Vražda v škole vo Vrútkach
Útok na deti v škole je vec výnimočná aj vo svete. U nás je to vec nevídaná.
Zástupca riaditeľa Jaroslav Budz bol zavraždený, dopichaný nožom. Okrem neho bol vážne zranený školník, učiteľka a dve deti. A dvaja policajti boli zranení, keď beštiu zastavovali.
Je to vec absolútne šokujúca, prejav prívalu americkej kultúry do našich oblastí.
Ale napodiv, nikde nevidno pobúrenie verejnosti, nikde sa vládni predstavitelia nejdú ospravedlňovať, ani riadne nevyjadrili úctu. Meno hrdinu, učiteľa matematiky a chémie, ktorý doslovne obetoval vlastný život, aby ochránil deti - toho meno musíte ešte aj na webe doslovne hľadať. Je Jaroslav Budz v niečom menej hodnotný, ako sopliak Kuciak? Je učiteľ menej, ako prestitút?
Páchateľom nie je nejaký náhodný blázon, ale celá atlantická kultúra ktorá sa sem valí od a spoza oceánu. Kult bezduchého násilia a krutosti zničil ľudskosť aj v páchateľovi, a teraz priamo ovplyvnil hlavne zranených. Ak si niekto myslí, že mať otvorenú bodnú ranu v hrudi, ako má tá učiteľka, je maličkosť, tak sa mýli. O tom, čo si odnesú do života deti, dobodané aj nedobodané, by sme tiež mali pouvažovať.
Dokonca sa zjavili úvahy, či chlapa mali policajti zabiť. Pritom je jasné, že práve z dôvodu tejto vládnucej slniečkárskej atmosféry, ktorá policajtov ochromuje, ho nezastrelili hneď z odstupu, ale došlo až k bezprostrednému stretu, pri ktorom boli poranení aj dvaja policajti - jeden do kolena možno s trvalými následkami. Detaily nevieme - lebo tlač už o udalosti takmer mlčí.
Namiesto rýchleho vyznamenania pre Jaroslava Budza len mlčanie. Namiesto okamžitého a jednoznačného vyznamenania policajtov, zvlášť tých zranených, ktorí zachránili pred šialencom ďalšie matky s deťmi - mlčanie. Namiesto zamyslenia sa - čo a prečo je takéto niečo možné, koľko je medzi mladými podobne vydrbaných šikanovaných a šikanujúcich psychopatov - len tupé poznámky od Matoviča o tom, že blázni vždy boli aj budú. Nie, neboli. Dosiahli sme ďalší míľnik, ty nepatrične škeriace sa Matelko.
Je jednoznačné, že ak by mal dospelý učiteľ legálnu zbraň, zabránil by tragédii. Je jednoznačne, že ak budú mať dospelé osoby legálne zbrane, zabránia škeriacim sa bláznom zabíjať ich deti.
Jaroslav Budz bol možno jeden z tých posledných,ktorý konal statočne. Mlčia,pretože sú spoluvinníci. Pretože život Jaroslava Budza dnes nemá takú cenu,ako život Jána Kuciaka.
"Kvalita inteligencie,vrátane morálky z čias štúrovcov,prežíva dnes tu a tam ako dávny relikt
u nemnohývh jednotlivcov." Ján Dudáš Absurdity vysokých škôl.
Tak asi fakt radšej stredovek,ako to,čo je tu dnes. Pripravujme sa na návrat v čase.
Scenár tejto hroznej udalosti akoby z počítačovej hry, nikdy nebude tak celkom vysvetlený. Dôvodom je možno to, že ho ešte tak skoro nik z nás nečakal. Ešte teraz, tak skoro, zrejme nie. Ale neskôr si budú musieť mnohí zvyknúť, že hrozba zabitia už nie je hrou, a začne byť očakávaná, a ľudí donúti pripraviť sa na ňu. Lenže ju rozanalyzujú rôzne, po svojom.
Je to strašne smutné, strašne, otrasné. Možno tá udalosť je len lastovičkou množstva skrytej mysle rôznych psychopatov, ktorí si tým postupne sami sebe začnú pomaly ale iste jest vlastný chvost, ako ten pomyselný had. A teda raz to zasiahne aj ich vlastné deti a tým aj ich samých.
Zapol som bedňu, áno, tú, čo gumuje nám hlavy. Konkrétne správy.
Krásna slečna vraví vetu: Pomaly si navykáme na výbuchy áut.
Pomaly si navykáme, aké zvláštne slová.
Pomaly si navykať.
Na čurákov s funkciami, na deti so striekačkami, na bezcitné ženy, mužov.
Pomaly si navykáme.
(To nie ja, to Šeban.)
Neviem, či je to spisovný výraz, ale to je jedno.
O inom som chcel.
Celý svet je už tak "navyknutý", že Spojené satanáty americké stále niekoho bombardujú, okupujú, vydierajú, sankcionujú, že to už takmer každý berie ako samozrejmosť a podaktorí jedinci s nimi dokonca radostne kolaborujú pri páchaní vojnových a morálnych zločinov proti ľudskosti.
Nič nové vo svete, dáme si repete.
"Bohužiaľ, blázni medzi nami žijú."