď prišli do školy, neovládali jazyk, hoci sa narodili v Nemecku. Prieskumy z konca 70. rokov hovoria, že zhruba dve tretiny z prvých gastarbeitrov pochádzajú z vidieckych oblastí Turecka a tam pravdepodobne strávili aj svoju mladosť. Nezriedka išlo o analfabetov bez základného vzdelania. Nemali záujem spoznávať a rešpektovať nový domov a svoje deti zväzovali tureckými tradíciami. Vzniknuté getá sa rozrastali a súčasne uzatvárali pred nemeckou spoločnosťou. Moslimské dievčatá nesmeli ísť na školský výlet alebo cvičiť telocvik v šortkách, účasť na plaveckom výcviku bola tabu. Domovom pre deti migrantov však nebola ani krajina ich rodičov. Turecko považovali za zaostalé, odmalička žili v modernej spoločnosti. Alebo si ho, naopak, idealizovali, keďže nemali vzťah ku krajine, v ktorej žili. Pre tamojších príbuzných a známych bol každý z nich Almancilar, Nemec.

Aspoň sa priznalo, že vznikli getá a že sa rozrastajú.

Mölln a Solingen

Skutočnosť, že v krajine žije veľká, od väčšinovej spoločnosti celkom odlišná skupina ľudí, nebola dlhé desaťročia predmetom politických debát. Pretrvávala domnienka, že jedného dňa sa cudzinci vrátia do svojej vlasti. Napokon, taký bol aj zámer zmlúv o nábore zo 60. rokov. Spolková vláda síce vytvorila niekoľko inštitúcií, ktoré sa mali zaoberať otázkami prisťahovalcov, ale boli skôr v úlohe pozorovateľov. Prvý splnomocnenec pre integráciu Heinz Kühn predložil v roku 1979 komplexnú správu a hlavné výzvy integračnej politiky, na rokovanie vlády sa však ani nedostali. Namiesto komplexného riešenia sa vzniknuté problémy len "hasili". Peniaze na jazykové a integračné kurzy, presúvanie prisťahovaleckých rodín do štvrtí s nemeckými obyvateľmi alebo kurzy tureckého jazyka pre učiteľov základných škôl väčšinou nepriniesli želaný účinok.

Prečo? Pre neschopnosť žiakov, ktorí síce dostávali opateru ako akékoľvek dieťa v Európe, ale pochádzalo z kmeňov, selektovaných nie na inteligenciu a spoluprácu, ale na konflikty a agresivitu.

Prišli totiž neskoro. Prisťahovalci a ich deti už nemali motiváciu využiť ich, pocit, že sú občanmi druhej kategórie, nevítaní a neželaní, pretrvával aj v ďalších generáciách. Situáciu azda najviac vystihuje známa veta švajčiarskeho spisovateľa Maxa Frischa: "Zadovážili sme si pracovné sily, a prišli ľudia."

Sa rozplačem – asi ich tam vozili dobytčákmi, nie? Nie, tak sa prepíše história až pre budúcu generáciu.

Z apatie prebudil krajinu až útok pravicových extrémistov v meste Mölln na severe Nemecka. Podpálili dva domy s tureckými obyvateľmi. Výsledkom boli traja mŕtvi a deväť ťažko ranených. Pokračovanie hrôzy nenechalo na seba dlho čakať. V máji 1993 zahynulo v Solingene z rovnakých dôvodov päť ľudí, štrnásť sa ťažko zranilo.

Koľko prisťahovalcov medzitým zabili ich vlastné mafie? Koľko Nemcov medzitým zavraždili prisťahovalecké mafie? Dám ruku do ohňa, že ich bolo podstatne viac.

Brutálne útoky otvorili debatu o náladách obyvateľstva voči cudzincom. Začalo sa hovoriť o potrebe integrovať a podporovať tých, bez ktorých by sa neuskutočnil nemecký hospodársky zázrak a nevybudoval silný sociálny štát. Zdraví a mladí gastarbeitri bez záväzkov, motivovaní zarobiť čo najviac, totiž mnoho rokov do finančného systému prispievali viac, ako z neho čerpali.

Zdraví a mladí? Odkedy sa cena pracovnej sily meria ako na trhu s otrokmi v stredoveku? Priemyselná spoločnosť a špeciál nemecký zázrak je postavený určite na iných hodnotách – ktoré prisťahovalci z Blízkeho východu príliš nemali.

Turecko v Nemecku

V Nemecku žije v súčasnosti zhruba 7,3 milióna cudzincov, z toho 2,7 milióna obyvateľov tureckého pôvodu. Ich vplyv v nemeckej spoločnosti sa nedá prehliadnuť. Každý, kto zájde do štvrtí ako Billstedt v Hamburgu alebo Kreuzberg v Berlíne, akoby si urobil malý výlet za Bospor. Mešity s hlasnou modlitbou muezína, ženy v burkách, muži pred kaviarňami pijúci sladký čaj z malých sklenených pohárikov, predavači orieškov, zeleniny alebo chutného kebabu, to všetko patrí k bežnému koloritu veľkých nemeckých miest.

