Kritika kapitalizmu (neoliberalizmu) - 2.časť

Všetci máme nejaké potreby, túžby i rozmary. A všetci chceme byť šťastní. Šťastie – čo toto slovo vlastne znamená? Som len obyčajný človek, ako väčšina z vás, a takéto otázky patria skôr filozofom, no nie?

Priznám sa, že si celkom potrpím na dobré jedlo a občas rád sledujem kulinárske programy. A jeden takýto program o jedle ma v poslednej dobe veľmi zaujal. Avšak nejde len o nejaký tradičný program o varení. Nie, táto séria programov skôr skúma koncept fetišizmu komodít - niečo, čo dosť súvisí s témou môjho článku. Ide o dokumentárnu youtube sériu s názvom Worth it, kde traja mladí muži cestujú po svete, kde ochutnávajú rozmanité jedlá s rozmanitými cenami a vzájomne ich porovnávajú, aby sa nakoniec vyjadrili, či stoja za to.
 
V každej epizóde ochutnávajú podobný typ jedla z troch odlišných reštaurácií, ktoré sú výrazne odlišné v cene, aby zistili, ktoré z nich je najlepšie. Napríklad budú porovnávať pizzu stojacu 2 doláre s pizzou, ktorá stojí 2000 dolárov a ktorá je vyrobená o.i. i zo zlata. Každá epizóda tejto série ponúka divákovi fundamentálnu otázku na zamyslenie: Je to naozaj cenné?
 
 
Poďme sa trochu pozrieť čo nám k tomu povie najobľúbenejší filozof poslanca Blahu. Podľa Karla Marxa hodnota komodity musí byť pochopená 2 spôsobmi:
 
1. Na jednej strane je jej úžitková hodnota – schopnosť danej komodity uspokojiť ľudskú potrebu.
 
2. Na druhej strane je jej výmenná hodnota - determinovaná pomerom v rámci ktorého je komodita vymeniteľná za inú komoditu odvodenú z objektivizovanej práce za určitý čas a vyjadrenú v termínoch ceny. [1].
 
Ale hoďme celý tento filozofický a marxistický žargón do koša a poďme si to vysvetliť ešte jednoduchšie.
 
Páčia sa mi isté veci. A tieto veci sú zlaté a trblietajú sa. Povedzme, že tomuto môže každý porozumieť, tak urobme z toho prvú axiómu jednoduchej ekonomickej teórie.
 
Axióma:
 
1: Mám rád veci
 
1a: Mám rád zlaté veci, ktoré sa trblietajú.
 
Dobre, takže vzhľadom k tomu, že mám rád veci a to veci zlaté a trblietavé, poďme sa vrátiť k našej pôvodnej otázke: Je pizza, ktorá stojí 2000 dolárov hodnotná? Stojí za to si ju kúpiť?
 
Nuž, je pokrytá zlatom a zlato sa trblieta, takže by sa mi mala páčiť. Ale z čoho je reálne zložená? Z čudného čierneho cesta, ktoré obsahuje extrakt z kalamára, zo super drahého syra Shilton, z čiernych hľuzoviek a kaviáru. A to všetko poprášené zlatými vločkami. Dávajú takéto ingredience vôbec nejaký zmysel? Iný, než ten, že vyberieme práve tie ingrediencie, ktoré sú všeobecne považované za najdrahšie?
 
Na mladíkov boli vidieť, že sa ťažko snažia predstierať, že takáto pizza nechutí inak než ako bezmyšlienkovitá zlatá torta “psíka a mačičky”. Na konci boli vidieť na nich smútok, keď si uvedomili, že pizza za 2000 dolárov jednoducho za to vôbec nestojí. Obaja začali mať pocit, akoby spáchali niečo vyslovene nemorálne.
 
Je to presne ten istý pocit, ktorý som mal i ja veľakrát, keď som utratil veľa peňazí za niečo, čo sa ukázalo byť len „pozláteným“ odpadom bez skutočnej hodnoty – mojim ješitným pokusom nejako vyplniť prázdne miesto v mojej duši. Ako by sa dal tento pocit čo možno najvýstižnejšie pomenovať? Nuž, napadá ma jeden trefný výraz – skurvený neoliberalizmus.
 
