Cap Arcona - skutočný holokaust na mori

Bol 3. máj 1945. Hitler bol už 5 dní mŕtvy, Berlín bol obsadený Červenou armádou. Bojovalo sa iba ojedinelo, pri nejakých náhodných stretoch, každému z ľudí bolo jasné, že sa podpisuje kapitulácia a politickí vodcovia Spojencov to vedeli, samozrejme, najlepšie.

Väčšina územia Nemecka bola v tom čase už pod správou Spojencov, a tak sa pár týždňov riešila aj organizácia bežného povojnového života. Do toho spadala takmer v prvom rade starosť o bývalých vojnových zajatcov a politických väzňov Ríše. Do týchto záležitostí sa zapojil aj známy Lord Folke Bernadotte, ktorý vyjednával s Nemeckom rôzne humanitárne akcie aj počas vojny. Verejne ubezpečil, že Švédsko je ochotné prijať všetkých politických väzňov zo severonemeckých vezníc. Švédske lode na ich prepravu boli už na ceste.

Cap Arcona

 

Cap Arcona

       foto: transatlantická cestovná loď Cap Arcona

 

Nemci v tom čase pripravili väzňov na troch lodiach: na Cap Arcone 5000 ľudí, na Thielbecku 2800 ľudí a na Athene okolo 2000 ľudí. Prvé dve lode kotvili v zátoke Lubeck, tretia - na jej štastie - bola v prístave Neustadt. Na lodiach viali biele vlajky, jasný symbol toho, že nie sú vojnové a že sa do bojových akcií v žiadnom prípade nezapájajú. Boli to všetko už svojou konštrukciou výletné, absolútne civilné plavidlá.

Napriek všetkým týmto faktom v teň deň, 3. mája 1945 o 14.30 zaútočilo britské letectvo na lode Cap Arcona a Thielbeck. Kedže nenarazili na odpor, nálet za náletom bez problémov triafal cieľ. Cap Arcona sa vznietila a ako horiace peklo sa prevrátila na bok a tak zostala, pretože kotvila v plytkej vode. Thiebeck sa potopil.

Osadenstvo lodí sa pokúšalo uniknúť ohňovej smrti. Ľudia skákali do mora. Ale svedkovia jednoznačne potvrdzujú, že britské lietadlá strieľali po ľudoch v mori a na záchranných člnoch leteckými gulometmi. Besnenie skončilo až vo večerných hodinách.

Horiaca Cap Arcona

        foto: horiace peklo lode Cap Arcona, ako si ho vrahovia nafotili

 

Z lode Cap Arcona sa zachránilo len okolo 350 ľudí, z Thielbecku okolo 50.

Prípad Cap Arcona  je jeden z najhorších prípadov potopenia lode v histórii. Počtom zahynutých (4500) je trikrát väčší, ako známy Titanic (1500 mŕtvych).

Celkovo v teň deň pri tomto britskom  útoku zahynulo okolo 7800 ľudí (niektoré zdroje, vrátane ruských, udávajú číslo 13 000), takmer všetko civilistov, a ešte k tomu hlavne politických odporcov nacionalistického režimu. Bolo to presne jeden deň pred tým, ako nemecké vojska kapitulovali britskej armáde.

Vo Veľkej Británii sú všetky informácie okoľo prípadu, motívu a prevedenia až do roku 2045 prísne tajné a žiadna vláda sa nikdy oficiálne nezmienila o tejto tragédii, nehovoriac o ospravedlnení a položení vencov k pamätníku tejto britskej beštiality. Horko-ťažko priznali v roku 1975, že sú zodpovední za tento masaker. Nepodali ale ani žiadne vysvetlenie motívov vojnového zločinu a zločinu proti ľudskosti.

Nik zaň nebol nikdy potrestaný, ba ani len súdený.

 
Autor: 
region: 
Ema

A preto akási Uličianska, "interná redaktorka" smetiarne, môže beztrestne kotiť takéto primitívne klamstvá:

http://www.sme.sk/c/6788887/nacisti-tuzili-titanicom-potopit-britaniu-nakoniec-s-nim-klesli-na-dno.html

 

"Nacistický Titanic mal ešte jeden smutný epilóg. Loď Arcona, ktorá slúžila nemeckým filmárom, bola zbombardovaná 3. mája 1945, teda len pár dní pred koncom vojny.

Obete sa odhadujú až na 5-tisíc, čo je trikrát viac mŕtvych, ako bolo na skutočnom Titanicu, dodnes ide o štvrtú najväčšiu námornú katastrofu na svete.

Medzi mŕtvymi boli väčšinou židovskí zajatci z rôznych koncentračných táborov, ktorí si navyše po svoju smrť došli pešo po dlhých útrapách pochodov smrti a koncentrákov.

Nemeckí pohlavári si totiž už mesiace predtým začali uvedomovať, že väzni z koncentračných táborov budú priveľmi dobrí svedkovia ich zločinov, a tak ich začali posielať na pochody smrti. Tých, čo došli až k moru, posadili na loď Arcona a poslali do vojnovej zóny s diabolským plánom. Plavidlo sa malo stať skutočným Titanicom.

Britské kráľovské letectvo loď podľa očakávania Nemcov zbombardovalo, netušiac, že je plná zajatcov. Stalo sa tak v zálive pri Lübecku. Vojaci na rozdiel od väzňov skákali do vody vo vestách a prišli si po nich aj na člnoch. Znie to až neuveriteľne, ale Nemci strieľali aj po tých väzňoch, ktorým sa podarilo doplávať na breh. Posledné telo vyplavilo more ešte v roku 1971."

Nebudeme sa pýtať, ako si asi piča Uličianska predstavuje "vyplavené telo", ktoré sa 26 rokov macerovalo v slanej vode, ale absolútnym sprostým klamstvom je,  že "medzi mŕtvymi boli väčšinou židovskí zajatci z rôznych koncentračných táborov". Medzi mŕtvymi boli ľudia 28 národnostní, židia v úplnej minorite.

Pičine Uličianskej fantázie o "diabolskom pláne Nemcov" škoda komentovať.

 

Jedným z tých, čo prežili holokaust na mori, bol Ivan Gavrilovič Sobačenko. Podroben popísal, ako britskí letci hádzali na loď napalmové bomby a nalietavali pri tom tak nízko, že im ľudia z lode mohli vidieť do tvárí. Rovnako letci videli, že sú to vojnoví zajatci - a aj to po vojne priznali. Dostali však rozkaz lode bombardovať a strieľať po ľuďoch z guľometov. "Voda okolo lode kypela ľuďmi, ktorí poskákali do vody. Z nízko lietajúcich Typhoonov na nás Briti strieľali z guľometov. Trosky lode okolo nás horeli, všade bolo pekelne horúco. Chytil som sa kusa dreva a zo všetkých síl som sa snažil nepustiť. Okolo bolo množstvo mŕtvol. Ktosi na mňa zakričal - plávaj k parníku! V diaľke som uvidel loď a spomenul som si, že viem plávať. Pustil som sa dreva. Spolu so mnou plávali štyria Rusi a dvaja akýsi cudzinci. Jeden stratil vedomie a utopil sa. Neviem, koľko to celé trvalo. Už sa stmievalo, keď som uvidel trup parníka. Bola to malá loď s nemeckou posádkou. Mohli vziať na palubu a zachrániť len tridsať ľudí. Bol som dvadsiaty deviaty."

slaven1

Článkom som si spomenul na článok "Príbeh USS Liberty".