Nie som nejaký nadšenec tzv. novej pravice, nehovoriac o iných podobných hnutiach, kvitnúcich kedysi prevažne v južných krajinách hovoriacich románskymi jazykmi - Francúzsko, Taliansko, Španielsko. Nevyrástol som na tom, nikdy ma to neinšpirovalo.

Reálnu spoločenskú situáciu v južanských krajinách v 20. storočí považujem za triviálnu zmes ich nezvládnutej emocionálnosti spojenej s bežným teatrálnym militarizmom - aj to nie veľmi úspešným. Nepovažujem ich za hnutia, ktoré by mali iskru, ktoré by mali poznanie. To, že ich po Vojne vládnuca ideológia napriek inak všadevládnucej cenzúre ponechala existovať na okraji ako radikálny "neofašizmus" považujem za dôkaz ich impotencie - ich knihy sa vydávajú, aby verejnosť presvedčili, akí nemožní, slabí a nepraktickí tí operetní fašisti boli a sú. Ak sa noví nespokojenci zhromaždia okolo takých slepých mŕtvych vetiev minulosti, systému to len vyhovuje. A keď sa to celé zaobalí do rozvinutej, typicky hlavne frankofónnej rozkecanosti, skaza je hotová.

Napriek tomu sa občas dám zviesť k tomu, že ich sledujem alebo prečítam nejakú tú knihu od ich autorov. Dávam im šancu. V lete som napríklad prečítal od známeho autora Alain de Benoist: Být Pohanem. Akosi ale len potvrdila môj názor na tieto učenia. Nebudem tu rozoberať a kritizovať, čo sa mi nepozdávalo, možno je to len môj subjektívny názor, ale bol som, technicky povedané, sklamaný.

Napriek tomu ma neskôr v decembri zaujala reklama na preklad z rovnakej edície, od ešte známejšieho autora Juliusa Evolu: Joga moci. Možno ani nie tak osobou autora, známeho to ideového vodcu, ako tou kombináciou s témou, o ktorej vela kvalitného predsa len v našich jazykoch nenájdete.

Július Evola je známa postava talianskeho aristokrata (1898-1974). Je to už pár rokov, čo mu vyšiel po česky preklad diela Jazdit na tigrovi. Aj iné anglické preklady možno lahko kúpiť, a navyše na webe sú dnes zadarmo ich texty. Napríklad český portál deviandiver.org sa Evolovi venuje často a s nadšením. Evola je rešpektovaný filozof národnostných a pravicovo radikálnych hnutí - ale napriek tomu som ho bral s rezervou ako práve niekoho, kto svojimi textami neprekonal limity tejto stále dosť malomestskej politickej kultúry. Kniha Jazdiť na tigrovi je venovaná súčasnosti, dá sa rôzne vykladať, jej texty sú považované za ťažko pochopiteľné, asi neobsahuje, alebo aspoň ťažko sprostredkuje to najhlbšie z Evolovho svetonázoru. Je príliš politická. A rôzne interpretácie a texty o Evolovi na webe, vrátane spomínaného Délskeho potápača, k pochopeniu jeho diela tiež nie vždy pomáhajú. 

Nechcem tu písať komplexne o osobe Evolu a rôznych aspektoch jeho tvorby. Chcem povedať to podstatné: podla mňa patrí k tým nemnohým, ktorí pochopili podstatu dynamiky procesov 20. storočia. Toto autentické pochopenie vysvetľuje jeho stálu obľúbenosť, aj keď jeho stúpenci možno sami nevedia presne povedať, prečo ho uznávajú. Evola bol mystik, ale predpokladám, že ak jeho postoj k poznaniu temnoty bol niekde autenticky podaný, tak práve v jeho knihe Joga moci (rok upraveného vydania 1949, to už bol Evola po zranení z bombardovania invalidom).

Evola jednoznačne chápe, že vo vývine civilizácie ide silná duchovná kultúra jednoznačne pred politikou. Svetonázor a schopnosti jednotlivca sú hlavným ťahačom spoločenských procesov. A čo je hlavné, pozitívne sily nie sú nejaké ubolené entity, ktoré musia tak či onak zlepšiť nespravodlivú spoločnosť, či už ju preorganizovať, alebo revolučne preklopiť - lebo inač údajne bude zle. Nie, Evola patrí k tým, čo pochopili, že prvotný hýbateľom procesov je imanentná energia a hlboký vhľad do fungovania kozmu.  A až potom ... , až potom nasleduje veľkodušná aplikácia prebytku tej sily do spoločnosti.

To je postoj, ktorý nik, kto ho spozná, už nechce opustiť.

Svetonázorový protiklad poznania versus nepoznania tohto princípu rozdeľovala, rozdeľuje a bude rozdeľovať spoločnosť, to je ten zlom, ktorý aj dnes spôsobuje také výrazné trenie. K tomu treba dodať, že dnes je počet chápajúcich percentuálne menší, ako bol pred sto rokmi, takže perspektíva nie je nejako dobrá.

Aj preto Evola nevyzýva do boja podľa pravidiel malomestskej buržoáznej spoločnosti. Považuje angažovanie sa v politických stranách za prílišny ústupok silám nízkosti, ktoré naozajstný filozof nerobí. V čase vládnutia úboheho podtypu ľudstva Evola považuje bežnú politiku a voľby za  menejcenné. Používa pritom známu indoárijskú metaforu o Kalijuge - o štvrtom najhoršom období kozmického cyklu, v akom sa momentálne nachádzame. A to pritom jeho generácia ešte nepoznala súčasnú realitu s ľudstvom natlačeným ako potkany vo veľkých smradľavých mestách industriálneho a slamoch tretieho sveta. Zato Evola už poznal úbohú povojnovú realitu vládnutia nekultúrnych bastardov a tak videl, kam to smeruje.

Preto nedáva návod, ako spoločensky vyhrať, ale snaží sa človeku určitého typu prijateľným spôsobom vysvetliť, čo sa deje a ako plávať týmto oceánom hnoja bez zbytočných chýb. Pripomína, že aj tie takzvané najväčšie tragédie ľudstva sú len nepodstatné búrky na hladine.