Aby ste plne porozumeli tomu, prečo pizza za 2000 dolárov pokrytá zlatom nie je v skutočnosti hodnotná, musíte tomu porozumieť v kontexte kapitalizmu. Cena 2000 dolárov určuje výmennú hodnotu pizze a ak žijete napr. v USA či inde na Západe, tak máte inštinktívnu predstavu, čo to znamená, pretože poznáte všetky ostatné veci, ktoré by sa dali kúpiť za 2000 dolárov. Pre množstvo ľudí by 2000 dolárov predstavovalo niekoľko mesiacov jedla alebo zdravotnej starostlivosti. Je to práve toto porozumenie, ktoré spôsobuje, že pizza za 2000 dolárov sa zdá byť nielen esteticky neuspokojivá, ale takmer obscénna či nemorálna.
 
Ale nazývať ju nemorálnou je v skutočnosti nesprávne identifikovanie skutočného problému. Nie je to o trápnych komentároch na webe typu „koľko detí v Afrike by sa najedlo z tejto pizze“. Problém nie je v tom, že si ľudia kupujú extra nákladné, luxusné tovary, ktoré nepotrebujú. Skutočný problém spočíva v tom, že naša ekonomika funguje spôsobom, ktorý takéto odpudivé výbery robí nielen nevyhnutnými, ale nevyhnutne tiež ponúka ešte odpudivejšie porovnania medzi nedostatkom a nadbytkom.
 
Chcem povedať, že problémy našej ekonomiky nie sú len produktom chamtivosti alebo nejakého osobného morálneho defektu vyplývajúceho z prílišného bohatstva. Pochopiteľne, niektorí kapitalisti sú naozaj príšerní ľudia, iní pravdepodobne nie. Predovšetkým, cnosti či nedostatky boháčov sú tu v podstate mimo pointu.
 
Skutočným problémom „zlatej pizze“ je, že je trefným obrazom skutočnosti, že ekonomické nerovnosti v našej spoločnosti sú priam smiešne nespravodlivé. Ak by sme teda mali premeniť význam videa o zlatej pizze do argumentu, tak by znel nasledovne:

Kapitalizmus, ako ho v súčasnosti poznáme, je nedokonalý ekonomický systém, pretože napriek tomu, že je veľmi dobrý (ak nie i najlepší) vo vytváraní bohatstva, tak distribuuje toto bohatstvo neskutočne neefektívnym spôsobom, kde efektívnosťou nerozumieme schopnosť maximalizovať totálne bohatstvo, ale schopnosť maximalizovať ľudské šťastie.
 
Pochopiteľne, asi by som mal vysvetliť, čo si predstavujem pod pojmom šťastie, že?
Nuž, položte si túto základnú otázku: Mala by ekonomika slúžiť ľudstvu alebo ľudstvo ekonomike?
 
Pre mňa je očividné, že ekonomika by mala slúžiť ľudstvu, takže pre mňa je dobrý taký ekonomický systém, ktorý dokáže vyprodukovať najviac šťastia pre väčšinu ľudí, ktorí sú jeho súčasťou.
 
Pokiaľ teda chcete stavať na vyššie uvedenom predpoklade, tak prvá otázka, ktorú si treba položiť, znie: Naozaj viac bohatstva prináša väčšie šťastie ľuďom?
 
V skutočnosti vieme na túto otázku približne odpovedať, pretože disponujeme istými dátami, minimálne v kontexte nášho súčasného ekonomického systému.
 
 
Dáta nám ukazujú, že väčší príjem naozaj vedie k väčšiemu pocitu šťastia - ale platí to len do určitého bodu. Benefit šťastia z príjmu sa nachádza pri príjme medzi 65 a 95 tisíc dolárov za rok. Jednou z interpretácií, prečo šťastie rastie s rastúcim príjmom je, že vyššia úroveň príjmu znamená menej stresu zo splácania pôžičiek alebo zdravotníckych účtov, ale len čo presiahnete tento prah, tak väčší príjem už môžeme preložiť ako “viac sklamania zo zlatých zbytočností”.
 
