Dochádza k obratu moci

Uvádzame rozhovor s detským psychiatrom Michaelom Winterhoffom, uverejnený v Tages Anzeiger, neskôr preložený vo Waldorfská pedagogika a nakoniec prevzatý na Afinabulovi (za čo by mu patril dík, nebyť jeho zvláštnej perverzity mať biele písmo na čiernom pozadí, kvôli čomu jeho stránka vyvoláva nevoľnosť a zvracanie - hlavne preto sme to okopírovali sem, aby si to aj normálni ľudia mohli prečítať)

Detský psychiater Michael Winterhoff bije vo svojej knihe na poplach: „Rodičia vychovávajú generáciu narcistov a egomanov.“ Rozpráva sa Bettina Weber.


toplement

Bettina Weber: Pri nedávnej návšteve to prebiehalo nasledovne: Deti dominovali, rozhovor nebol možný a rodičia sa k nim nesprávali primerane, aportovali im hračky podľa  želania. Človeku napadalo: „Tu niečo nesedí.“ Je tak?
Áno, zdravý ľudský rozum tu človeka neklame. Avšak, stratí sa človeku, keď tak, ako takmer všetci rodičia, skĺzne do symbiózy, to znamená, že dieťa je súčasťou rodičov tak, ako nejaká časť tela, napr. ruka. Keď vás svrbí ruka, musíte si ju poškriabať, keď vás bolí, musíte si ju chytiť. Rodičia v symbióze nedokážu zniesť napätia, preto čítajú svojim deťom z očí každé prianie.

BW: Tým však, ako sa zdá, nerobia svojim deťom láskavosť. Následky tejto symbiózy, ktoré popisujete v knihe, sú fatálne.
To skutočne sú. Deti takýchto rodičov sú brzdené vo svojom vývoji, ich emocionálna a sociálna psyché sa nebuduje. Pričom práve ona je predpokladom pre to, aby ľudia navzájom jasne vychádzali. Namiesto toho sa stáva masovým fenoménom vývojový deficit: Žiaci základných škôl a mladiství, ktorí prichádzajú do mojej praxe, majú pohľad na svet na úrovni 16 mesačného dieťaťa.

BW: Ako sa to prejavuje?
Nemajú žiadnu toleranciu frustrácie, žiadne vedomie o nesprávnosti, empatiu. Alebo sa neustále vnímajú ako obeť. A predovšetkým si myslia, že sa všetko bude točiť okolo nich a utíšenia ich potrieb.

BW: Píšete, že to je dôvod, prečo tak mnoho detí má poruchy učenia.
Presne tak, ešte nedávno boli deti, ktoré prichádzali do prvej triedy, zrelé pre školu. Dokázali obsedieť štyri hodiny na stoličke, počúvať a akceptovať to, čo povedala učiteľka. Dnes žijú v momentálnom dianí, orientované na vlastné chúťky a vyhýbajúce sa akejkoľvek námahe. Ako by mali byť schopné nasledovať učebnú látku, keď sa nikdy nenaučili ticho sedieť, počúvať, alebo robiť niečo, na čo nemajú žiadnu chuť? Ich vývojový deficit znemožňuje, aby rozvinuli vlastnú inteligenciu.

BW: Je to naozaj také zlé? Nie je každá nasledujúca generácia pokladaná za beznádejný prípad?
Je to naozaj také zlé, verte mi. Pracujem 28 rokov ako psychiater pre deti a mládež. To, čo vidím denne v mojej praxi od roku 1995, to predtým nebývalo: v roku 1995 sme mali dve nápadné, problémové deti na triedu, dnes sú to dve, ktoré nie sú nápadné. To je viac, než znepokojujúce.

BW: Čo sa stalo v roku 1995?
Žiadne zvláštne udalosti, len spoločenské zmeny a technický pokrok. S Windows 95 napríklad vpadol počítač takmer do každej domácnosti. To zmenilo všetko. Nikdy by sme si nevedeli predstaviť, aká veľká bude táto zmena. Týmito zmenami došlo k preťaženiu mnohých dospelých. Už nevedia, čo by v živote chceli, nie sú v stave vnímať radosť, alebo spokojnosť. Ako rodičia si potom privlastňujú radosť a spokojnosť svojich detí. Myslia, cítia a vnímajú skrze svoje dieťa.

