Sinuhe

Asi väčšina z nás sa konaním Eda Chmelára nejako osobitne nenadchýna, ale jeho hodnotenie Kisku sa mi páči.

Edo Chmelár zhodnotil fungovanie Kisku:
Dnes uplynuli tri roky od chvíle, čo bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky Andrej Kiska. Triezvo hodnotiť pôsobenie tohto človeka vo verejnom živote je veľmi nevďačná úloha, pretože na jednej strane od čias Václava Havla a Vladimíra Mečiara nebol na Slovensku politik, ktorý by si pestoval taký silný kult osobnosti ako práve on, sprevádzaný nekritickou až sfanatizovanou masou svojich fanúšikov, ktorých volám „žabky-demokratky“ – a na strane druhej je tu rovnako hysterická skupina, ktorá v ňom vidí div nie fašistu. Nie, Andrej Kiska nie je ani anjel, ani démon. Iba čoraz viac polarizuje spoločnosť a dokazuje, že všetko sa nedá nahradiť marketingom. Pokúsme sa teda pozrieť na pôsobenie tohto muža s nadhľadom.
Andrej Kiska vstúpil do politického života metódami, ktoré ho ničím neodlišovali od ostatných oligarchov, ktorých prestala baviť hra na demokraciu a rozhodli sa vziať opraty do rúk priamo. Porovnávanie Donalda Trumpa a Andreja Kisku môže v hodnotovom zázemí pôsobiť neporovnateľne, no niečo majú títo dvaja predsa len spoločné. Obaja postavili svoju kampaň na demagógii, že nie sú politikmi, obaja sa obludne populisticky zastrájali, že vyriešia problémy v zdravotníctve (pričom slovenský prezident na to nemá takmer žiadne právomoci), obaja klamali, že svoju kampaň si hradia výlučne z vlastných prostriedkov a obaja neznášajú pobyt v hlavnom meste, pričom vítajú oficiálne návštevy vo svojich vidieckych sídlach (čo je z hľadiska štátneho protokolu ťažký prešľap).
Andrej Kiska mal najdrahšiu kampaň v histórii, lebo dva roky nerobil nič iné, len vrážal obrovské peniaze do osobnej reklamy, aby si ľudia vôbec zapamätali jeho meno. Jedna jeho zásluha v prezidentskom úrade je však nezmazateľná. Po zúfalých obdobiach predchádzajúcich hláv štátov, kedy sa už začalo seriózne diskutovať o tom, či vôbec potrebujeme takúto funkciu, dodal úradu prezidenta skutočnú vážnosť. Tento jav však môže byť len dočasný, lebo Andrej Kiska sa nevenoval budovaniu štátu, ale vlastného imidžu. Aj preto vojde tento prezident do dejín ako rýdzo marketingový.
Mnoho ľudí sa ma pýta, prečo mám toľko výhrad k Andrejovi Kiskovi, keď s ním v mnohých veciach týkajúcich sa postojov na vnútropolitickej scéne súhlasím. Bol by vari lepší Fico? Takto však otázka nestojí a my nemôžeme donekonečna obchádzať jeho kritiku s tým, že lepšieho sme nemali. Latka bola totiž nastavená nesmierne nízko. Mali by sme si už konečne uvedomiť, že Andrej Kiska napriek celému úsiliu jeho reklamného tímu JE politikom, že to nie je neomylný vládca, ale prezident demokratickej republiky a v takom type štátu sa politici nezbožňujú, ale kontrolujú. A že je na čase prestať krochkať blahom z každej banality, ktorú si prezident zavesí na facebook (fakt si žabky-demokratky myslia, že predchádzajúci prezidenti nechodili nakupovať a neriešili bežné ľudské radosti a starosti len preto, lebo si všade so sebou nebrali celý PR štáb aj s kameramanmi a fotografmi?) a začať si všímať podstatné veci.
Alebo vám príde naozaj normálne, že keď opozícia odhalí netransparentné vynakladanie finančných prostriedkov na ministerstve zahraničných vecí za niekoľko desiatok tisíc eur, vyhlási to za megaškandál, za ktorý by mal odstúpiť minimálne minister, ak nie celá vláda – no keď vládna koalícia zverejní, že Andrej Kiska prelietal na súkromné účely takmer milión eur, označí to za dehonestáciu hlavy štátu? Tak o čo tu vlastne ide? O skutočný boj za transparentnosť alebo len boj proti niektorým osobám? Prezident nestojí ani nad zákonom, ani nad morálkou a ak dnes Anjel Kiska v reakcii na zverejnené údaje vystrčil rožky a zareagoval nezvyčajne výbušným útokom, iba tým dokazuje, že nie je nijako povznesený nad politické spory, že je priamo ich súčasťou, iba jeho tím starostlivo dbá o to, aby sa k nim vyjadroval čo najmenej (a novinári to blahosklonne rešpektujú). Je skutočne trápne, keď sa ako malé dieťa vyhovára, že minister vnútra mu vraj povedal, že využívať vládnu letku na súkromné ciele môže – to by mal vedieť sám, čo je etické a čo nie. To mu vari naozaj musí niekto povedať, že letieť z Popradu do Košíc na tenis sú spôsoby severokórejského diktátora, nie stredoeurópskeho prezidenta? Máme byť všetci, celá verejnosť, rukojemníkmi osobných problémov pána prezidenta iba preto, že pani Kisková si postavila hlavu, že ona do Bratislavy nepôjde? Zdá sa, že aj vyrovnanie sa rodiny s politickou kariérou ich príslušníka musíme brať do úvahy pri voľbe hlavy štátu, lebo my sme si nevolili trojdňového prezidenta na polovičný úväzok. A s takýmto pracovným tempom by chcel byť predsedom politickej strany, nebodaj premiérom? Nemôže byť vyhlasované za drzosť, ak žiadame od politika, aby nezneužíval štátne peniaze a plnil si pracovné povinnosti v plnom časovom rozsahu, aby nezahanboval štát a jeho protokol tým, že oficiálne návštevy musia za ním cestovať domov do Popradu, lebo on má predĺžený víkend. Ale všetky tieto problematické stránky nevidíme, lebo nám ich médiá posadnuté vytváraním idealizovaného obrazu prezidenta jednoducho zamlčia.
Moje najväčšie výhrady voči doterajšiemu výkonu hlavy štátu sa týkajú predovšetkým troch oblastí: jeho vysokej miery neautentickosti, jeho jednostrannej zahraničnej politiky a jeho posadnutosti zbrojením. To, že Andrej Kiska nie je autentický človek, že nemá vyprofilované politické postoje a je extrémne závislý od poradcov nie je len moja osobná výhrada. Je síce mimoriadne odpudzujúce, že od čias Miloša Jakeša sme tu nemali vrcholového politika, ktorý by nebol schopný vysloviť zásadnejšiu vlastnú myšlienku bez papiera, ale takýto handicap je nielen úsmevný, ale z hľadiska verejného záujmu aj mimoriadne nebezpečný. Človek, ktorý nemá vlastné názory a utvára si ich na základe vnútorných pravidiel marketingu je v prvom rade manipulovateľný, no najmä – nemôžeme od neho očakávať autentické štátnické činy. V zahraničnej politike zasa Andrej Kiska zabúda na to, že jeho úlohou nie je vysvetľovať a propagovať záujmy mocných spojencov, prípadne vybavovať biznis pre kamarátov a rodinných príslušníkov, ale reprezentovať Slovenskú republiku a presadzovať naše štátne záujmy. A čo sa týka zbrojenia, tam sú moje názory dlhodobo známe, takže len stručne zhrniem, že naše videnie sveta je akoby z dvoch odlišných planét. Podľa môjho názoru má prezident takej zraniteľnej krajiny s takými tragickými historickými skúsenosťami presadzovať vo svete viac mieru a menej zbraní, nie vystupovať ako zbrojársky lobista Spojených štátov, obdivovať šialené vojenské výdavky skorumpovanej Kene a vyjadrovať náklonnosť autoritatívnemu tureckému vodcovi. Obávam sa, že toto už nie je len o jeho poradcoch, ale aj o jeho hodnotovom nastavení.
Celkovo si myslím, že by sme mali chcieť a žiadať od hlavy štátu viac ako program prvej dámy, s ktorým vyhral voľby. Ak si myslíte, že úlohou prezidenta je byť niečo ako princezná Diana, Matka Tereza a pápež dohromady, ak vám stačí, keď prezident šaškuje so stredoškolákmi, necháva sa nosiť na rukách domorodcami a so zlým hereckým prejavom občas prečíta niekoľko pripravených fráz, potom vám blahoželám a ďalej už nemusíte čítať. No tento štát sa ešte stále len formuje, a preto by si už konečne zaslúžil na svojom čele hlbokú osobnosť, ktorá mu vtlačí charakter, ktorej myšlienky sa stanú jeho erbom a ktorej činy sa zapíšu do dejín. Tento prezident nemá vlastné nápady, on iba vie, ako predať svoj imidž. No páčiť sa je málo. Andrej Kiska dokázal za tých niekoľko rokov zmeniť seba. Ale nedokázal a podľa môjho názoru ani nedokáže zmeniť štát. To sú jeho mantinely, ktoré nedokáže prekročiť.