Holokaust, osvienčimská lož a sloboda prejavu

Holokaust je veľmi citlivá, dá sa povedať kontroverzná téma. Diskusia o ňom je často podfarbená skôr emóciami ako faktami. Návrh Daniela Lipšica vypustiť osvienčimskú lož z trestného zákona sa rovná kacírstvu. Kde sú však hranice slobody prejavu? Týka sa holokaust iba Židov? Bol holokaust iba zakopnutie alebo bol priamo podmienený modernitou? Na tieto a ďalšie otázky by som chcel načrtnúť odpoveď vo svojej štúdii.

Vo všeobecnosti sa používa na označenie popierania a spochybňovania holokaustu počas II. svetovej vojny viacero termínov. Najznámejšie z nich sú negacionizmus, revizionizmus a osvienčimská lož. V našej práci budeme používať pojem osvienčimská lož, ktorý pochádza z titulu knihy Die Auschwitz-Lűge nemeckého neonacistu a bývalého člena SS Thiesa Christophersena. Osvienčimskú lož môžeme považovať za prejav, ktorý zasahuje do práv obetí nacistického režimu počas II. svetovej vojny a spôsobuje poškodeným citovú ujmu.

Je holokaust jedinečný?

Profesorka na univerzite v Atlante Deborah E. Lipstadt svojou knihou Popieranie holokaustu (Denying the Holocaust) vydanou v roku 1994, vytvorila vo Veľkej Británií zaujímavý precedens. Lipstadt v uvedenej knihe označila Davida Irvinga, snáď najznámejšieho revizionistu, za jedného z najnebezpečnejších popieračov.

Irving napríklad vo svojej knihe Hitlerova vojna tvrdí, že Hitler o holokauste nič nevedel a zodpovednosť nesú Himmler, Heydrich a Goebbels. O dobití Osvienčimu v roku 1945 cynicky píše (s.803): „Rusi dobyli Osvienčim, veľmi dôležitú továreň na kaučuk.“ David Irving autorku aj nakladateľstvo Penguins Books, ktoré uvedenú prácu vydalo, zažaloval za ohováranie. Irving však uvedený spor prehral nakoľko na základe rozsiahleho preukazovania bolo jednoznačne dokázané, že údaje o koncentračných táboroch a počtoch obetí sú pravdivé.

Pokuta a súdne trovy vyšli Irvinga na dva a pol milióna libier. Lipstadt vo svojej knihe dôrazne varuje, že pozývanie popieračov holokaustu do diskusie by ich legitimizovalo ako „druhú stranu sporu“. Revizionisti v USA, ktorý tam majú Inštitút pre historickú revíziu, tvrdia, že do úpravy „ortodoxného“ vykladania histórie dotlačili historikov práve oni.

Lipstadt sama píše (s. 237), že napriek tomu, že v Osvienčime je uvedený na pamätnom kameni počet mŕtvych 4 milióny, z výskumov dnes vyplýva, že v Osvienčime-Birkenau zahynulo od 1,5 milióna do 2 miliónov ľudí, z ktorých bolo 85-90 percent Židov. Je tiež pravda, že napriek správam šírených počas vojny, nacisti pravdepodobne nevyrábali zo Židov mydlo. Dané úpravy a spresnenia (ktoré sú účelom a výsledkom každého historického skúmania) nahrávajú revizionistom do karát, keď sa prezentujú ako martýri oficiálnej pravdy.

Lipstadt tiež samozrejme nadá dopustiť na výnimočnosť a jedinečnosť židovskej tragédie. Kritizuje konzervatívnych historikov za „relativizáciu“ holokaustu (s. 264-266).

„Ernst Nolte, tak ako Hillgruber a ďalší konzervatívni historici, prirovnával holokaust k rôznym násilnostiam dvadsiateho storočia, napríklad k masakrovaniu Arménov, ktoré začalo v roku 1915, k Stalinovým gulagom, americkým metódam vo Vietname, sovietskej okupácii Afganistanu a Pol Potovým zverstvám v Kambodži. (…) V snahe zotrieť morálne rozdiely nevnímajú títo ľudia dramatickú odlišnosť medzi týmito udalosťami a holokaustom. Krutá arménska tragédia, ku ktorej sa vinníci stále odmietajú riadne priznať, sa udiala v kontexte bezohladnej tureckej politiky vyháňania a presídľovania. Bola hrozná a spôsobila ohromné utrpenie, nebola ale súčasťou procesu totálneho vyhladzovania celého národa (toto tvrdenie Lipstad je veľmi otázne).“

Lipstadt tiež tvrdí, že vyvraždenie miliónov Kambodžanov bolo „niečo úplne iné ako vyhladzovanie Židov nacistami“.

„Títo historici tiež, ako sa zdá, chcú zahmlievať zásadné rozdiely medzi stalinizmom a nacizmom. Zatiaľ čo Stalinov teror bol nevyberavý (čo je veľmi diskutabilné napríklad v prípade Ukrajincov), Hitlerov sa zameriaval na konkrétnu skupinu. (…) hovoriť, že všetky tieto veci sú rovnaké, znamená prekrucovať históriu.“

Silné slová židovskej historičky. Simon Wiestenthal, známy lovec nacistov, má odlišný názor. Vo svojej knihe Recht, nicht Rache (Spravodlivosť nie pomstu) hovorí (s.394):

„Jediný rozdiel medzi gulagmi a nacistickými koncentrákmi je tento: V gulagoch neboli vraždení ľudia pre svoju príslušnosť k určitej rase. Každopádne aj tam bola príslušnosť k určitej spoločenskej triede viac-menej rozsudkom smrti. Inak sa gulagy a koncentračné tábory zhodujú vo všetkom: V oboch sa zneužívajú väzni k otrockej práci. V oboch dostávajú väzni stravu, ktorá vedie k smrti hladom. V oboch vládnu rovnaké hygienické pomery, všade sú rovnaké epidémie, všade umierajú ľudia ako muchy.“

