Kritika kapitalizmu (neoliberalizmu) - 1.časť

Politický disent začína vágnym pocitom, že niečo nie je v poriadku, pričom tento pocit zdieľa i signifikantné množstvo obyčajných ľudí mimo tento disent. Problém s vágnymi pocitmi však spočíva v tom, že ich môžete usmerniť rôznymi smermi. Ten istý vágny pocit úzkosti a bezmocnosti môže pritiahnuť ľudí ku komunizmu alebo k fašizmu, prípadne k čomukoľvek medzi tým - či inak povedané, k čomukoľvek, čo dá ľuďom nádej na oslobodenie.

Všeobecným zmyslom medzi ľuďmi je pocit, že boli oklamaní. A tento pocit je pravdepodobne najsilnejší medzi mladými ľuďmi, od vyučených chlapcov z robotníckej triedy až po vysokoškolských študentov, nielen humanitných smerov, ktorým systém nasľuboval a sľubuje, že sa môžu stať, ak nie hneď milionármi, tak minimálne solídne zabezpečenými a úspešnými ľuďmi - od solventných pánov podnikateľov v ukážkových oblekoch až po rockové hviezdy - aby nakoniec zistili, že realita je úplne iná, než ako im nahovára tento systém.
 
1. Duch kapitalizmu
 
Pochopiteľne, vieme, že nie sú to len marxisti, kto sa sťažuje na nedostatky či choroby kapitalizmu. Revoluční konzervatívci, tradicionalisti, fašisti, národní socialisti a iní pravicoví disidenti či alternatívci majú tiež svoju históriu kritiky. Ich recept na vyliečenie však bude predsa len v niečom odlišný v porovnaní s ľavičiarmi. Riešenie nevidia len v zmene v ekonomických prístupoch, ale najmä v znovuobnovení kolektívneho významu organického celku (národa) a v návrate archaických hodnôt vrátane väčšej solidarity socio-kultúrno-etnickej komunity.
 
Každopádne, problém s kapitalizmom môže mať i liberál, pre ktorého je prioritou presadenie individuálneho šťastia. Kapitalizmus, tak ako ho dnes poznáme, totiž nie je až takým dobrým systémom pre presadenie individuálneho šťastia, než ako sa vo všeobecnosti dnes prezentuje.
 
„Národ založený na slobode je len ďalším miestom pre nákup“, hovorí jedno z propagačných videí amerických bielych nacionalistov. Ale tú istú vetu by ľahko mohol povedať i zapálený ľavičiar. Ľavičiarska analýza kapitalizmu a jeho kritika bude, oproti „pravičiarskej“, viac materialistická (hoci má taktiež svoju spirituálnu dimenziu), ale to neznamená, že ľavičiari tiež nemajú mnoho dobrých poínt. Dnes som schopný ich pohľad oceniť viac než v minulosti, a preto som sa rozhodol text poňať viac z ich (materialistického) uhľa pohľadu.
 
Práce Karla Marxa sa primárne zaoberajú stavom ľudskej duše v kapitalistickom systéme: s odcudzením práce nie pre prácu samotnú, ale pre zamestnávateľa, ktorý si prisvojuje jej hodnotu, s problémom fetišizácie komodít, investíciou do neživých objektov s transcedentnými vlastnosťami mimo ich úžitok a to všetko v rámci systému lží a sebaklamov, ktorým kapitalizmus (alebo kapitalista) nielen rozumie, ale ospravedlňuje ním i seba samého.
 
 
2. Odcudzená práca (alebo inak povedané „práca, ktorú neznášam“)

Prieskumy sa rôznia, ale zdá sa, že množstvo Slovákov je dnes veľmi nespokojných so svojou prácou. Opäť pôjde najmä o mladých Slovákov utekajúcich na Západ, ktorý im má ponúknuť viac možností (uvidíme dokedy). Lenže táto nespokojnosť sa vôbec netýka len Slovenska. Mládež na Západe je dokonca ešte radikálnejšia vo svojich politických postojoch než tá slovenská - stačí sa pozrieť do takéto Francúzska, kde mladí volili najmä “fašistku” (Len Penová) alebo komunistu ( Mélenchon). Prečo toľko ľudí dnes tvrdí, že ich práca za nič nestojí? Prečo sa neustále na ňu sťažujeme?
 