BW: Predtým predsa boli rodičia tiež pod tlakom, napríklad finančným.
Ale predtým sme mali spoločnosť, ktorá ponúkala jasnú orientáciu. Dnes sa všetko stalo neistým. V dôsledku toho má dospelý potrebu po uznaní, istote. Keď mu to viac spoločnosť nedokáže dať, je veľké nebezpečenstvo, že to čo mu chýba, si vyrovná cez dieťa. Rodičia chcú pre svoje deti, v dobrej viere, len to najlepšie, pričom sa starajú bez prestávky o detské potreby – to sú nevedomé kompenzácie. To platí takmer pre všetkých, ktorí majú do činenia s dieťaťom, aj pre učiteľov a starých rodičov: chcú byť deťmi bezpodmienečne milovaní, to vedie k obratu moci. Dospelí sú núdzni a potrebujú dieťa, aby im túto núdzu utíšilo.

BW: Čo by teda deti potrebovali?
Dospelých, ktorí spočívajú v sebe. To sa prenáša na dieťa a naopak. Ľudí, ktorí dokážu spočinúť v sebe, je dnes možné spočítať na prstoch jednej ruky. Takmer všetci sú v trvalom strese. To je jedna vec.

BW: A tá druhá?
Že človek prestane zamieňať samostatnosť za sebaúčelnosť – to je vôbec to najväčšie nedorozumenie! Deti dnes nerastú k samostatnosti, ale k sebaúčelnosti, a to je povážlivé. Príklad: Pracujem celý deň samostatne, ale napriek tomu som zameraný na účel mimo mňa: ráno prostredníctvom svojej rodiny, potom prostredníctvom svojej praxe, večer opäť prostredníctvom rodiny. Ak sa dieťa nenaučí, že je zamerané na účel mimo seba, že sa musí vpraviť do niečoho alebo nejakej situácie, s ktorou sa stretáva, potom nebude jasne vychádzať s druhými ľuďmi. V Rakúsku majú byť v materských škôlkach s plnou vážnosťou zriadené kaviarne: to sa zdôvodňuje ako podpora individuality, keďže každé dieťa je hladné a smädné v inom čase. Absurdné!

BW: Nejde o to, že pojmy ako autorita a hierarchia sú dnes vnímané negatívne?
Prirodzene, problém je, že sa všetci vidia v dieťati. A k tomu majú mylnú predstavu, že musia dieťaťu, ako by to bol rovnocenný partner, len dostatočne dlho všetko vysvetľovať a potom už bude konečne spolupracovať. Ale to nefunguje, pretože tým človek požaduje od dieťaťa vlastnosti dospelého človeka. A práve tie, z pohľadu vývinovej psychológie, dieťa vôbec mať nemôže .

BW: Ako majú deti, ktoré vyrastali vo viere, že sa svet točí okolo nich, existovať vo svete, ktorý na nich nečaká?
Presne o to ide! Stávajú sa neschopnými života, neschopnými vzťahov, aj ako dospelí zostávajú sedieť mamičke a ockovi na lone. Už dnes nenachádzajú firmy pre určité vzdelania takmer žiadnych mladých, keďže tí sa nikdy nenaučili zaťať zuby a vyjsť s autoritou alebo kritikou. Tomu musíme nevyhnutne poskytnúť protiváhu. Ak to neurobíme, zaplatíme za to ako spoločnosť veľmi draho.

BW: Čo môžu rodičia urobiť, aby zachránili to, čo sa ešte zachrániť dá?
Rozpustiť tento symbiotický vzťah. Tým, že sa upokoja, že budú pár hodín len sami so sebou, bez zábavy, bez mobilného telefónu. Mnohí dospelí niečo také už vôbec nedokážu zniesť. A tým, že nebudú reflexívne reagovať na každé prianie dieťaťa, ale že sa stiahnu: najprv vnútorne narátajú do štyroch. Takto sa dieťa učí, že medzi ľuďmi a predmetmi je rozdiel: človek totiž nereaguje na stlačenie gombíka. To je spočiatku ťažké, ale funguje to.