Pokiaľ je teda táto interpretácia správna, potom súčasná distribúcia príjmov pôsobí veľmi iracionálne, minimálne v prípade, pokiaľ je našim cieľom maximalizácia ľudského šťastia. Napr. distribúcia príjmu v USA je vychýlená smerom k vyššiemu extrému, t.j. priemerný národný príjem je okolo 72 000 dolárov - čiže v tej správnej vyššej hladine – ale národný médián príjmu je okolo 59 000 dolárov – čiže signifikantne pod čiarou. Navyše 1% z populácie zarába viac ako 389 000 dolárov za rok, čo je niekoľkokrát vyššie nad bodom šťastia z príjmu.
 
Minimálne pre moje naivné oči to vyzerá, že v krajinách 1.sveta žijú milióny ľudí, ktorí nemajú dosť peňazí na to, aby si zabezpečili jedlo, bývanie, vzdelanie a/alebo zdravotnú starostlivosť, zatiaľ čo ďalšie milióny ľudí nemajú nič lepšie na práci než kupovať si zlatú pizzu alebo zbytočné obrazy od Baretta Newmana. Ale domnievam sa, že je to ešte horšie, pretože to nie je len o ľuďoch, ktorí nemajú dosť peňazí, aby si zabezpečili základné potreby, ale o tom, že títo ľudia musia byť chudobní, zatiaľ čo iní sú super bohatí.
 
A vzhľadom k tomu, že ľudia cítia neustále potrebu porovnávať sa s inými, takýto stav vedie k rozmanitým druhom úzkostí, hnevu a sociálneho napätia. 
 
Istá štúdia juhoamerických opíc v zajatí ukázala, že ak jednu opicu odmeníte chutným hroznom a druhú opicu vo vedľajšej klietke len lacnou uhorkou, tak tá druhá postupne stratí nervy a bude zúriť a vyvádzať.
 
 
A ak presne to isté robíte ľuďom po dlhší čas, môžu začať pre vás stavať gilotíny.
Aspoň takto sa mi to javí. Kľudne sa môžem v celej mojej analýze mýliť. Koniec koncov naozaj nie som ekonomický teoretik. Popravde, nikdy som veľmi dobre nerozumel tomu, ako ekonomika vlastne funguje (úprimne, myslím, že len veľmi málo ľudí tomu naozaj dobre rozumie).
 
V tomto smere sa naozaj rád nechám poučiť hocikým, kto je v danej oblasti zbehlejší. Pokiaľ sa teda mýlim a kapitalistický, resp. neoliberálny systém je v skutočnosti pre nás ten najlepší, tak mi dajte vedieť v komentároch, kde mi to všetko poriadne vysvetlíte. Budem rád, ak mi naozaj dokážete, že sa v celej mojej analýze mýlim.
 
Ale predtým, než to urobíte, tak chcem upozorniť na niektoré často opakované námietky, ktoré jednoducho neberiem.

1. Nerovnosť príjmov existuje preto, lebo nie každý robí a môže robiť rovnakú prácu. Niektorí ľudia pracujú ťažšie alebo usilovnejšie než iní, a preto si zaslúžia zarábať viac peňazí.
 
Robotníci v manufaktúrach pracujú predsa veľmi ťažko a dobre vieme ako málo zarábajú. Množstvo ľudí, ktorí pracujú za minimálnu mzdu musí ešte pracovať v iných prácach, často si budú privýrábať prácou na dohodu – napr. počas víkendov a sviatkov – len aby ako tak uživili samých seba a svoje rodiny. Títo ľudia vykonávajú tony ťažkej práce za mzdu, s ktorou môžu mať problém uživiť svoju rodinu. Na druhej strane kdejakí “naháňači lopty” nám tu zarábajú ťažké milióny. Áno, viem, že tento argument je dosť klišé, ale ťažko ho nespomenúť, keď zatína do živého.