Vezmite si napr. takú prácu operátora v call centre (keď už mám vybrať niečo extra zúfalé a protivné), kde musíte stráviť celý deň vyjednávaním s podráždenými ľuďmi, ktorí si vo svojom skrate neuvedomia, že ste len tuctový lokaj bez akejkoľvek reálnej moci fungujúci v systéme, ktorý je organizovaný tak, že ľuďom bez moci často neostáva nič iné než nepremyslene prekrikovať jeden druhého. Nuž, gratulujem všetkým, čo to nezažili.
 
Nezabúdajte tiež na to, že nemáte ani žiadnu účasť na profite spoločnosti, v ktorej otročíte, takže ako môžu druhí od vás chcieť, aby ste sa skutočne starali o úspech celej tej korporátnej mašiny, ktorej slúžite?
 
Generálny riaditeľ môže mať za rok milióny a vy zarábate pár eur na deň. Pointa je v tom, že množstvo práce, ktorú robíte, vám nebude zaplatená, ale presúva sa cez celý reťazec vedenia až k najvyšším šéfujúcim „plazom“.
 
Bezohľadná hierarchická štruktúra korporácie znamená, že súperíte s ostatnými zamestnancami o povýšenie alebo veľakrát i o to, aby ste neboli prepustení. A ak vás vyhodia, tak sa ocitáte v ďalšej drsnej súťaži s inými nezamestnanými o ďalšie práce, ktoré zvyčajne tiež za nič nebudú stáť (najmä v tom zmysle, že nie sú adekvátne ohodnotené). V tomto type systému „tvrdej džungľe“ býva niekedy ťažké pociťovať nejakú spolupatričnosť s vašim kolegom či vo všeobecnosti s inými ľuďmi v podobne zúfalej situácii.
 
A môže to byť ešte horšie. Môžete byť zamestnaní „new age“ kapitalistami, ktorí vám nasľubujú „skvelú prácu“ v rámci participácie v „teambulding“ cvičeniach, kde budete mať dokonca i povinnú „zábavu“, čo inak znamená, že nielenže budete mať pekne na hovno prácu, ale ešte vám nie je v nej ani umožnené základné potešenie z otvorenej nenávisti k tejto práci. Bohovská skúsenosť, nepochybne.
 
A keďže šialenostiam sa v očividne v tomto systéme medze nekladú, tak sa môžete vo svojej zúfalosti nechať nahovoriť i na takú kravinu ako je Uber, kedy nebudete môcť byť ani úprimný v tom, že ste stále iba obyčajný zamestnanec - poskok. Nie, teraz vás budú „vznešene“ nazývať „nezávislým dodávateľom“. Budete akože vlastným šéfom, ktorý si stanovuje svoj vlastný pracovný čas. Super, že? Až dokým si neuvedomíte, že si musíte veľakrát zobrať počiatočnú pôžičku, kúpiť auto, platiť poistenie, platiť za očistenie auta, prebrať všetko riziko a dať Uberu 25% bez garantovanej mzdy, benefitov, plateného odstupného alebo penzie. Veru, xkrát lepšie ako staromódny zamestnanec na plný úväzok, že?
 
 
3. Manipulácia reklamou

V kapitalistickom systéme sme všetci permanentne všetkými možnými smermi bombardovaní vrcholne iritujúcimi propagačnými kampaňami . Čo si budeme hovoriť, veď ľudia sa sťažujú na odporné reklamy non-stop až sa zdá, že musí ísť o nejakú základnú ľudskú vlastnosť. Bez ohľadu na politické presvedčenie, všetci ich nenávidíme. Lenže nejde o nejakú základnú ľudskú vlastnosť, ale o životnú situáciu, ktorú zo sebou prináša kapitalizmus.
 