(Interview s Michaelom Winterhoffom v rubrike „Život“ časopisu Tages Anseiger robila Bettina Weber, prekl. Slavomír Lichvár)  http://www.tagesanzeiger.ch/leben/gesellschaft/Es-kommt-zur-Machtumkehr/story/18911109

 

 

 

michael winterhoff


Michael Winterhoff (58):  Má vlastnú prax v Bonne. U svojich pacientov vo veľkej miere konštatuje emočný a sociálny vývojový deficit, konkrétne, že zotrvávajú na úrovni 16 mesačného dieťaťa. Vinu na tom podľa neho má symbióza rodičov a dieťaťa – úslužnou láskou nerobia svojim deťom láskavosť. Už v roku 2008 vyvolal svojou knihou „Prečo sa z našich detí stávajú tyrani?“ veľkú diskusiu o výchove. Odvtedy sa situácia podľa lekára ďalej zostruje. http://www.michael-winterhoff.com/

 
 
 
 
 
 
Poznámka z nadhľadu:
Psychiatria a psychológia sa môže pokúsiť riešiť symptómy psychologickej rozháranosti súčasnej populácie, liečiť najhoršie prejavy, ale jadro problému je v samom chorom svetonázore spoločnosti. Nechýbajú psychiatri, ale filozofi. Tento problém hodnôt nie je krátkodobý - súčasný stav je len výsledok naozaj dlhodobého úpadku, ktorý kulminuje s "konzumnou spoločnosťou" posledných desaťročí.
Winterhoffove postrehy možno považovať za relatívne lokálne, týkajúce sa hlavne atlantickej spoločnosti - ale táto už svoje mémy aktívne vytriasla po celom svete, takže tento zombizmus sa šíri všade. Ktorá spoločnosť dokáže najlepšie odolať infekcii, tá bude formovať budúcnosť, alebo aspoň prežije.
Tento článok je varovný darček k blížiacim sa Vianociam:)

Autor: 
Michael Winterhoff
téma: 
Buheh

Áno, toto je jedna z ciest ako zlikvidovať túto spoločnosť. Zlikvidovať nielen rodinu a zdravé vzťahy, ale aj samotnú vôľovú podstatu jedinca. Zakázať každé formovanie dieťaťa, akúkoľvek disciplínu. Múdri psychológovia (keby sme sa na to pozreli bližšie, možno by sme zistili, že štatisticky významne patriaci k istému etniku) nám nanucujú predstavu, že na dieťa treba jedine dohodou, pozitívnou motiváciou (čiže uplácaním) a rozhodne nepresadzovať dodržiavanie disciplíny nejakými negatívnymi impulzmi. Výsledok: drzá a sprostá generácia, ktorá si nevie ani zaviazať šnúrky na topánkach, a ktorá nemá vzťah k ničomu okrem vlastného pohodlia. Nejaké úsilie, zodpovednosť, záväzok, námaha, práca? Možno tak nanajvýš námaha v posilňovni. Samozrejme, česť výnimkám, ktoré sa dokázali stať plnohodnotnými ľuďmi napriek tomuto spôsobu výchovy.

...nebyť jeho zvláštnej perverzity mať biele písmo na čiernom pozadí, kvôli čomu jeho stránka vyvoláva nevoľnosť a zvracanie... to si mi povedal z duše. Taká dobrá stránka, lenže sa tam nedá chodiť, lebo mi písmenká vypaľujú diery do očného pozadia. Možno má nejako čudne nastavený monitor...

JKPT

...svätá pravda... Neraz sme túto problematiku (aj to etnikum) konzultovali s dcérou (psychologička, našťastie však v mnohom zdieľame názory :-) ). Bohužiaľ - krutá realita...

Náhodný okoloidúci

Dnes vyšiel na Zvedavcovi článok sa podobnú tému, od Václava Cílka. Autor to síce v diskusii schytal, ako sa na (či už vedomého alebo nevedomého) propagátora a podporovateľa Systému patrí, ale v podstate má kus pravdy, či sa komu páči alebo nie. Ide len o to, kto kde vidí alebo je schopný a ochotný vidieť chybu. Niekto ju vidí v ľuďoch, niekto v Systéme, ktorý ľudí formuje, ale ten predsa vymysleli ďalší ľudia. Alebo "ľudia".

http://www.zvedavec.org/komentare/2014/11/6241-prilis-inteligentni-a-pri...

Ale pozrime sa na to aj inak.
V našej civilizácii a spoločnosti sa za veľkého športovca pokladá každý, kto si ide zabehať do sterilného fitka na bežiacom páse, samozrejme, správne namazaný tým správnym preparátom, aby sa nepotil, navoňaný tou správnou chemikáliou, aby nesmrdel, a samozrejme, v značkových handrách.
A pritom telesná kondícia našej mládeže je katastrofálna, kto môže, vybaví si oslobodenie od telocviku a tým ešte viac zhorší svoje už aj tak mizerné E-čkami a umelými chuťami a farbivami dobabrané zdravie. V Británii vraj majú decká priamo zákonom zakázané liezť po stromoch, aby si neublížili, a my sme ako decká po nich bežne lozili 15 - 20 metrov do výšky, bez istenia. A bez úrazu.

Naproti tomu v teplých krajinách z ľudí neeurópskeho pôvodu srší živočíšna energia, živočíšna chuť do života, živočíšna radosť z pohybu. Pozrite sa na týchto pánov, čo za kusy stvárajú, a pritom sú to v podstate bežní chlapi. Ťažko im je odhadnúť vek, ale iste sa medzi nimi nájdu aj štyridsiatnici. A mnohé naše decká nevedia urobiť ani len obyčajný kotrmlec.

https://www.youtube.com/watch?v=fzGpAUWzhBw

Ľubov

Inteligentní a leniví.To ten rafinovaný typ otázky,keď aj áno aj nie je zlá odpoveď.Pozorne si všímam Tvoje názory,pretože pre mňa hlavným motívom,prečo sem tak rada chodím,je hľadanie inšpirácie,sily.Informácie nie sú hlavným dôvodom.Hľadajme p r i r o d z e n ú cestu. Prepáč mi,toto sú černosi,sú oveľa živočíšnejší ako bežný našinec.Našim prirodzeným pohybom je práca. Alebo turistika,tanec,beh. Dúfam,že som Ťa veľmi nenahnevala.-).
.

Náhodný okoloidúci

Otázka v takom prípade znie, kam sa podela naša živočíšnosť. Kto ju zničil? Kto sa z nás snaží urobiť chladných biorobotov? Kedysi naši predkovia pracovali oveľa ťažšie ako dnes, drevo rúbali len sekerami a rezali ručnými pílami, orali len s pomocou volov a dokonca niekedy zapriahali aj seba, a aj tak si našli čas a silu zatancovať si pri husličkách. A v starých dokumentárnych filmoch Karla Plicku sa zachovali záznamy detských hier na lúkach. Ale koľko našich súčasných mladých je schopných zatancovať napríklad odzemok? Náš folklór sa až na pár výnimiek obmedzil na presne nacvičené štúdiové choreografie folklórnych súborov, zmizla z neho živočíšnosť a spontánnosť.

Predstava, že černosi celý deň vylihujú alebo vysedávajú a čakajú, kedy im niečo spadne do huby, je skreslená a platí len pre mestá plné poberačov sociálnych dávok. Ale inak černosi vo svojom prirodzenom prostredí v Afrike tiež pracujú v lesoch, na poliach, na pastvinách. Inak by pokapali od hladu. A prežiť v ich podmenkach je často ťažšie ako prežiť v tých našich.
Len ak sa im tam natlačia západné korporácie, tak prestanú pracovať a čakajú, kedy im niekto dovezie potraviny a zbrane.

Ľubov

Kam sa podela ? Veľmi dobrá otázka.Degenerácia sa netýka len nás. Mám obavu,že je všeobecná.Len som Ti chcela povedať,že áno,živočíšnosť áno,len nie tú cudziu.....tá nám nepomôže.Len tak sedliacky,prvé ,čo ma napadlo,je návrat k hline.Zemitosť, veď to je čo? Ak sa chceme zachrániť,musíme ostať dedinčania.

Ľubov

Ešte by som chcela v tejto súvislosti upozorniť na užitočný čin rtvs a to seriál Vínne cesty Slovenska.
http://www.youtube.com/watch?v=hujvEDmmqGI dokonca tam nie je ani K.Brychtová,ale odprisahať to nemôžem:-).Verím,že budeš mať z toho dobrý pocit,keď si pozrieš pár častí a iste pochopíš,prečo .