S Lipstadt nesúhlasí ani Bauman (s.244):

„…vieme, že masové vraždy v ZSSR neboli o nič menej systematické a metodické ako tie, ktoré neskôr praktizovali Nemci a že techniky používané Einsatzgruppen si v masívnom meradle najprv vyskúšala strašná byrokracia NKVD.“

Holokaust však nie je čisto židovská záležitosť. Wiesenthal (s. 243-247), upozorňuje, že:

„celý svet vie dnes o tragédií židovského národa, ale málokto vie, že v koncentračných táboroch Tretej ríše vyvraždili aj pol milióna cigánov.“

Norimberské zákony, známe tiež ako Zákony na ochranu krvi sa rovnako vzťahovali aj na Rómov aj na Židov. Wiesenthal hovorí, že:

„po vojne sa nikto nikdy nepokúsil o systematické získanie výpovedí cigánov, ktorí prežili. (…) nikdy sa na nich nepozeralo ako na rasovo prenasledovaných – na Židov áno – ale ako na zvláštny druh „asociálov“, ktorí boli v Tretej ríši proste umiestnení do koncentračných namiesto pracovných táborov.“

Wiesenthal kritizuje Elieho Wiesla, nositeľa Nobelovej ceny za mier v roku 1986 a predsedu Výboru USA na pamiatku holokaustu (US- Holocaust Memorial Council), za to, že počas jeho predsedníctva nebolo umožnené členstvo Rómov a Sintiov vo výbore. Ak Židia používajú slovo šoa, Rómovia používajú metaforické slovo porajamos (požieranie). Počas Norimberských procesov sa rómske perzekúcie spomínali iba marginálne. Medzi svedkami nebol žiaden rómsky svedok, nikto nebol odsúdený za perzekúcie Rómov, sudca Jackson spomenul Rómov len v prípadoch medicínskych výskumov (pokusy J. Mengeleho na dvojčatách). Kompenzácie boli dlhodobo zamietané argumentmi, že Rómovia boli prenasledovaní na sociálnom a nie rasovom základe. Z. Bauman tiež upozorňuje, že (s.286):

„recenzie kníh na holokaust vychádzajú pod hlavičkou „židovské témy“. Následky takýchto zvykov posilňuje vehementný odpor židovského establishmentu voči akémukoľvek, hocako nesmelému pokusu vyvlastniť nespravodlivosť, ktorou trpeli len Židia a nikto iný.“

Norman G. Finkelstein, ľavicový americký politológ, vo svojej kontroverznej knihe Priemysel holokaustu argumentuje, že:

„navzdory všetkým podvodom neexistuje žiaden dôkaz toho, že popierači holokaustu majú v Spojených štátoch väčší vplyv, než spoločnosť zastávajúca názor, že zem je plochá. Vzhľadom k nezmyslom, ktoré priemysel Holokaustu denne chrlí, je zázrak, že popieračov je tak málo. Nie je ťažké nájsť motívy skrývajúce sa za tvrdením, že popieranie holokaustu je tak rozšírené. Ako možno inak zdôvodniť v spoločnosti presýtenej Holokaustom ešte viacej múzeí, kníh, životopisov, filmov a programov než tým, že sa ochraňujeme pred popieraním holokaustu.“

Židia v USA zároveň podporujú jedinečnosť židovského holokaustu neustálim marginalizovaním arménskej genocídy.

„Elie Wiesel a rabín Arthur Hertzberg rovnako ako AJC [American Jewish Committee] a Jad Vašem sa stiahli z medzinárodnej konferencie o genocíde v Tel Avive, pretože jej akademickí organizátori – navzdory naliehaniu izraelskej vlády – zaradili do jej programu aj zasadanie k arménskemu prípadu.“

Elie Wiesel v dobe prípravy Amerického múzea uctenia pamiatky holokaustu vo Washingtone viedol kampaň za uctievanie iba pamiatky Židov. Chmúrne komentoval: „Ako vždy začali Židmi. Ako vždy sa u Židov nezastavili“. Pravdou však je, že prvými politickými obeťami nacizmu neboli Židia ale komunisti, a prvými obeťami nacistickej genocídy neboli Židia, ale ľudia telesne a mentálne postihnutí. H. Arentová uvádza (s.382):

„Vieme veľmi dobre, že Hitler začal s masovými vraždami tým, že „smrť z milosti“ poskytoval „nevyliečiteľne chorým“ a chcel rozvinúť svoj vyhladzovací program, aby sa zbavil „geneticky poškodených“ Nemcov (pacientov trpiacich srdcovými a pľúcnymi chorobami). Avšak úplne mimo tento zámer je zrejmé, že je možné takto zabíjať členov akejkoľvek skupiny, inými slovami, že selektívny princíp závisí iba na vnútorných okolnostiach. Ľahko si možno predstaviť, že v plne automatizovanom hospodárstve, ktoré prinesie nie veľmi vzdialená budúcnosť, môžu byť ľudia v pokušení vyhubiť všetkých tých, ktorých inteligenčný kvocient nedosahuje určitej požadovanej úrovne.“

Najväčším problémom pre múzeum holokaustu však bolo, ako ospravedlniť rómsku genocídu. Nacisti systematicky vyvraždili až pol milióna Rómov, čo pomerne k počtu rómskeho obyvateľstva zodpovedá počtu židovských obetí. Za prehliadaním genocídy Rómov sa podľa Finkelsteina skrývajú rozmanité motívy. Uznanie rómskej genocídy by znamenalo stratu židovského výsadného práva na holokaust. Ak nacisti prenasledovali Rómov v rovnakej miere ako Židov, potom by bola neudržateľná dogma, že holokaust bol vyvrcholením tisícročnej nenávisti Nežidov voči Židom. Podobne ak to bola závisť nežidovského obyvateľstva, čo podnietilo holokaust, bol to rovnako pocit závisti, ktorý spôsobil genocídu Rómov?

Veľmi zaujímavú a rešpektovanú analýzu holokaustu napísal sociológ Zygmunt Bauman. Hlavnou témou knihy Modernosť a holokaust je, že holokaust treba chápať ako neoddeliteľne spojený s podstatou modernosti. Holokaust sa spájal s organizačnou disciplínou, byrokratizáciou (Eichmann bol prototyp byrokrata), priemyselnou výrobou, racionalizáciou a optimalizáciou. Vražedná zmes vznikla z typicky modernej ambície po spoločenskom plánovaní a inžinierstve spolu s typicky modernou koncentráciou moci, zdrojov a manažérskych schopností.

„Vo vzťahu k modernosti nie je genocída ani abnormalitou, ani zlyhaním. Ukazuje, kam až môže modernosť so svojim sklonom k racionalizácii, k inžinierstvu zájsť, ak nie je obmedzovaná a zmierňovaná, ak je pluralita spoločenských síl naozaj narušená – ako to vyžaduje moderný ideál cielene plánovanej, plne kontrolovanej, bezkonfliktnej, usporiadanej a harmonickej spoločnosti.“ (s.166).

Bauman tiež odmieta tézu, že holokaust bol vyvrcholením tisícročného antisemitizmu, naopak tvrdí, že: „…vykonanie holokaustu si vyžadovalo neutralizáciu bežných postojov Nemcov voči Židom a nie ich mobilizáciu.“

Arendtová v knihe Eichmann v Jeruzaleme dodáva, že:

„totalitná mentalita nevyžaduje zaslepenosť fanatika, veriaceho v ideologické dogma, ale chladnú, triezvu a logickú vecnosť toho, kto je schopný sa od akéhokoľvek obsahu odosobniť, kto plní inštrukcie a vydáva príkazy zodpovedajúce logike moci." (s.408)

Zygmund Bauman upozorňuje, že holokaust vytvára aristokraciu obetí.

„Obeť v zastúpení si však nárokuje inú kvalitu, a to príslušnosť k sui generis „aristokracii obetí“ (teda dedičný nárok na sympatiu a etickú zhovievavosť, ktorú dĺžime tým, čo trpeli). Toto postavenie môže byť a často sa manifestuje ako ekvivalent stredovekej indulgentsia, či dnešného „bianko šeku“: je to dopredu potvrdený certifikát mravnosti a spravodlivosti.“

Inými slovami, kto neschvaľuje politiku štátu Izrael je v určitých skupinách označovaný automaticky za antisemitu. Bauman hovorí, že najväčším omylom pre budúcnosť je považovať holokaust za výlučne nemecký problém, ktorý bol iba zlovestným odbočením z cesty modernizmu. Bauman naopak tvrdí, že holokaust je bytostne spätý s modernizmom, je to sociálne inžinierstvo dovedené do obludných dôsledkov:

„Zlo nepotrebuje nadšených prívržencov ani tlieskajúce obecenstvo – postačí pud sebazáchovy, posilnený upokojujúcou myšlienkou, že na mňa ešte neprišiel rad, vďaka Bohu, ak sa ukryjem, môžem ešte uniknúť.“ (s.280)

Právny stav v štátoch Európy

V Európe je popieranie holokaustu upravené vo viacerých krajinách právnou normou. Výška trestu je stanovená od pokuty až po vysoké nepodmienečné tresty odňatia slobody.

V Nemecku je popieranie, schvaľovanie alebo znižovanie významu, verejne alebo na zhromaždení, genocídy spáchanej za nacistického režimu trestné podľa Trestného zákona a je postihované trestom odňatia slobody až na päť rokov alebo finančnou pokutou. Spolkový súdny dvor zároveň vo svojej rozhodovacej činnosti tiež dospel k záveru, že o masovom vyhladzovaní Židov nie je potrebné predkladať dôkaz a že táto skutočnosť bola prijatá ako preukázateľný historický fakt.

V Rakúskej republike je postih za spáchanie uvedeného činu najprísnejší v Európe. Trestný zákon ukladá nepodmienečný trest odňatia slobody na jeden až desať rokov. Ak je útočník alebo čin obzvlášť nebezpečný, možno uložiť trest odňatia slobody až do dvadsiatich rokov.

Výraznú mediálnu publicitu získal v nedávnej minulosti proces s Davidom Irvingom, ktorý bol odsúdený na tri roky nepodmienečne. Po trinástich mesiacoch za mrežami mu Najvyšší súd vo Viedni 20.12.2006 zmenil trest na podmienečný. Dôvodom bolo, že „historik“ verejne deklaroval, že sa mýlil.

V Španielsku došlo k zavedeniu skutkovej podstaty „popierania holokaustu“ do trestného zákonníka v roku 1996. Zákon postihuje popieranie holokaustu, rozširovanie myšlienok alebo doktrín, akýmkoľvek spôsobom, ktoré popierajú alebo ospravedlňujú zločiny týkajúce sa genocídy. Trestné je tiež obhajovanie režimov alebo inštitúcií, ktoré sa týchto zločinov zastávajú. Sadzba je stanovená od jedného do dvoch rokov nepodmienečného odňatia slobody.

Rovnako v Belgicku bol prijatý zákon zakazujúci minimalizáciu, popieranie, ospravedlňovanie alebo obhajovanie genocídy spáchanej nacistami, porušenie tohoto zákona môže byť sankcionované pokutou alebo trestom odňatia slobody.