Účelom reklamy je vytvárať túžby za čo sú jednotlivé svetové značky schopné utratiť miliardy každý rok. Všadeprítomnosť a efektívnosť reklamy je však v istom rozpore s jedným z fundamentálnych predpokladov kapitalistickej spoločnosti, t.j., že sme všetci autonómnymi jednotlivcami, ktorí prichádzajú s vlastnými racionálnymi rozhodnutiami s cieľom pretlačiť naše šťastie. Reklamy navyše využívajú množstvo stratégií, ktoré nie sú ani trochu racionálne. Tu máte zopár príkladov:
 
1.Asociácia produktu so sexuálnou príťažlivosťou 


2. Asociácia produktu so sociálnym statusom 
 
 
3. Asociácia produktu so slávnou osobou


4. Asociácia produktu so sexuálnou dekadenciou
 



5. Asociácia produktu s komunistickou revolúciou 
 
Pripadajú vám tieto príklady ako racionálne? Naozaj to má pomáhať ľuďom v tom, aby došli k úprimnému rozhodnutiu o tom, čo je v ich najlepšom záujme? Samozrejme, že odpoveď je nie. Cieľom reklamy nie je uspokojiť pre-existujúce potreby ľudí, ale donekonečna vytvárať nové potreby. Konzumná spoločnosť je v kapitalistickom systéme postavená na vytváraní túžob, ktoré budú implantované do vašich mozgov skrz reklamu školenými manipulátormi. Tí vám následne predajú produkt, ktorý ukojí túžbu, ktorú predtým u vás vyvolali – a to bez ohľadu na to, či uspokojenie tejto túžby reálne prispieva k vášmu dobrému bytiu.
 
Základný problém teda spočíva v skutočnosti, že sme vybudovali spoločnosti postavené nie na uspokojení základných ľudských potrieb a/alebo maximalizácii ľudského šťastia, ale na extravagantnom profite mocných korporátnych elít, ktoré vám hovoria, čo máte chcieť a následne vám to predajú. A toto by bol zlovestný stav za akýchkoľvek okolností, ale je to obzvlášť problematické v krajinách, kde množstvo ľudí nedôjde ani k uspokojeniu základných potrieb – čo je prakticky všade. Len v takých USA, v našom kapitalistickom vzore, ktorý by mnohí dnešní parlamentní opozičníci radi nasledovali, žije cca 40 miliónov ľudí s obrovskými dlhmi voči zdravotníctvu, spoplatnené a mimoriadne drahé vysokoškolské štúdium tam núti študentov brať si úvery, ktoré mnohí splácajú po zvyšok života a krajina má vyše pol milióna bezdomovcov a 13 miliónov detí tam chodí do školy s hladom.
 
A to sa bavíme o ekonomickom gigantovi, ktorý očividne má zdroje masovo produkovať také vymoženosti ako napríklad 400 dolárový odšťavovač alebo 300 dolárové luxusné formy na ľad, pričom takéto mimoriadne drahé, super luxusné tovary očividne majú svojich zákazníkov ochotných vysoliť horibilné sumy. Koniec koncov nájdeme i Američanov schopných minúť vyše 40 miliónov dolárov za niečo ako sú objektívne ohavné maľby Barnetta Newmana. Veru aj toto je Amerika, náš morálny vzor hodný nasledovania, aj toto je kapitalizmus, systém, kde prachatý šialenec bez vkusu môže minúť milióny na hocijaký brak -  milióny, ktoré by inak mohli nasýtiť státisíce ľudí ukrátených od uspokojovania ich základných potrieb.
 
 
"Úchvatné" dielo Barnetta Newmana. Niekto si tu očividne robí poriadnu prču.


Záver
 
Naozaj chcete takýto systém nazývať efektívnou či výkonnou ekonomikou? Pokiaľ HDP je vašim jediným merateľným ukazovateľom, potom možno áno. Ale treba si položiť základnú otázku položenému mnohými múdrymi predo mnou: Nemala by ekonomika slúžiť národu či ľuďom skôr než naopak?
 
Ak sa milióny ľudí trápia kvôli študentským dlhom, nezamestnanosti, nákladnej zdravotnej starostlivosti alebo preto, že kvôli ťažkej ekonomickej situácii nemôžu ani len založiť rodinu (dnes jeden zo základných problémov mladých ľudí. Je mi ľúto, ale naozaj nemôžeme mať dnes deti), potom koho má zaujímať koľko zlatých odšťavovačov alebo zlatých kávovarov vyprodukuje daná krajina?
 
téma: