Jánusovská tvár povstania

Táto úvaha o povstaní a jeho dvoch tvárach nebude ani tak o konkrétnom priebehu historických augustových udalostí, skôr o pohnútkach, ktoré boli za nimi, či o tom večne ľudskom…

 

I. Prvá tvár: partizánska

Z mytológie vieme, že hlava boha Janusa s dvomi tvárami symbolizovala pohľad dopredu a dozadu v časovom zlome. Tá partizánska polovica Janusovej tváre pozerala jednoznačne dopredu a ukazovala nám, ako to tu bude vyzerať, keď zvíťazia oni a ich idey. Popravy, teror, dlhoročné väzenia a rozvrat hospodárstva v mene pokroku, čo je tiež určitý druh pohľadu dopredu, ale mechanický, s klapkami na očiach.

Ak chceme hľadať dôvody vystúpenia partizánov na Slovensku v roku 1944, v žiadnom prípade nesmieme zabudnúť na personálnu časť: kto boli tie osoby, ktoré nielen priamo riadili partizánsku činnosť, ale boli takrečeno pri zrode celého partizánskeho hnutia. Toto totiž naši komunistickí historici mimoriadne radi prekrúcajú a hlavne zahmlievajú, keď síce spomenú sovietskych partizánskych veliteľov, väčšinou ako nejakých mýtických hrdinov, no nikdy sa o nich nič poriadne nedozviete, Tak ako o skutočnom priebehu povstania. Takže stručne: partizánsku činnosť na Slovensku vyvolali a v hrubých rysoch ju aj celý čas riadili sovietski komisári, ktorých celý svet pozná ako najbrutálnejších vrahov európskej histórie. V tom čase, keď prišli k nám, mali už za sebou viac ako dvadsaťročie „humanistického“ pôsobenia – niekoľko miliónov popravených a zahynutých v gulagoch, či pekných pár miliónov umučených hladomorom na Ukrajine. A že chuť do budovania „krásnych zajtrajškov“ ich neprešla ani v 40. rokoch, o tom svedčí napríklad príbeh litovského „rekreanta“ z gulagu z roku 1948, ktorý v knihe Útržky životov uvádza Jacques Rossi, mimochodom bývalý člen Kominterny. Aby som plasticky priblížil spôsoby týchto komisárov, ktorí sa potulovali aj po našich horách, stručne ho tu prerozprávam.

Albinas mal 14 rokov, keď na ich farmu dorazili červení komisári aj s rebrinákom. Matku poslali pre vodku. Tá ju išla hľadať aj so štyrmi deťmi. Keď si vypili, dvaja vojaci zobrali z rebrináka podlhovastý balík a položili ho na stôl. Keď stiahli plachtu, bolo vidno roztečený mozog, kúsky kostí, krv. Bol to ich nezvestný otec. Za chvíľu vojak vytiahol fúkaciu harmoniku a kázal im tancovať. Aby tomu dodal váhu, vystrelil revolverom do stropu. Albinas nevedel povedať, ako dlho všetci tancovali. Potom sa na rebrináku, vedľa mŕtvoly, ocitli všetci a putovali na dlhé roky do gulagu.