Vo Francúzsku má zákon proti osvienčimskej lži neoficiálny názov „Gayssotov zákon“. Bol prijatý v 70-tych rokoch a po prijatí novely zákona z 29. júla 1881 o slobode tlače v roku 1990 je popieranie holokaustu vyslovene zakázané. V poslednom období sa stal známym prípad Rogera Garaudyho, ktorý publikoval knihu Zakladateľské mýty izraelskej politiky (Les Mythes fondateurs de la politique isreelienne).

R. Garaduy v tejto knihe spochybnil utrpenie a počet obetí Židov počas II. svetovej vojny. Vo francúzskych médiách prebehla búrlivá diskusia. Aj keď príspevky kritizovali Garaudyho za obsah jeho knihy, viaceré sa postavili za obhajobu slobody prejavu. Gayessetov zákon podľa nich umožňuje negacionistom, aby vyzerali ako mučeníci a obete oficiálnej pravdy. Vďaka tomuto zákonu môžu revizionisti odvádzať pozornosť od obsahu k polemike o slobode slova.

Predmetný zákon je tiež v jurisdikcii Švajčiarska, Luxemburska, Českej republiky, Litvy, Rumunska, Izraela, Slovenskej republiky a Poľska. Osoby trestne stíhané resp. odsúdené za popieranie holokaustu sa v niektorých prípadoch obracali na Európsku komisiu pre ľudské práva a Európsky súd pre ľudské práva. Namietali porušenie svojho práva na slobodu prejavu zaručeného článkom 10 Dohovoru prípadne na práva zaručené článkom 6 (spravodlivé súdne konanie), článkom 7 (uloženie trestu výlučne na základe zákona) resp. článkom 3 (ponižujúce zaobchádzanie alebo trest).

Všetky sťažnosti však boli Komisiou aj Súdom vyhlásené za neprijateľné z dôvodu zjavnej nepodloženosti. Komisia aj Súd konštatovali, že popieranie holokaustu nespadá pod ochranu slobody prejavu podľa článku 10 Dohovoru, pretože sa prieči článku 17 podľa ktorého:

„Nič v tomto Dohovore sa nemôže vykladať tak, aby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to Dohovor ustanovuje.“ Popieranie holokaustu alebo dokonca jeho obhajovanie sa teda výrazne prieči cieľu, ktorý sleduje Európsky dohovor o ľudských právach.

Spory týkajúce sa popierania holokaustu pred Komisiou resp. Súdom jednoznačne hovoria o práve každého členského štátu Rady Európy obmedziť slobodu prejavu v predmetnej otázke v záujme zachovania bezpečnosti štátu a ochrany práv a slobôd iných. Popieranie holokaustu podľa jurisdikcie Európskeho súdu pre ľudské práva je jednoznačne nezlučiteľné s duchom Dohovoru.

Čo sa týka arménskej genocídy z obdobia rokov 1915-1917, v súčasnosti 11 krajín EÚ schválilo rezolúciu, ktorá uznáva genocídu za zločin proti ľudskosti. NR SR ju prijala 30. novembra 2004 na návrh poslanca Františka Mikloška (1341. uznesenie NR SR), podľa neho „NR SR uznáva genocídu Arménov v roku 1915, pri ktorej zahynuli státisíce Arménov žijúcich v Osmanskej ríši a považuje tento čin za zločin proti ľudskosti“.

Podobné uznesenia boli prijaté v Belgicku, na Cypre, vo Francúzsku, Nemecku, Grécku, Taliansku, Litve, Holandsku, Poľsku a vo Švédsku. Vo Francúzsku je popieranie trestné a na základe zákona bol napríklad odsúdený za popieranie genocídy Arménov britský historik Bernard Lewis.

Európska únia vo svojom vyhlásení z októbra 2006 daný zákon vyhlásila za „kontraproduktívny“. Naopak v Turecku je trestné podľa článku 301 Trestného zákonníka tvrdiť, že daná „udalosť“ bola genocídou. Z daného dôvodu musel čeliť držiteľ Nobelovej ceny za literatúru Orham Pamuk trestnému stíhaniu. USA deklaráciu o genocíde Arménov zbabelo stiahli po podráždenej reakcii Turecka.

V apríli 2007 prijala Rada Európy Rámcové rozhodnutie o rasizme a xenofóbií, podľa ktorého majú byť „verejne tolerované, popierané alebo hrubo bagatelizované zločiny genocídy, zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny, tak ako ich definuje ustanovenie Medzinárodného trestného súdu“ trestané vo všetkých členských krajinách.

Genocída je definovaná podľa Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu (tento súd však neuznávajú Spojené štáty) v článku 6: „Na účel tohto štatútu „genocída“ znamená akýkoľvek z týchto činov spáchaných s úmyslom celkom alebo čiastočne zničiť národnostnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu, akým je spôsobenie smrti príslušníkom skupiny; spôsobenie vážneho telesného alebo duševného ublíženia príslušníkom skupiny; cieľavedomé privodenie takých životných podmienok skupiny, ktorých cieľom je spôsobiť jej úplné alebo čiastočné fyzické zničenie; prijatie opatrení, ktorých cieľom je zabrániť rodeniu detí v rámci skupiny; násilné preloženie detí jednej skupiny do inej skupiny.“

Rímsky štatút je súčasťou slovenského práva v zmysle zákona 333/2002 Z.z. V prípade zapracovania odporúčania Rady Európy do Trestného zákona SR by bolo trestné popieranie akejkoľvek genocídy (mimo genocídy na základe sociálneho statusu, napr. vraždenie „kulakov“ v ZSSR). Minister Harabin v materiály UV-6854/2008 navrhuje novelizovať Trestný zákon v podobnom zmysle.

Slovenská republika

Na Slovensku je popieranie holokaustu trestné od roku 2001 (novela Trestného zákona č. 485/2001 Z.z.) a v novom Trestnom zákone (300/2005 Z.z.) ho upravuje § 422 odsek 2. Podľa neho:

„Rovnako ako v odseku 1 [tj. odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky] sa potrestá, kto verejne popiera, spochybňuje, schvaľuje, alebo sa snaží ospravedlniť holokaust.“

Uvedená novela bola presadená na návrh poslanca OKS Petra Osuského napriek nesúhlasnému stanovisku Vlády SR v zastúpení ministra spravodlivosti SR Daniela Lipšica (Uznesenie Vlády SR č. 853 z 19. septembra 2001). Sekcia Inštitútu pre aproximáciu práva Úradu vlády SR vo svojom stanovisku k materiálu 3816/2001 upozornila, že:

„navrhované znenie § 261 je formulované neurčito a pri jeho aplikácií by mohlo dochádzať k neprimeranému obmedzovaniu slobody prejavu.“

Daniel Lipšic upozorňuje, že uvedená novela nespĺňa kritérium nevyhnutnosti, zároveň argumentuje neexistenciou ústavou vymedzeného legitímneho cieľa, ako dôvodu obmedzenia slobody prejavu:

„Zaujímavou je aj historická paralela. Predvojnové Nemecko malo v oblasti trestného postihu rasistických a antisemitských výrokov veľmi podobnú trestnoprávnu legislatívu. Pred nástupom nacizmu bolo počas pätnástich rokov za antisemitské výroky stíhaných viac ako 200 osôb. Ako nám neskôr veľmi bolestne ukázali dejiny, tento typ legislatívy bol úplne neefektívny práve v tom jednom prípade, ktorý sa javil ako opodstatnený. Existujú dokonca indície, že nacisti zneužívali svoje trestné procesy na zvýšenie svojej popularity“.

D. Lipšic obhajuje slobodu prejavu, pretože štát nemá právo rozhodovať o tom, ktoré názory sú zlé. Napriek tomu zdôrazňuje, že:

„propagácia alebo spochybňovanie zločinov holokaustu je bezpochyby prejavom intolerancie, nedostatku vzdelania a mravného nihilizmu.“

Iniciatíva skupiny poslancov zakomponovať popieranie holokaustu do Trestného zákona vyvolala v médiách i medzi odborníkmi búrlivú diskusiu, ktorá pokračovala tiež pri predkladaní nového Trestného zákona (300/2005 Z.z.) zo strany Ministerstva spravodlivosti, ktoré chcelo predmetný bod vypustiť.

Na základe pozmeňovacieho návrhu však popieranie holokaustu zostalo trestným činom. Návrhy zároveň zakomponovať do nového Trestného zákona tzv. Jáchymovskú lož (popieranie zločinov komunizmu) však zostali nepovšimnuté. Diskusia o ponechaní resp. vypustení predmetného bodu jasne vymedzila zástancov kontinentálneho resp. anglosaského modelu slobody prejavu.

Napríklad Pecníková uvádza, že „presvedčivosť [argumentov D. Lipšica a Vlády SR] je minimálna“. Tvrdí, že „najväčšou slabinou týchto argumentov je skutočnosť, že zástancovia širokej slobody prejavu veria tomu, že ľudia sú natoľko vzdelaní, že rasistickým a antisemitským výrokom neuveria, ale najmä, že nevenujú dostatočnú pozornosť tomu, že neostáva pri slovách, ale slová vedú aj k činom, tj. k rasovo a antisemitsky motivovanému násiliu“.

V uvedenom článku nasledujú citácie zo skinheadských zinov, ktoré, podľa názoru Pecníkovej, dokumentujú mentálnu zaostalosť a nevzdelanosť rasistických skupín. Ešte ďalej zachádza Pirošíková, ktorá tvrdí, že Lipšic a spol. dostali na „argumentačnú úroveň distribútorov periodík a autorov článkov, v ktorých bola spochybnená existencia koncentračných táborov“.

Petrík v článku na danú problematiku uvádza: „akokoľvek sú mi sympatické ciele a závery [obhajcov amerického modelu, ktorí hovoria, že o tom, ktoré názory sú správne a ktoré nie, má právo rozhodovať každý sám a nie štát]…, obávam sa, že v rovine štandardnej ústavnoprávnej argumentácie takáto úvaha zachádza príliš ďaleko.“

Následne Petrík podporuje legitimitu obmedzenia slobody prejavu vymenúvaním vybraných precedensov Európskeho súdu pre ľudské práva a Komisie. Podporuje však zníženie sankcií za porušenie zákona (pravdepodobne má na mysli stanovenie podmienečných trestov resp. pokút a pokarhaní a nie možnosť nepodmienečného odňatia slobody).

Oponenti zavádzania amerických prvkov slobody prejavu do slovenskej jurisdikcie argumentujú v prvom rade skutočnosťou, že na rozdiel od USA má Európa priame skúsenosti s prerastaním rasovej nenávisti do genocídy, pogromov a etnických vojen. Zástancovia uvedeného argumentu však zabúdajú na americké dejiny (otroctvo, vyvražďovanie indiánov, segregácia a pod.).

Podľa môjho názoru trestné postihy za popieranie holokaustu sú kontraproduktívne. Revizionisti urobia často zo súdneho pojednávania teatrálny výstup (viď. D. Irving v spore v Británií s Lipstadt, keď oslovoval sudcu „mein Fűhrer“) a ich marginálne diela sú prezentované v médiách. Získavajú tak nielen aureolu „mučeníkov pravdy a obetí sprisahania“, ale aj mnohých ďalších pochybovačov resp. priamo popieračov holokaustu.