Náhodný okoloidúci

Mne je jasné, že cudzími vzormi sa síce môžeme inšpirovať, nemali by sme ich však otrocky slepo preberať. Ale môžeme si ich prispôsobiť našim potrebám, našej prirodzenosti. Preberanie vplyvov z iných kultúr je bežná vec, veď aj to písmo, ktoré používame, má za sebou dlhú históru mimo nášho národa slovanského a my sme ho prevzali takmer hotové. Aj naše tradičné poľnohospodárstvo je do značnej miery prevzaté v neolite z južnejších oblastí. Naši predkovia celé tisícročia predtým boli predovšetkým lovci, zberači, pastieri a bojovníci.

Išlo mi hlavne o porovnanie životnej energie. Tam biologicky a iste aj duševne zdraví ľudia, fyzicky zdatní, u nás dengľavá rozmaznaná fejsbúková mládež so skoliózou a vypasení tatkovia, ktorí by sa aj zo spálne na záchod najradšej odviezli na aute. Kedysi bol pohyb samozrejmosťou, teraz nám ho musia odporúčať lekári.

Náhodný okoloidúci

Ešte doplním, že saltá, premety, mlyské kolá, vystúpenia silákov boli kedysi bežnou súčasťou jarmkov a pútí, aj detvianske tance plné výskokov a vývrtiek majú niečo do seba, len nikomu v našich končinách nenapadlo využiť ich na boj zblízka :D Jedine Rusi si uchovali tradičný rukopašný boj (aj vďaka nemu údajne zvíťazili v bitke pri Poltave proti švédskemu vpádu), v minulosti potláčaný štátnou mocou kvôli obavám zo vzbury, aj keď teraz doňho preberajú prvky z iných spôsobov boja, hlavne pre potreby armády. Navyše v Rusku má veľmi silnú tradíciu telesná kultúra, atletika, gymnastika.

Norman

Lezenie na stromy do výšky, alebo na hromozvody, lešenia alebo na staré múry hradov či kláštorov - to bola zábava. Skákanie do hromady uhlia z (druhého?) poschodia - ale kde dnes zoberú takú hromadu uhlia:)

Náhodný okoloidúci

Presne to som mal na mysli, aj keď alternatívny názor hovorí, že zdravé telo je produktom zdravého ducha.
Telesná degenerácia našinca ide ruka v ruke s duševnou a duchovnou degeneráciou. Že sa vo fitkách vyskytujú svalnatí narciskovia, na veci nič nemení. Tí pracovať nebudú, aby si nepokazili postavy a navyše im s každým zdvihnutím činky klesá IQ o pol boda (aby som citoval z jednej diskusie na diva.sk, či kde to bolo...) :D

Norman

Dušan:
Je rovněž mnoho lidí, kteří již mají této státní pakárny po krk. Žijí skromně a vydělávají si na ten rohlík v rámci šedé ekonomiky.Nakupují v bazarech a hodně si toho sami vyrobí. Až nás budou milióny půjde tenhle úřednický švindlstát do kopru. Ano jsem línej. Línej platit přes padesát procent zlodějům, lhářům a parazitům. Jsem si vědom, že tento článek je asi trochu o jiných lidech,ale moje definice lenosti je: Nedostatek důvěry v sebe a obavy z neúspěchu. Je to neurotický projev.

a k nemu sa pripojil Havojeh:
moje řeč. proč otročit v nějaké nudné pakárně (normální práce se shání velice těžko existuje-li vůbec dneska), dělat věci které k ničemu nejsou, vidíte jejich naprostou nesmyslnost ba škodlivost, (škodí nejen vám, ale i prostředí), neustále ve stresu, pod tlakem, za mrzký plat, pro bu.eranty, kteří vás oškubou a vysají jak citrón a pak odkopnou a když ne oni tak vás oškube a vysaje stát. Zabít den od nevidim do nevidim s lidma, s kterýma by člověk normálně nestrávil ani minutu atd. Je člověk svobodný nebo je to jednotka (robot) v systému? Já mám radši svobodu, takže radši budu asketit a vezmu občas něco (aby bylo na ten rohlík), žádná kariéra, nic takovýho, nemám žádné ambice to někam "dotáhnout", být úspěšný to mi už přijde docela k smíchu, z amerických snů už jsem fakt vyrostl díky bohu :)

forma: