Osviežením v začínajúcej horúčave mal byť rýchly trip krvavého šaša do podkarpatského Mrochtieho paláca. Pri zátarasoch bolo davu poriedko - balených v ukrajinskej vlajke by sme spočítali na prstoch jednej ruky a Slívi Ikrijini znelo nenadšene - zástup pracovníkov ukrajinskej ambasády pôsobil dojmom chovancov DSS, policajti reagovali na hlásenie do vysielačky o predĺžení návštevy o pätnásť minút podráždene, ostreľovači na streche Tatra banky boli len dvaja a štafáž krvavého šaša vyzerala ako komparz z Rogožkinovho filmu o zvláštnostiach chochloruskej ozborenej ťahanice. Zato pri zadnej (na najmenej pol roka zamknutej) bráne do palácovej záhrady bolo konečne niečo zaujímavé. Zo súťaže Istrobot 2023 zdrhla partička v štýlovom policajnom oblečení a usalašila sa tam aj s robotom. Porota súťaže ich zrejme vyhodila, pretože bez dôkazov tvrdili, že robot vie hľadať bomby a nevedeli ho ozvučiť veselou muzikou a naučiť tancovať. To by bol program na námestie pred Mrochtí palác! Ľudia milujú tancujúce roboty.

Kým sa krvavý šašo u mrochty vybavolal pravdepodobne o dodávkach kazetovej munície zo slovenských skladov (čo je naše, to je aj americké, všakáno), fantazírovali sme o tom, že prostoduchá ritnatá Pezinčanka zavolá šaša na Pohodu a sme sa na tejto bláznivej predstave rehotali. Žijeme ale v dobe, kde má aj najbizarnejšia myšlienka potenciál stať sa obratom realitou. V hlavnom médiu ambasády USA pre Podkarpatie s názvom Denník N sa ešte v ten deň objavila správa, že krvavého šaša "prezidentkini ľudia" naozaj volali na Pohodu, ale ten sa asi obával proruských pekelných výparov, ktoré tam zostali po Rammsteine - hoci Lindemann tento raz Любимый город nespieval - a odletel si radšej vyzdvihnúť kvarteto expatriovaných nacikov k osmanskému sultánovi. Mrochta každopádne na Pohodu šla, v (o číslo menších) bielych šatičkách a bielych teniskách. Adorovali ju tam a klaňali sa. Toho fotografa z Denníka N, čo ju zvečnil s prezidentskou slaninkou trčiacou pri gombíku z odchlípnutých šatičiek by mali Američania trochu usmerniť. Spôsobil traumu nejednému obdivovateľovi mrochtej dokonalosti.

Toľko u nás. Čiže nič. Skutočná dráma sa odohrávala o niečo viac na východ - v Pekingu. Zavítala tam na štvordňovú (!) návštevu poľská babička Jana Jeleňová - po americky Janet Yellen - potomkyňa chazaroidov z varšavského predmestia t.č. vo funkcii šéfky FEDu, čiže ministerky financií USA. Staručkú pani tam vyslali americké korporáty a dali jej zoznam, aby vybavila. Návšteva sa odvíjala tak mizerne a neúspešne, že sa pani Jeleňová na záver Číňanom verejne klaňala, len aby ju nenechali úplne v štychu. Márne. No ale pekne po poriadku. Asi týždeň pred tripom členky gerontovedenia USA, popri ktorom bol komunistický manažment bývalého ZSSR svieža skupinka stredného veku, prinútil z reťaze odtrhnutý americký vojensko-priemyselný komplex Bidena oznámiť "vojenskú pomoc" Tchajwanu vyše 400 miliónov USD. Sprostejšiu provokáciu voči Pekingu ani nebolo možné vymyslieť. K tomu US administratíva uvalila nejaké sankcie na vysoko sofistikované produkty. Čínu však nemožno ponižovať. Peking zareagoval zákazom vývozu gália (94 percent svetovej produkcie) a germánia (60 percent svetovej produkcie) s platnosťou od 1. augusta 2023. Pre Západ to znamená paralýzu celých odvetví, napríklad výroby solárnych panelov alebo čipov. A tak zašli šéfovia globálnych korporátov za babičkou Jeleňovou, dali jej do ruky dlhý zoznam vecí na vybavenie - na prvom mieste gálium a germánium - a šupli ju do lietadla smer Peking. Tam ju nakŕmili, napojili čajom, usadili do kresla a keď čítala jednotlivé položky zo zoznamu, pri všetkej čínskej úcte k šedinám sa zachádzali od smiechu. Napríklad: my, USA, žiadame, aby váš zasraný RMB nevytláčal vo svete náš USD. Muhehehe. My, USA, žiadame, aby ste sa prestali správať škaredo k našim korporátom pôsobiacim v Číne. Muhehehe. Uprostred smiechu Číňania Jeleňovej pripomenuli, ako sa správajú k čínskym firmám na Západe, v USA zvlášť. Huawei, Tik-tok atď. 

Keď sa Jeleňová lúčila s prázdnou, vyzeralo to, že padne v slzách na zem a bude sa pýtať, či nemajú v Pekingu jedno voľné miesto v starobinci.

No ale späť do Podkarpatia. Situácia sa môže zvrtnúť tak, že za vinníkov krviprelievania na Ukrajine budú nakoniec označení lokálni blbečkovia, pomáhajúci zbraňami a všetkým možným nacikovskému kyjevskému režimu do roztrhania tela. Áno, Slovensko. Nebolo by to v našej histórii po prvý raz.

Môže sa poľahky stať, že slizký pĺž Naď bude vykrikovať, že poslať na Ukrajinu S-300, stíhačky a čojaviemčovšetkoešte ho donútili tunajší dezoláti. A Fico, samozrejme.

Mimochodom, keď sme už pri vojensko-priemyselnom komplexe, patrilo by sa uviesť, že jeho pridruženou výrobou v mierových časoch - ktoré tieto korporáty nenesú ľahko, ale treba nejako vydržať do ďalšej vojny - je infraštruktúra a zariadenie pre ťažobný (a ropný spracovateľský) priemysel. Vojna však vynáša lepšie. Aktuálne nadšené helekanie, ako Európu zachráni offshore ťažba zemného plynu z veľkých hĺbok kdesi pri Rumunsku, je fantazírovanie cicvorov, ktorí si myslia, že ťažobná plošina a celá zložitá infraštruktúra vzniknú z bľabotania v korporátnych médiách a na sociálnych sieťach. Zároveň si pripomeňme nedávne výročie masakru na Piper Alfa. Bol výsledkom pažravosti amerického korporátu, ktorý integroval do ťažby ropy na plošine aj ťažbu zemného plynu. Kto si myslí, že sa odvtedy v bezpečnosti ťažobných plošín niečo zmenilo, kruto sa mýli. Každopádne môžeme byť pokojní. Dnes je už Západ v takom stave (technicky aj personálne), že novú ťažobnú plošinu vybuduje len zázrakom.