Netreba zabúdať, že ich diela pôsobia navonok serióznym vedeckým dojmom. Štátne orgány umožňujú pseudohistorikom typu Davida Irvinga mediálnu publicitu marginálnych názorov a pomáhajú kreovať „martýrov oficiálnej pravdy“. Zároveň samotnými súdnymi procesmi dokázateľne utvrdzujú prívržencom revizionizmu ich teórie sprisahania a boja proti pravde.

Agenda týchto hnutí je nápadne podobná. Ak nemôžu vedecky dokázať svoje hypotézy, vkladajú do diskusie emocionálny a iracionálny element, v prípade súdneho sporu hlásajú ideu svetového sprisahania a následne odvádzajú pozornosť od obsahu k obrane slobody prejavu. Tým na svoju stranu získavajú aj prívržencov liberálnejšieho ponímania slobody prejavu, ktorí by v prípade voľného trhu ideí ich teórie neakceptovali.

Za šírenie osvienčimskej lži nebol na Slovensku od prijatia zákona v roku 2001 nikto trestne stíhaný. V minulosti by pod tento bod spadal Stanislav Pánis, vtedajší poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR a predseda politickej strany Slovenská národná jednota. Ten v rozhovore pre nórsku televíziu v roku 1992 vyslovil pochybnosť, či bolo technicky možné usmrtiť milióny Židov. Generálna prokuratúra SR začala v tejto veci vyšetrovanie, neskôr vec odstúpila Federálnej generálnej prokuratúre ČSFR. Trestné konanie proti S. Pánisovi nakoniec nebolo začaté.

Predkladaná novelizácia Trestného zákona (UV-6854/2008) navrhuje § 422 odsek 2 (Osvienčimská lož) de facto vypustiť, trestnosť popierania holokaustu má byť rozšírená vložením §424a, ktorý rozširuje trestnosť popierania akejkoľvek genocídy podľa Rímskeho štatútu. Daná novela by v prípade schválenia mala účinnosť od 1.1.2009. Treba však podotknúť, že podľa predlohy by bolo trestné aj prechovávanie „extrémistických materiálov“, tj. vlastnenie akýchkoľvek článkov (aj v elektronickej podobe), kde sa popiera genocída.

Daný návrh by spôsobil veľké problémy napríklad historikom, ad absurdum by nebolo možné vlastniť ani dokumentárny film z obdobia nacizmu. Podľa návrhu §422c „kto prechováva extrémistické materiály [ktoré by boli definované §130 ods. 8 a 9], potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.”

Daná novela by opäť výrazne obmedzila slobodu prejavu. Na druhej strane by však zrovnoprávnila holokaust s ostatnými genocídami. V článku No Lessons Learned from Holocaust? Assesing Risk of Genocide and Political Mass Murder since 1955 je však udávaný iba v rokoch 1955-1998 37 rôznych genocíd. To tohoto počtu sú však zahrnuté aj politické genocídy oponentov.

Problémom je totiž samotná právna definícia genocídy (genos- rasa alebo kmeň, cide-zabíjať), ktorá zahrňuje iba činy vykonané „s úmyslom zničiť národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu“. Vylúčenie politických skupín z definície sa uskutočnilo na naliehanie ZSSR. Podľa môjho názoru by mala genocída zahŕňať aj politické skupiny (napr. disidentov alebo úradníkov starého režimu) a tiež sociálne triedy (napr. inteligenciu, veľkostatkárov apod.).

Osobne som za čo najširšie chápanie slobody prejavu a v tomto bode vyslovene súhlasím s Danielom Lipšicom. Vo svojej štúdii som sa tiež snažil upozorniť na fakt, že holokaust nie je čisto židovská záležitosť a že nie je spravodlivé systematicky opomínať ďalšie obete nacizmu ako Rómov, duševne či telesne postihnutých, ale taktiež ani homosexuálov.

Takisto nie je morálne hodnotiť ostatné genocídy na nižšej úrovni ako holokaust. Kambodžania, Tutsiovia v Rwande, Ukrajinci počas hladomoru, Arméni počas prvej svetovej vojny a mnohé ďalšie národy, etniká či náboženské skupiny (napr. genocída bahájov v Iráne) majú právo na rovnakú pietu ako Židia.

Nesúhlasím, že je to znevažovanie holokaustu a tiež sa ohradzujem proti tvrdeniu, že je to morálny relativizmus. 500-tisíc Rómov, ktorí zahrnuli počas druhej svetovej vojny, 800-tisíc mŕtvych počas 100 dňovej rwandskej genocídy, niekoľko stotisíc Kambodžanov (odhady počtu obetí vlády Červených Kmérov od apríla 1975 do januára 1979 kolísajú od 250-tisíc až po 3 milióny, väčšina vedcov sa prikláňa k údaju 1,5 milióna obetí), tisíce bahájov, tisíce obyvateľov Východného Timoru, štyri milióny ukrajinských roľníkov a mnohí ďalší majú rovnaké práva na pietu ako milióny židovských obetí.

Natíska sa dokonca úvaha, či prijímanie zákonov o osvienčimskej lži nemá byť iba akýmsi očisťovaním svedomia a posteriori, nakoľko boli schválené prevažne v krajinách, ktoré sa aktívne počas vojny zapojili do „konečného riešenia židovskej otázky“. Súhlasím s tvrdením, že na Slovensku uvedený zákon nespĺňa ani kritérium nevyhnutnosti, ani kritérium ústavou vymedzeného legitímneho cieľa ako dôvodu obmedzenia slobody prejavu.

Zároveň nesúhlasím s tvrdením, že šírením osvienčimskej lži dochádza k zásahom do osobnostných práv jednotlivcov, príslušníkov osočovanej spoločenskej skupiny. Ak by sme uvedené tvrdenie aplikovali ad absurdum, akýkoľvek negatívny prejav proti akejkoľvek skupine ľudí by bol zásahom do práv tejto skupiny.

Na druhej strane možno paradoxne považujem navrhovanú novelizáciu Trestného zákona z dielne Harabina za lepšiu možnosť ako súčasný právny stav, nakoľko popieranie holokaustu stratí svoje privilégium. Každopádne v rámci slobody prejavu navrhujem §422 odsek 2 vypustiť bez náhrady.

Michal Drotován 2008

__________________________________________________

Redakcia nemusí súhlasiť s názormi autora.

A, naozaj, v tomto prípade ani zďaleka so všetkým  nesúhlasí. Článok je pripomienka jednej živej témy.

 

Foto na titulke: Treblinka

 
Autor: 
Michal Drótovan
téma: 
Grigoriy

Ja som taky človek, že ked aj pocujem o autonehode, zaujímam sa síce o to, koľko ľudí sa zranilo, alebo dokonca zomrelo, aj ked sa tie čísla niekedy diametralne rozchadzaju, ale oveľa viac má zaujíma, čo bolo príčinou dopravnej nehody.

Norman

Sloboda prejavu - to je taký všeobecný výraz, ktorý je o liberálnom nastavení spoločnosti - že ľudia majú právo sa nielen obchádzať, ale trocha aj do seba vrážať.

Samozrejme, každá spoločnosť má svoj hodnotový systém, a na vrchole každého sú nezpochybniteľné dogmy. To má  zaručene každá spoločnosť, ab definitio, každá je na niečom založená, aj tá najanarchistickejšia je založená na - zásadách anarchizmu.

V prípade holokaustu sa jedná o súčasnú mocenskú dogmu, ktorú prirodzene nemožno spochybňovať. (komu to slúži, na čo je to dobré - to ani netreba písať - nehovoriac o tom, že nie som si istý, či aj to nie je zakázané :)

V prípade  dogiem vôbec nehrá rolu, či sú nejakým spôsobom racionálne, nehovoriac reálne. Priam naopak - čím absurdnejšie, tým lepšie. Tak, ako po invázii 1968 musel asi v podstate každý z vtedajšej pracujúcej generácie podpísať, že "súhlasí so vstupom bratských vojsk", tak sa ľudia museli pravidelne pokoriť rôznym iným dogmám, aj keď im očividne neveria. O to viac sú ale ovládnutí - pretože človek si vlastne nechce priznať porážku, neslobodu a radšej sa snaží naozaj uveriť tomu, čo podpísal. Aj keď sa jedná o úplný nonsens, ktorý žiadne ani desaťročné dieťa nepovažuje za možný.

Aby som ale azda nejak obklukou nespochybňoval holokaust, musím dodať, že holokaustu naozaj časť ľudí úprimne verí. Teda nepochybuje o ňom, aby to nevyzeralo ironicky. Časť ľudí mu neverí - sú určite takí, keby to tak nebolo, naši múdri zákonodarci by nám nedávali zákony, ktoré majú neveriacich trestať -  ale časť určite verí. Veď mnohí z nich to videli "na vlastné" oči, ešte ako deti boli v táboroch so školou, nehovoriac o filmoch a "dokumentárnych filmoch".

Tých, ktorí tomu neveria, by som ale úprimne rád upozornil, že v Tretej Ríši tiež nebolo možné mnohé veci spochybňovať. Napríklad .. no, nie som expert, ale nebolo možné spochybňovať, že Nemecko má patriť Nemcom a podobné tie ciele. Alebo je asi naozaj pravda, že ak niekto nejak napísal, že Hitler je chuj, tak ho zavreli, alebo aspoň zmlátili nejakí okoloidúci. A dnes je to možné, aha, kľudne napíšem "Hitler je chuj" - a nik mi nič nespraví. Je sloboda, nedá sa to porovnať s minulosťou.

 

Prepáčte, trocha som sa tou témou nechal strhnúť do grotesky, ale keď si prečítate k tomu niečo z liniek, ktoré sem nedám, tak vám to už možno tiež príde ako smiešny absurdistan. A pritom - naozaj hovoríme o časoch, ktoré kruto zatočili s osudmi milionov.  Teraz bez irónie, aj židov, do veľkej miery aj židov, hlavne východoeuropskych židov.  Jedná sa o tragédie desaťtisícov, možno stotisícov - ale žial, táto úprimná pieta je zakázaná zákonom.

 

Tak musíme zostať len pri neúprimnom a lahostajnom sledovaní, ako sa to bude meniť.

Grigoriy

Potrebovali, aby za nich niekto robil tu najšpinavšiu robotu pri zavádzaní židobolševizmu, a tak urobili z bíreša agenta ŠTB. Okrem toho, že bol bíreš, bol ešte aj psychopat, ktory sa ničoho neštítil, takže bol naozaj aktívny a nakoniec aj úspešný eštébák. Natoľko úspešný, že sa mu podarilo zničiť niekoľko zamožných rodín, a nemal hanbu nasťahovat do domu jednej dvojice, ktoru len týzdeň predtým vďaka nášmu biresovi odvliekli. Bíreš a jeho bíreška si prisvojili nielen dom, ale aj všetko, čo bolo v ňom. Bíreška mala zvlášť veľkú zalubu v pekných šatách, lebo vždy tak počula, že šaty robia cloveka. Našla v dome bíreška červenú výšívanu hodvabnu nočnú koselu, a myslela, že sú to večerne šaty, tak ich potom nosila na plesy eštébákov aj do divadla. Vždy, ked sa chamraď sama seba pasuje do úlohy elity, začnú sa plesy aj divadlo.

Malo bolo našej bíreške známe, že v pižame sa do divadla ani na ples nechodí, a nebolo ani nikoho, kto by jej to pripomenul. Jední zo strachu a ini z taktu o tom k nej nikdy nehovorili. 