Na druhej strane, rozdielny spôsob života, getoizácia a separovanie sa od väčšinovej spoločnosti priniesli niekoľko negatívnych fenoménov.

Prosím? Ktorý bol ten pozitívny?

Napríklad, že sa v nej dá žiť bez ovládania jazyka. Nemecký týždenník Der Spiegel ako príklad uvádza muža menom Kemal Özcantepe. Má 39 rokov, z toho 13 rokov žije v Nemecku. Po nemecky vie len pár slov a pozdraviť. "Nikdy som nebol nútený učiť sa nemčinu," tvrdí. Pracoval vo veľkokapacitnej kuchyni, neskôr v bufete, v súčasnosti je nezamestnaný. Zariadil sa vo svojom tureckom svete, kde stánkoví predavači predávajú tovar z Istanbulu a doma beží turecký televízny kanál. Keď hovorí o "mojom predsedovi vlády", má na mysli Recepa Tayyipa Erdogana. Mimochodom, keď Erdogan kandidoval v posledných voľbách, jedným z cieľov jeho kortešačiek bol nemecký Düsseldorf. Vítali ho tisíce nadšených Turkov voličov, ktorí celý svoj aktívny život prežili mimo tureckého územia.

Nezanedbateľným fenoménom je trvanie na tradíciách. Ide o bežné správanie sa prisťahovalcov, keď sa "upnú" na všetko, čo súvisí s ich rodiskom. Problémom však je, že tureckí gastarbeitri majú v hlavách myslenie a konanie spred päťdesiatich rokov. V ňom žijú dosiaľ. Zatiaľ čo Turecko sa vyvíjalo smerom k modernej spoločnosti, nemeckí Turci zostali žiť v tradíciách. Nemeckí obyvatelia vždy opäť neskrývajú prekvapenie, keď počujú o krvnej pomste alebo kupovaní neviest pre synov, pre ktorých sú Nemky alebo nemecké Turkyne už priveľmi "pošpinené". Importované mladé ženy pokračujú v neželanej pasivite voči všetkému nemeckému: prevažne nemajú sociálne kontakty s iným ako tureckým okolím, doma sa s deťmi rozprávajú po turecky - a nič z toho nechcú zmeniť.

Ani keby chceli – nedokážu to. Ja sa ich zastávam – lebo ich problém nie je v ich zlej vôli, ale v ich priam nezmeniteľnej prirodzenosti.

Generácie nezamestnaných

Najnovšia nemecká správa vlády o situácii cudzincov konštatuje, že až 72 percent tureckých prisťahovalcov medzi 20. a 64. rokom života nemá skončený žiadny stupeň pracovnej kvalifikácie.

Ako? 72% dospelého obyvateľstva prisťahovalcov nemá žiadnu kvalifikáciu?

Toto napísať samostatne by samo stačilo na obvinenie z rasizmu. To predsa hovorí samé za seba.

Ich uplatnenie na pracovnom trhu je minimálne a vo väčšine prípadov obmedzené na pomocné práce. Ide predovšetkým Turkov, ktorí v krajine žijú už v druhej a tretej generácii. Zo všetkých menšín sú najhoršie integrovaní práve tureckí žiaci.

Bavorský predseda vlády Günther Beckstein z konzervatívnej CDU/CSU konštatuje: "Ľavicový tábor s jeho multikultúrnym konceptom pestoval krásny sen o zdravom svete a pritom ignoroval vznik paralelných spoločností. Naproti tomu sa únia pod heslom Nemecko nie je prisťahovaleckou krajinou v dostatočnej miere nepostarala o migrantov, ktorí už žili medzi nami." Niekdajší ľavicový minister financií Peer Steinbruck debatu ešte priostril: "Nemecký prisťahovalecký koncept buď nikdy nejestvoval alebo – ak bol skrytý – úplne stroskotal."

Odborníci, intelektuáli a politici sa pýtajú, či už na všetko nie je neskoro. Nemecká kancelárka Angela Merkelová otvorene priznala, že multikultúrny koncept v Nemecku absolútne zlyhal. Otázne však je, do akej miery sa Nemci usilovali o vytvorenie multikultúrnej spoločnosti a či sa to nedialo iba za posledné roky.

Áno, samozrejme, to Nemci sú na vine – zas dávali málo.

Ďalej, do akej miery Turci vôbec chceli akceptovať Nemecko ako "svoju" krajinu. Chyby z predchádzajúcich desaťročí už nikto nevráti späť.

Ako? Aha, systém je samozrejme dobrý, to len tí ľudia zas urobili chyby.