Ale prejdime od personalistiky k dôvodom, prečo bol k nám tento výkvet ľudstva vyslaný. Dá sa oprávnene predpokladať, že Stalin mal k tomu dva dôvody. Prvý bol pomerne jasný, vojenský. Červená armáda sa už chystala vstúpiť na Slovensko a tak tieto výsadky mali robiť sabotáže v tyle nepriateľa a uľahčovať postup riadnej armády, čo nie je nič mimoriadne. No vzhľadom na to, ako sa títo komisári u nás správali, museli mať ešte jeden dôvod: politický. Napriek tomu, že II. svetová vojna Stalinovi nevyšla tak, ako si predstavoval, svojich plánov na presadenie celosvetového komunizmu sa ešte nevzdal. Nuž a keď ho chcel nastoliť aj na Slovensku, vedel, že po rokoch prvej Slovenskej republiky, po rokoch pokoja a relatívneho blahobytu, bude mať mimoriadne ťažké oduševniť Slovákov za idey komunizmu. Čo nakoniec ukázali aj voľby v roku 1946. Stalin, nech bol akýkoľvek zločinec, hlupák určite nebol. Preto vyslaní komisári mali robiť také teroristické provokácie, aby vyprovokovali brutálne zákroky Nemcov. Toto mali už odskúšané na svojom území a v tomto smere Nemci fungovali dokonale spoľahlivo. Ako hodinky. Presne tak sa správali aj u nás. Takže všetky tie zverstvá nacistov, Tokajík, Kľak, Kremnička a ďalšie a ďalšie, boli vyprovokované partizánmi. Bez ich teroristických výčinov by tu nikto nikoho len tak nevraždil. Za zmienku stojí aj to, že svoje vlohy k hrdinstvu naši prevažne komunistickí partizáni veľmi selektívne objavili až vtedy, keď už bola Červená armáda niekde pri Medzilaborciach. Dovtedy tu pokojne žili, či robili dobre platených redaktorov. No keď prišlo k exekúciám a represáliám za ich výčiny, odrazu ich zase nebolo. Ale o chvíľu neskôr sa už o partizánske dôchodky prihlásiť nezabudli, čím len vystavili ďalšie svedectvo o svojej morálnej úrovni. Ešte som nevidel ozajstného bojovníka za slobodu, ktorý by za to pýtal peniaze. Ale nielen Nemci tu vraždili nevinných ľudí. Tam, kde už nestačili s dychom, sami partizáni priložili ruku k dielu a tiež vyvražďovali celé dediny, ako napríklad Sklené. Červený diabol sa utrhol z reťaze. A to všetko len preto, aby sa nakoniec Červená armáda mohla prezentovať ako „osloboditeľka“ a mohla ukončiť nacistický teror, ktorý bez ich komisárov by tu ani nebol. Samozrejme, takéto brutálne spôsoby sa lepili aj na slovenských učňov, ktorí potom stupňovali svoju brutalitu tiež až do nepríčetnosti. Takže keď za Slovenského štátu nejaký komunista dostal za protištátnu činnosť nejakých tridsať dní, či nedajbože, ako súdruh Rašla, až dva mesiace, za to mohla prísť jediná odplata – smrť! A najlepšie s mučením! A tak niektorí partizáni doslova poľovali na funkcionárov I. SR., ktorí tu neudelili za celý čas ani jediný trest smrti. Že zo strany partizánov tu veľmi často išlo o obyčajný terorizmus, to nehovoria iba klérofašistickí, reakční, buržoázno-nacionalistickí, úpadkoví sluhovia imperializmu, zarytí nepriatelia spolku priateľov žehu, neonacisti a vojnoví štváči, nahuckaní zahraničnými rozviedkami ako Ďurica či Vnuk, to hovorili aj – o tempora! o mores! – také popredné postavy povstania, ako boli Golian alebo Husák. Stačí si nalistovať dokumenty.

V súčasnosti sa nám pojem terorista kryje hlavne so zástancami islamského náboženského fundamentalizmu. Z ich pohľadu samozrejme oni nie sú nijakí zločinci, sú to ľudia čistého charakteru, schopní položiť aj vlastný život za vieru. Akurát k tomu pribalia niekoľko cudzích životov. Nuž, aj my sme tu mali takýchto fundamentalistický fanatikov. Nech sa rozletí hoci aj celý svet na kúsky, v našom prípade Slovensko, hlavne že bude po mojom. Teraz uvediem jeden otrasný citát súdruha Mináča v súvislosti s jeho účasťou v povstaní, ktorý nám podobne plasticky ako Albinasovo rozprávanie odkryje duchovný svet náboženského fanatika s celou jeho deštrukčnosťou. „Všetkým Klenovčanom bolo jasné, že slovenský štát je historická nespravodlivosť. Pritom klenovský roľník sa mal oveľa lepšie ako kedykoľvek za prvej republiky. (…) Naopak, sociálne bol uspokojený. Ale cítil sa ohrozený vo svojom duchovnom svete, v tom, čo považoval za svoj ostrov, za svoj hrad prepevný, teda v luteranizme, lebo slovenský štát nebol kresťanský, ale štát katolícky – aspoň pre nás v Klenovci.“