Nevhodne používanie cudzích slov je aspon take trapne, ako chodenie do divadla v nočnej koseli.

Co je teda eufemizmus?

Taku vec je vždy najlepšie vysvetlit na príklade:

Predstavte si, že by nejaky chmulo nejakým zázrakom nadobudol toľko znalosti, aby mohol prevádzkovať nejaky internetový portál. Predstavte si potom, že by Vás nejakými trikmi (napriklad "INSIDER INFO") prinutil, aby ste si vytvorili na jeho portále konto, len na to, aby potom mohol zistit Vašu I.P. adresu, miesto, kde sa nachadzate a nakoniec aj meno. Take chovanie sa podoba prevadzkovatelovi hotela, ktori do izieb namontuje tajne kamery, aby mohol sledovať intimny život svojich klientov a onanovat pritom - rovnako nízke, rovnako uchylne.

Takeho cloveka by ste mohli označiť za bezcharakterneho hajzla. Keby ste však mali nejake ohlady, nazvali by ste bezcharakterneho hajzla len zvedavcom, čo by bol dobry príklad eufemizmu.

Vo vykladovych slovnikoch sú aj odbornejsie definície, ale v našom prípade staci aj takto.

Norman

je povedať o tebe, že si len mierne psychologicky narušený.

 

Ani by som ti neodpisval, ale kto ťa preboha sleduje, tvoju ip, tvoje meno ??? Kde bereš tú drzosť, zas  sem prísť a nádavať tu niekomu? A aký máš vôbec podnet? Keď nepomohlo tvoje kydanie hnoja, tak skúšaš šíriť paranoju cez sledovania? :-) No, kedysi si sa vyhrážal, že toto zrušíš, ako si zrušil aj prop:) Máš plnú hubu udávania - už aby si aj s tým začal.

 

Humorné na tom je, ako si sa tu ešte nedávno práve na mňa odvolával, aby som potvrdil, aký si "decentný" človek. Ale veď to každý vidí, Grigorov.

 

Grigorov - nik ťa sem nenúti chodiť. Ty  si vážne človek bez chrbtice a sebaúcty, ináč si to neviem vysvetliť. Ema ťa vyhodila už x krát zo svojho blogu, ale ty vždy doležeš a predvádzaš sa. Človeče, ty začínaš pomaly robiť hanbu nielen -nazvime to- antision strane, tam je samozrejme sem tam nejaký deprimovaný úchýl, ale samozrejme ešte viac východoázijskej filozofii, ktorej si mal kedysi tiež plnú hubu. Choď na jetotak, medzi teberovných, alebo kde.

A už sa toľko netráp. Toto je skromný internetový blog za pár eur, taký si dokážeš aj ty založiť na wordpess a to zadarmo, stačí poprosiť nejakého povedzme 12 ročného slováka. Vlastne si už taký mal, na blog.sk .. ovšem .. veď vieš. Musíš sa viac snažiť, musíš odložiť tú tvoju typickú slovenskú lenivosť, negatívnosť. Nesmieš sa stále báť, že zas niečo zbabreš a nesmieš závidieť.

:)

Skús aspoň dlhé prechádzky.

 

 

Grigoriy

nehovorí sa "psychologicky narušený", ale psychicky narušený.

Ale, o tebe je známe, že ty používaš slova bez toho, aby si im rozumel.

Pokial ide o orientalnu filozofiu, ešte stále čakám na pokračovanie toho tvojho traktatu o "čatároch", aby som ti to potom mohol náležite objasniť.

Norman

Ty si sluboval, že roznosíš môj článok o štyroch árijskch pravdách. A ako vždy v tvojom prípade - len prázdne slová.

 

(čo sa týka termínu "psychologický" - to je práve ten eufemizmus, že nie si ešte zrelý pre psychiatra, ale len pre psychológa. musíš mať trocha pochopenia pre novotvary, nesmieš byť tak zošnurovaný a strnulý -už som sa ťa raz pýtal, či si bol učitelom na zedeeške - no, mentálne očividne ano. ty totiž žiaden humor nechápeš, to je ťažko.  to potom nechápeš ani insider info, ani mnoho iných vecí)

 

To s tou paranojou, to sa nad sebou vážne zamysli. Podobne ako to s tými tvojimi záchvatmi hnevu. Vieš, asi žereš vela mäsa. Ale ja ti nemienim radiť, tohto portálu si sa zriekol,  chceme nájsť cesty na horšie problémy, nemožno sa zdržovať pri hlúpostiach.... Ty máš rád také obrazné barokovo bublavé, fantazmagorické a nafúkle spôsoby rozprávania, tak ti to možno lepšie vysvetlí videjko čo bolo aj nedávno na afinabulovi, Architect of control :

http://www.youtube.com/watch?feature=player_embedded&v=AtyYlrqaIz4#!    stačí rozsah 45:00 po takmer 46:00. To je o takom probléme, akým si sa stal.

Dúfam, že aspoň to pochopíš, polopatistickejšie sa to už nedá :)

 

 

default

  • Povolené sú HTML značky: <a> <em> <strong> <cite> <blockquote> <code> <ul> <ol> <li> <dl> <dt> <dd> <img>
  • Riadky a odstavce sa zalomia automaticky.
  • Webové a e-mailové adresy sú automaticky zmenené na odkazy.

Plain text

  • Webové a e-mailové adresy sú automaticky zmenené na odkazy.
  • Riadky a odstavce sa zalomia automaticky.
  • Povolené sú HTML značky: <a> <em> <strong> <cite> <blockquote> <code> <ul> <ol> <li> <dl> <dt> <dd> <alert>
Obrázková CAPTCHA
Vložte znaky zobrazné na obrázku.