Celé roky sa diskutovalo o tom, či sa NSR považuje za prisťahovaleckú krajinu, akou sú Spojené štáty americké, Kanada alebo Austrália. Od toho sa odvíja dôležitý prvok, udeľovanie štátneho občianstva. Zatiaľ čo cudzinec, ktorý sa narodí v prisťahovaleckej krajine, sa stáva jej občanom okamžite, Turek narodený v Nemecku si o občianstvo mohol požiadať až po dovŕšení 18. roku života. Keď sa udeľovanie nemeckého občianstva stalo ľahšie prístupným, Turci už oň nemali záujem. Tými, ktorí spomedzi cudzincov prejavujú najväčšiu nevôľu získať nemecké občianstvo, sú práve Turci narodení v Nemecku.

Nechcú byť Nemcami – chcú z Nemecka urobiť krajinu Blízkeho východu. Otvorený útok na podstatu krajiny a domovinu miliónov Európanov.

Turecký spisovateľ Zafer Senocak ešte v roku 2001, v čase iniciatívy Blue Card, ktorá mala prilákať do Nemecka odborníkov z oblasti informačných technológií, konštatoval: "Dnes sa Nemecko pripravuje na novú vlnu prisťahovalcov. Potrebuje kvalifikované pracovné sily. Ale opäť musí byť ich počet obmedzený a kapacita prijímania ohraničená. Nemecko je a zostane prisťahovaleckou krajinou proti vôli. Prisťahovalecké krajiny sa na prisťahovalcov vedia nastaviť. Nemecko sa dlhé roky nastavovalo na to, že cudzinci sa vrátia domov."

Ktoré sú to tie prisťahovalecké krajiny?  Už aj USA má sto rokov tvrdé kvóty na množstvo, aj na rasové a iné parametre prisťahovalcov. A v čom sa Anglosasi v Amerike prispôsobili prisťahovalcom – a ak, ako im to pomohlo?

Pozitívne príklady

"Turek v nemeckom kriminálnom filme už nehrá úlohu drogového dílera, ale komisára... Niečo sa tu mení," s úsmevom konštatuje Cem Özdemir, bývalý poslanec nemeckého Bundestagu za Stranu zelených a europoslanec. Predstavuje prototyp integrovaného Turka, ako dieťa prvých prisťahovalcov sa narodil v Nemecku a lepšie ako turečtinu ovláda nemčinu. Svojich "krajanov" pri každej príležitosti nabáda, aby Nemecko prijali za svoju vlasť. Jednou z foriem, ako to dosiahnuť, sú podľa neho pozitívne príklady. "Keď si pozriem nemecký film je Fatih Akin jedno z jeho najdôležitejších mien. Režisér pochádzajúci z Turecka! Ale nakrúca nemecké filmy. Alebo Mousse T., ktorý je producentom Toma Jonesa a Madonny. Pamätáte si na pesničku: Sexbomb, Sexbomb, you are Sexbomb? Je to jeho produkt. Mousse T. žije v Hannoveri a hudbu robí pre Nemecko, nie pre Turecko."

Podobných príkladov by sme našli oveľa viac.

A kde? Ďalšie príklady úspešných, hlavne v zdegenerovanom masmediálnom kšefte riadenom sionistami? Áno, všetci prisťahovalci by chceli  len drnkať do strún, rapovať, byť "sexbombou" alebo ju aspoň produkovať:-)

Našťastie, Turecko v Nemecku, to nie sú len tradície. Je to aj niekoľko tisícok malých a stredných podnikov každého zamerania – od drobného krajčírstva až po cestovné kancelárie či textilné firmy. Ďalej to je množstvo spolkov, združení, poradenských centier a vzdelávacích zariadení pre tých, ktorí považujú Nemecko za svoj domov. Sú to vynikajúci spisovatelia ako napríklad Necla Kelek či Feridun Zaimoglu. Futbalisti a komunálni aj parlamentní politici naprieč celým politickým spektrom, rozhlasoví moderátori a novinári. Príchod prvých gastarbeitrov pred päťdesiatimi rokmi znamenal, že bez Turkov – integrovaných či neintegrovaných – si dnešné Nemecko len ťažko predstaviť.

Ťažko predstaviť? Nuž, rovnako ťažké bolo predstaviť si, že koncom  20. storočia dôjde k takému priam stalinistickému presunu miliónov a manipulácii s celými národmi. Ja si naopak viem predstaviť Nemecko bez prisťahovalcov veľmi ľahko, ale neviem si predstaviť úspešnú Európu postavenú na analfabetoch, nehovoriacich štátnymi jazykmi.

 No dobre, zasmiali sme sa, lebo podobné články, ako tento od Lýdie Kokavcovej, samozrejme nemožno brať vážne. Ich obsah je bezcenný, ich téma indikuje maximálne to, že problém sa stáva salonfähig.