Revizionizmus holokaustu ako taktika

Revizionizmus holokaustu naozaj nie je moja srdcovka, ale predsa len sa mu chcem trochu povenovať. Tentokrát sa pozriem na revizionizmus ako taktiku pre presadenie istých politických cieľov.

Na úvod chcem uviesť, že môj postoj k revizionizmu je dlhodobo stály, t.j. som proti akejkoľvek jeho kriminalizácii, pretože zákaz popierania holokaustu jednoducho obmedzuje akademickú slobodu, slobodu výskumu ako i slobodu slova a prejavu. Ak si niekto myslí, že vo vede (vrátane historickej vedy) existujú teórie, ktoré nepripúšťajú nijaké svoje vyvrátenie, t. j. inak povedané dogmy, tak sa jednoducho mýli. Je absurdné, aby liberálna demokracia podporovala takéto anti-intelektuálne a kvázi-náboženské tmárstvo, ktoré evokuje stredovekú inkvizíciu.
 
A pokiaľ ide o môj súkromný názor na holokaust, tak nemám úplne jasný postoj, ale skôr by som sa priklonil, na základe toho čo som mohol zatiaľ prečítať, k revizionistickej verzii. Na to, aby som to mohol povedať s väčšou istotou, by som však potreboval viac informácií, ktoré jednoducho nemám. Bohužiaľ, za súčasného právneho stavu je pravdepodobnosť, že by som sa k nim dostal, mimoriadne nízka. A aj toto je problém - ľudia jednoducho majú veľmi sťaženú situáciu, ak chcú túto problematiku podrobnejšie študovať.
 
Ponechajme však nateraz bokom akúkoľvek otázku, či je revizionizmus holokaustu historicky pravdivý a eticky alebo morálne správny.
 
Ja položím len jednu jednoduchú otázku: čo presne sa ním dosiahlo pokiaľ ide o politickú zmenu?
 
Revizionizmus holokaustu môžeme totiž chápať i ako istý pokus. Jasne však vidíme, že nevytvoril nijaké masové hnutie v Európe ani v USA (kde je možnosť sa mu venovať o niečo väčšia vďaka Prvému dodatku Ústavy Spojených štátov). Ide stále o okrajovú záležitosť i v rámci alternatívy. Taktiež nepredstavoval pre nacionalistický blok nijaký prístup k štátnej moci.
 
Revizionizmus holokaustu však podrobil mnohých jeho obhajovateľov právnemu konaniu bez toho, aby takéto konania viedli k primeranému nárastu záujmu o túto oblasť, ako niektorí z revizionistov očakávali. Skôr môžeme hovoriť o strate. Napriek tomu obhajcovia revizionizmu stále budú pretláčať túto taktiku, hoci žiaden viditeľný úspech nevedia preukázať.
 
Na revizionizmus holokaustu môžeme teda nazerať aj ako na taktiku, ako na istý druh prostriedku. Ale nemalo by ísť o strategicky politický cieľ? Cieľom pre rôzne typy nacionalistickej alternatívy je predsa získanie politickej moci a nakoniec i štátnej moci. Pokiaľ nejaká taktika nepohne s ľuďmi smerom k strategickému cieľu, potom by sa malo od nej upustiť a mala by byť vyvinutá nová stratégia. Napriek tomu sa mi zdá, že medzi obhajcami revizionizmu je isté emocionálne prepojenie, ktoré spôsobuje, že zmena taktiky je u nich takmer nemožná.
 
Nemyslím si, že revizionizmus je cesta skrz ktorú sa dá dnes vybudovať nejaké seriózne politické hnutie. Keď sa pozrieme na všetky aktivity spojené s činnosťou revizionistov - od rozpracovania intelektuálnych argumentov, hĺbkové štúdium dokumentov, inštitúcií uskutočňujúcich historické recenzie, nekonečné zväzky kníh, ľudí zúčastňujúcich sa súdnych pojednávaní a niekedy končiacich vo väzení - potom je načase zvážiť, či všetky tieto zdroje a energia nemali byť využité skôr na takú taktiku, ktorá by v dnešnom svete a za dnešných podmienok reálne fungovala.
 
Skúsme si to demonštrovať na príklade: viackrát sme videli ako systém čoraz častejšie uskutočňuje cenzúru alternatívnych hlasov skrz napr. "hejtspíč" legislatívu, ukončenie pracovného pomeru, výmazov či blokáciu na webe, atď., atp. Prečo by teda všetka energia venovaná revizionizmu nemohla namiesto toho byť venovaná všeobecne boju za slobodu prejavu? Boj za slobodu slova je navyše taktika, ktorá sa bude tešiť širšiemu záujmu a podpory medzi ľuďmi než je tomu u revizionizmu. A v prípade, že systém začne prekračovať hranice a pôjde sám proti sebe potláčaním slobody prejavu, potom sa odporcovia cenzúry môžu ľahko prihlásiť k tradícii ľudí ako Galileo.
 
Obzvlášť veľkou výhodou je, že množstvo myšlienok a problematík spojených s nacionálnou pravicou má dnes solídnu vedeckú podporu (pozri napr. práce ľudí ako Shockley, Rushton, O.J.Wilson, Murray, Lynn, Jean-Francois Gariépy a mnohých ďalších, ktorí poskytujú vedecké dôkazy o vzťahu medzi génmi, rasou a civilizáciou) a nezakazuje ich ani v súčasnosti platná legislatíva. Prečo radšej neprezentovať solídnu biologickú vedu, ktorá sa ľahšie dokazuje (ako historický revizionizmus, kde je ťažké vyznať sa vo všetkej tej propagande z rôznych strán a v množstve falošných dokumentov a správ) a urobiť prípad z toho, ak dôjde k jej cenzúre? Treba pretlačiť isté myšlienky do verejného povedomia a zdiskreditovať systém v prípade, že ich začne cenzúrovať.
 
Navyše obrana slobody prejavu bude viac rezonovať s priemerným občanom, ktorý je už unavený všetkou tou politickou korektnosťou a kdejakými “procesmi s čarodejnicami”. Možno bude lepšie obrátiť boj za slobodu prejavu na boj za slobodu bežných ľudí vo všeobecnosti (a ak nie sloboda slova, potom je tu ešte nespočet ďalších taktík, ktoré by mohli uspieť...ale to je naozaj samostatná rozprava.).
 
Na záver chcem dodať, že v žiadnom prípade nechcem tvrdiť, že revizionizmus nie je dôležitý a že by sa mu ľudia vôbec nemali venovať, ale treba byť realistický, pokiaľ ide o možnosť nejakého úspechu a záujem verejnosti vzhľadom na dnešnú legislatívu a celkovo dnešné podmienky. Ale ak má niekto v záujme robiť reálnu politiku a úspešne sa v nej aj presadiť, potom by sa mal orientovať iným smerom.
 
0
Norman

Holokaustový revizionizmus je rovnako neefektívny, ako presviedčať ľudí, že napríklad Kristus nevstal na tretí deň z hrobu.
Proti kodifikovanému kultu sa jednoducho nedá isť raciom a logikou.
A v podstate to je aj cesta - nahlas vyjadriť, že to človek považuje za kult a ako kult to aj akceptuje. Dnes je z toho bezpochyby kult, bez ohľadu na to, čo sa stalo či nestalo.

Že revizionizmus politicky moc neprináša - to bolo vždy jasné a nik okolo toho nemanipuloval preto, aby niečo politicky dosiahol (a ak, tak sa kruto mýlil). Okolo holokaustového revizionizmu manipulovali a manipulujú idealisti, ktorí chcú dosiahnuť historickú pravdu, aby ju poznali všetci.
Ja som skeptický o tom, či "všetci" alebo aj širšia väačšina môže spoznať akúkoľvek hľbšiu pravdu. Preto nie som holokaustový revizionista - mne stačí, že tú pravdu poznajú tí, čo sú schopní ju akceptovať.

V každom prípad - minulosť nie je dobrá zbraň. Pri akomkoľvek ideologickom smere. O kosti minulých generácii sa treba slušne postarať - ale neťahať ich do boja.

Roland Edvardsen

Revizionizmus politicky veľa nepriniesol, ale niektorí nacionalisti sa ho pridŕžali práve preto, lebo si naivne mysleli (a myslia), že obrat v tejto problematike prinesie politickú zmenu. Ich argument sa zvyčajne točí okolo tvrdenia, že propaganda okolo holokaustu je primárne zodpovedná za politickú moc, ktorú majú dnes Židia nad gójmi. Argumentujú, že kult holokaustu je účelovo vytvorený, aby inštaloval permanentný pocit viny nielen do Nemcov, ale do celého bieleho či západného sveta a zároveň zabezpečoval permanentný transfer bohatstva do Izraela i židovskej diaspóry (holokaust ako výnosný biznis, priemysel holokaustu ako ho popisuje Finkelstein).

Ja si myslím, že ide o isté nepochopenie príčiny a následku. Židovská moc nestojí a nepadá ani tak na holokauste, ale jej základ tvoria financie, finančný systém. Veď už od stredoveku sme sa mohli stretnúť s tým, že Židia požičiavali peniaze kráľom, princom a kniežatám, aby následne získali vplyv v politike, hoci tento vplyv bol často neistý. V moderných demokraciách už Židia získali dostatočnú moc prostredníctvom kontroly médií. Vďaka tomu môžu kontrolovať nielen volebný proces, ale tiež verejnú mienku prakticky na čokoľvek. Takže je to práve kontrola médií a vzdelávacieho systému, ktorá poskytuje Židom moc kontrolovať masy. Naratív holokaustu je len "pridané korenie", extra čerešnička na vrchu tejto masovej kontroly, ale nejde v žiadnom prípade o jej podstatu či nevyhnutný predpoklad. Z tohto dôvodu mi príde pochabé venovať toľko peňazí, času a energie revizionizmu, obzvlášť, ak vidíme, že politicky lepšie fungujú iné, aktuálne témy typu migrácia, islam, feminizmus, vojnové konflikty globalistov/sionistov, sociálne problematiky, rasové konflikty v spoločnosti, atď, atp. A ako si už napísal, kto sa o túto oblasť zaujíma, tak sa už dovzdelal sám. Ale väčšinu ľudí to jednoducho nezaujíma a ani nebude zaujímať.

Norman

Aj ja si to myslím. Prvotná je reálna (ekonomická, politická) moc. Kult (holokaustu) je jej súčasťou - ale nie jej podstata. Je možné si predstaviť súčasný (anglosionistický) systém aj bez toho, aby obsahoval v sebe kult holokaustu. Fungoval by aj tak, aj bez čísla 6 milonov a podobne. A možno aj lepšie, pretože by nezachádzal do absurdností.

Holokaust teda slúži ako určitá ochrana, ale nie je to jadro, je to skôr akýsi výrastok. Zdá sa, že ho možno ľahko zraniť, lebo je tak vidno jeho slabosť. Aj oni si to myslia, že je zraniteľný, preto je tak chránený zákonmi ... Ale je to len úd, bez ktorého by zvyšok dokázal existovať
Podobne kresťanstvo by jestvovalo, aj keby Ježišovo telo nezmizlo z hrobu, či realistickejšie, aj keby sa akosi presvedčilo dokázalo, že prví kresťania neboli až tak prenasledovaní a že kult svätých sú vo veľkej miere výmysel - čoho dôkazom sú protestantské cirkve, ktoré sa tejto časti učenia naozaj prakticky zbavili a napriek tomu fungujú rovnako - len trocha nahradili pôvodných svätých svojimi upálenými Ján Husmi a podobne - každý kult potrebuje akési svoje obete, ale vždy sa nejaké nájdu.

No, v podstate je presne táto téma (holokaust) jasná, ale väčší okruh by bol všeobecne "historický sentiment" , čí má alebo nemá zmysel sa ho čo len čiastočne držať. A ak, tak toho slovenského, alebo nemeckého, alebo žiadneho ...
V podstate by malo platiť, že revizionizmus všeobecne nie je efektívna politika, nie je to spôsob jestvovania rozhľadeného človeka. Kto sa dnes stará o to, či bolNapolen beštia alebo nebol?
V podstate ani taký Haider nebol revizionista v prejavoch, nasilu sa mu to snažili navliecť na krk.

A ešte jeden detail. aj preto nám americká scéna moc nemôže moc pomôcť, lebo oni majú v tomto iné aj zákony, aj mentalitu ľudí. To, čo u nich ako tak funguje, tu nebude (a opačne).

Roland Edvardsen

Ja si myslím, že k histórii by sa aj nacionalisti mali snažiť pristupovať objektívnejšie, pretože následne i oni sami vyznejú v lepšom svetle, ak to nebude len o nejakom uctievaní, nekritickej adorácii. Na jednej strane je tu totiž povojnová propaganda Spojencov, ktorá hrozne zveličuje a démonizuje nepriateľa, na druhej potom rôzni "romantici", ktorí robia z NS Nemecka alebo Slovenského štátu akýsi "ružový raj pre všetkých belochov alebo Slovákov", čo jednoducho tiež nezodpovedá realite a ktorí budú odmietať akúkoľvek kritiku, pretože je to pre nich tiež záležitosť kultu (ich problém spočíva v tom, že napr. k nemeckým zdrojom budú automaticky pristupovať tak, že to musí byť pravda, hoci to tak nemusí byť zatiaľ čo dokumenty opačnej strany musia byť vždy klamstvo. Ale takto to nefunguje, ak chcete robiť serióznu vedu. Jednoducho je tam bias).

Dobrý revizionista by si mal udržať istý kritický odstup, lebo inak sa to zvrhne len na apologetiku a neskôr i obvinenia z nacizmu a ľahkú diskreditáciu zo strany oponetov. Následne to potom poslúži nepriateľovi na podsúvanie, že všetci revizionisti sú nacisti a anti-semiti a ich výskum je vedený len čisto politickými motívmi, čo jednoducho nie je pravda.

Ja revizionizmus okolo holokaustu a 2.sv. vojny nepovažujem za úplne nepodstatný, vlastne akýkoľvek revizionizmus a štúdium minulosti vo všeobecnosti. Je veľmi fajn, že existujú aj takí ľudia, čo sa tomu poctivo venujú a vedia zaujať aspoň niekoho. Ale pointa je v tom, že ak chceme riešiť serióznu politiku a niečo v nej dosiahnuť, tak revizionizmus a celkovo tieto historické sentimenty budú skôr bremenom (navyše, keď už tak veľmi chceme odkazovať na históriu, tak predsa máme toľko pozitívnych vzorov, na ktorých sa národ zhodne, tak prečo radšej nevyužiť tie, než dookola odkazovať na kontroverzne vnímané osobnosti ako Tiso alebo Hitler?).

Norman

Máš pravdu v tom adorovaní jednej či druhej strany ako prehnanom.. ale
" ak chcete robiť serióznu vedu"
No, bacha, nechceme robiť "serioznu vedu", hovoríme o politickom povedomí a jeho pestovaní. Ak nepriateľ preháňa, slová druhej strany musia tiež pôsobiť na emócie, nie robiť vedu. Chceme povedať pravdu, ale necítim potrebu ju ešte aj dokazovať - to by bolo zbytočné bremeno, ktoré by stranu s pravdou oslabovalo, a teda pôsobilo by to zlo.
Lebo o tom od začiatku hovoríme - že ak má človek meliorovať spoločenské povedomie, určite by nemal robiť revizionistickú vedu. Sú iné, lepšie cesty.

Roland Edvardsen

Ešte jedno som chcel dodať: že venovanie sa revizionizmu a rôzne tie dnes kontroverzné historické sentimenty budú dávať väčší zmysel potom, čo nacionalistický disent získa politickú moc a upraví legislatívu tak, aby bolo možné sa niečomu takému hĺbkovo, verejne a bez strachu venovať. Prioritou by dnes teda malo byť uchopenie moci, získanie vplyvu nad spoločnosťou a to pôjde aj bez revizionizmu, resp. aj ľahšie bez neho.

Norman

že aj tak netreba mať obavy, lebo na Slovensku zaujíma revizionizmus, teda definovanie reálnej histórie okolo germánskej renesancie 20. storočia len zopár ľudí. Skôr menej. Mnohí si myslia svoje, majú na to iný názor ako oficiálny - ale nejaká revízia - o tom naozaj nemôže byť reč. Opakujem - revízii germánskej renesancie sa skoro nik nevenuje, ani len interne.
Potom je tu väčšia časť, čo sa zaoberá slovenskou históriu. Tam sú aj nejakí profíci, ako Lacko a Ďurica.ale či pozdvihnú povedomie širších más,ak teda vôbec majú pravdu, to je, ako píšeš v článku, vec neistá.