Ale keď sa napíše čokoľvek o augustových udalostiach, čo neopakuje stokrát omieľane propagandistické lži, starí komunisti opäť vyskakujú ako v 50. rokoch. Ako keby sa raz blato mohlo rečnením premeniť na zlato. A úžasne argumentujú – že veď keď sa im už raz konským politickým handlom podarilo presadiť to povstanie ako štátny sviatok, hoci aj proti vôli podstatnej časti obyvateľstva, ktoré tým iba trpelo, potom mu treba vzdávať náležitú úctu ako štátnemu symbolu! Čiže, opäť nás tu niekto chce donútiť k tancu pri mŕtvolách našich nevinných spoluobčanov, podobne ako Albinasovu rodinu. Nuž, nemyslím si, žeby práve nehatené vraždenie a dokonca masové vraždy mali byť symbolom Slovenska. My nie sme národ vrahov. To len komunisti by z nás radi urobili spolupáchateľov. Na druhej strane, nevšimol som si ešte, žeby naši súdruhovia vzdávali rovnakú úctu napríklad Panne Márii, hoci 15. september je rovnako štátny sviatok. Alebo naši koryfeji pokroku a mieru nečítali ešte masmediálne kampane napríklad o „zverozvestoch“? Predpokladám, že áno, no evidentne im to nijako neprekáža. Mimochodom, komunizmus sme tu predsa oprávnene odsúdili, dokonca zákonom. Veľmi dobre vieme, čo tu napáchal. No keď komunisti prvýkrát začali vraždiť nevinných ľudí, to máme odrazu oslavovať?

Na záver tejto časti zacitujem ešte z jednej knihy Petra Klasa, aj preto, aby ten nešťastný Mináč tu nezostal visieť ako nejaké antiluteránske memento. Peter Klas, vlastným menom Ľudovít Kandra, bol totiž evanjelický učiteľ a napísal jednu z najlepších kníh o povstaní, „Satan proti Bohu“. Toto je jeho literárny opis účastníkov povstania: „Študenti bledých tvárí, vyjavených, horúčkovito lesklo svietiacich očí, ktorí sa pridali k tlupe z hlúpeho idealizmu alebo z túžby po dobrodružstvách v tenkých potrhaných šatočkách, i Cigáni, robotníci, povaľači, žobráci z mestských periférií, pytliaci, zlodeji a skrachovaní inteligenti. Všetko do litery tak, ako plánoval súdruh Pazdera. Boli tu všetci, ktorým bol úzky svet, i tí, čo mali zaťažené svedomie, na ktorých číhal zákon, spolu s hrabivými, neskúsenými a zavedenými. Iba dedinského gazdu tu nebolo.“

 

II. Druhá tvár: vojenská

Môžeme pokojne povedať, že táto tvár, na rozdiel od partizánskej, sa pozerá dozadu. A ešte trochu zahanbene aj do zeme. Keď si totiž zhrnieme základné vojenské fakty o povstaní, zistíme, že veľká sláva to nebola. Počnúc odzbrojením východoslovenskej armády, ktoré ako keby kopírovalo filmy Laurela a Hardyho, až po fakt, že armádu na vlastnom území porazí dokonca početne menší útočník, a to za necelé dva mesiace, čo popiera všetky poučky vojenskej vedy. Navyše útočník, ktorý vie, že vojnu už prehral, takže celú operáciu robí už len tak mechanicky, bez mimoriadneho elánu.

Keď chceme pátrať po tom, prečo to takto dopadlo, aj my sa musíme pozrieť dozadu. Napríklad na štatistiky Ministerstva národnej obrany z roku 1938, teda už zo záveru dvadsaťročia fungovania „spoločného“ štátu. Tam zistíme, že v dôstojníckom zbore mali Slováci jediného generála zo 139(!), v generálnom štábe z celkového počtu 343 dôstojníkov bolo 11 Slovákov, vyšších dôstojníkov bolo 67, čo tvorilo 1,23 % z ich celkového počtu. Iba nižšími dôstojníkmi sa to priam hmýrilo, veď ich bolo až 356, čo bolo viac než 5 %! Tu by sme mohli pokračovať ad libitum, ale to nie je hlavný predmet tejto úvahy. Takže vojakom nikto nemusel vysvetľovať výhody samostatného štátu, veď mali plnoprávnu armádu a dôstojníci boli dobre zaistení a konečne mohli pomýšľať aj oni na slušné spoločenské postavenie, na trochu osobného blahobytu, či mohli pokojne dať študovať deti, atď…

Druhý moment, na ktorý sa treba obzrieť, bola účasť našej armády na ťažení proti Sovietskemu zväzu. Tá síce bola trochu devalvovaná tým, že to bolo po boku nacistického Nemecka, no na druhej strane bojovali proti rovnakým, ak nie ešte väčším zločincom. Tam sa Slovenská armáda predstavila v tom najlepšom svetle, tak svojou bojovou pripravenosťou ako aj odvahou, čo Nemci oceňovali množstvom vyznamenaní. No a tam videli naši vojaci boľševický raj na vlastné oči, vrátane zversky zohavených tiel ľudí umučených NKVD či suterénne priestory zaplnené mŕtvolami do metrovej výšky… Dobre vedeli, že z tej strany ich nič dobré nečaká. A keďže to neboli nijakí fanatickí obmedzenci a videli, že Tretia ríša už vojnu prehrala, zostalo pre nimi mimoriadne zložité rozhodnutie. Zachrániť si kožu a nejako sa zariadiť, aby s čo najmenšou ujmou mohli prejsť do nového režimu. Žiť bolo treba ďalej, veď mali aj rodiny a kto nežil v tých časoch, len ťažko to pochopí. Na jednej strane lojalita k štátu, ktorý im dal všetko a pohŕdanie zločineckým boľševizmom, na druhej strane prirodzený pud sebazáchovy… Vymyslieť, ako sa dá ísť naraz peši aj na koni a ako byť nahý aj oblečený, sa dá len v rozprávkach. Takto potom vyzerala aj ich bojová činnosť. Postrehol to dokonca aj justičný vrah Rašla, ktorý napísal, že keby slovenská armáda v povstaní tak bojovala ako proti Sovietom, vyzeralo by to celkom inak! Na opísanie celkovej morálnej klímy v Slovenskej armády uvediem ešte dva citáty z veľmi zaujímavej knihy nemeckého novinára a spisovateľa Wolfganga Venohra „Povstanie v Tatrách“ z roku 1983, kde dáva slovo aj vojakom, čo bojovali proti povstaniu: „Vyšším slovenským dôstojníkom išlo predovšetkým o to, aby sa vytvorila čo najlepšia východisková pozícia po vojne, ostatné záležitosti boli podružné.“ „Vojakom chýbala motivácia – nevedeli za čo bojujú. (…) Na tých, ktorých sme zajali, bolo vidieť, že sú šťastní, že sa pre nich vojna skončila, mali pramalú chuť bojovať ďalej.“ Nijako neprekvapuje, že táto kniha dodnes nevyšla v slovenčine.

Na záver dovoľte ešte dve malé poznámky, jednu filozofickú a jednu takrečeno esteticko-cynickú.

Keď spoločnosť má to šťastie, že môže dlhšiu dobu ako-tak pokojne fungovať, ako smotana sa vždy navrchu usadí prirodzená aristokracia, bez ohľadu na pôvod, ktorá tých slabších tiež necháva žiť, veď to patrí k prirodzenej a dobrej správe spoločnosti. No ak sa pri tektonických zlomoch dejín usadí na vrchu vrstva tých duševne slabších, čo sa prakticky vždy deje s cudzou pomocou pre cudzie záujmy, tá potom prirodzenej aristokracii usekáva hlavy alebo ich vyháňa, aby ich nikto neprevyšoval. A hlavne nepredbehol k válovom. Toto sa u nás udialo v roku 1945.

Druhá poznámka sa týka estetickej kvality života v Bratislave. Komunisti a ich dietky opäť premenovali „Nový most“ na „Most SNP“. Evidentne sa už opäť cítia neohrozene na koni, čo nakoniec vidíme na každom kroku. Myslím si však, že tentoraz boli mimoriadne presní, ani si to sami neuvedomujú. Dokonca sami nechtiac pekne ukázali, že ich tradície a kultúra siahajú akurát tak po Lenina. Pretože tento nešťastný most prakticky zničil bratislavské staré mesto, to, čo si v Európe všade ľudia strážia a cenia najviac z každého mesta, pretože sprítomňuje ich históriu aj tradíciu miesta ich života. Tuná nám do historického mesta a do jeho dejín vnorili boľševici jeden betónový kyjak, ktorý to skoro celé rozbil. Presne ako SNP.

jls

(11.12.VIII.2014)

 

zdroj: Slovenské slovo

 
Autor: 
jls
téma: 

default

  • Povolené sú HTML značky: <a> <em> <strong> <cite> <blockquote> <code> <ul> <ol> <li> <dl> <dt> <dd> <img>
  • Riadky a odstavce sa zalomia automaticky.
  • Webové a e-mailové adresy sú automaticky zmenené na odkazy.

Plain text

  • Webové a e-mailové adresy sú automaticky zmenené na odkazy.
  • Riadky a odstavce sa zalomia automaticky.
  • Povolené sú HTML značky: <a> <em> <strong> <cite> <blockquote> <code> <ul> <ol> <li> <dl> <dt> <dd> <alert>
Obrázková CAPTCHA
Vložte znaky zobrazné na obrázku.