2. Ale robotníci pracujúci za minimálnu mzdu sú nekvalifikovaní pracovníci. Prečo by sa niekto stal inovátorom alebo medicínskym výskumníkom, ak by sa mohol dobre uživiť ako obyčajný upratovač alebo vrátnik?
 
Nuž, práca upratovača alebo vrátnika je predsa tiež veľmi užitočná. Niekto predsa tie veľké budovy musí upratovať, čistiť a strážiť a myslím si, že ľudia, ktorí robia takúto nevyhnutnú prácu si i zaslúžia adekvátne ohodnotenie a slušný život. Na druhej strane mám za to, že pre množstvo ľudí by bola takáto práca príliš nudná a presne ten typ osobností, ktoré radi inovujú a prichádzajú s vynálezmi často nebývajú poháňané nejakým profitom. V skutočnosti množstvo významných vedcov z minulosti patrilo k vyšším vrstvám, ktoré vôbec nepotrebovali pracovať pre živobytie a boli poháňaní len svojou vlastnou vášňou a zvedavosťou.


3. Prečo sa neprestaneš sťažovať na svoj stav a nepokúsiš sa zohnať si lepšiu prácu a zarábať viac? Odmietaš kapitalizmus, pretože si príliš lenivý zapracovať na tom, aby si bol úspešný.

Takže rozumiem tomu správne, že ľudia, ktorí zlyhávajú v kapitalistickom systéme nie sú oprávnení ho akokoľvek kritizovať, pretože sú len „zatrpknutí“ a “neschopní”, zatiaľ čo ľudia, ktorým sa v kapitalizme darí ho tiež nemôžu kritizovať, pretože sú potom len obyčajní „pokrytci“? Potom kto je vôbec oprávnený kritizovať kapitalizmus?


4. Kapitalistický systém môže mať nejaké problémy, ale je to stále ten najlepší ekonomický systém, aký sa nám podarilo vytvoriť. Nechcel by si snáď žiť v stalinistickom Rusku alebo v Maovej Číne?

Samozrejme, že by som nechcel žiť v takýchto obludných systémoch. Áno, množstvo minulých komunistických režimov predstavovalo obrovské zlyhanie. Ale to ešte neznamená, že súčasný systém je tým najlepším ako aj konečným systémom všetkých čias. Určite nemám v záujme obnovovať nejaký sovietsky alebo československý socializmus, tak ako ich poznajú pamätníci. To by bola veľmi zlá cesta. Môj prístup skôr spočíva v identifikácii problémov súčasného systému, ktoré sa zdajú byť príčinou všeobecnej nestability, neistoty a nešťastia medzi ľuďmi.
Myslím, že množstvo ľudí má inštinktívny strach z toho, že ak kapitalizmus skončí, skončí i všetko, čo tak milujú. Popravde, keď ja osobne myslím na komunizmus, tak prvé čo ma napadne sú skutočnosti ako totalitarizmus, gulagy, nedostatok, konformita, hrozná móda či neustála propaganda - jednoducho ukážková nočná mora. Určite mám dôvod na istú obavu, keďže isté aspekty týchto negatív boli prítomné viac či menej v mnohých minulých komunistických režimoch. Ale množstvo z vecí, ktoré máme tak radi predsa existovali dlho pred kapitalizmom a budú existovať i dlho po ňom.
 
 
 Záver
 
Nakoniec by som rád dodal, že podobne ako tento výborný text od Eugena Montsalvata, sa i ja prihováram za väčšie porozumenie, ak nie i spoluprácu, medzi tradičnou pravicou a klasickou ľavicou. Myslím, že jeden druhému máme čo ponúknuť a že v boji proti nepriateľovi, ktorého obrovskú silu ťažko popierať, nemôžete ostať osamotený a nehľadať spojencov. Ideologický purizmus nie je dobrou cestou. Na rozdiel od spomenutého textu som nechcel teraz príliš riešiť negatívne dopady kapitalizmu, resp. neoliberalizmu na etnickú homogenitu národov. Ani som nechcel rozoberať komplikovaný systém bánk a ich manipulácie a zotročovanie. To sú príliš veľké témy hodné samostatného spracovania. Namiesto toho som sa naozaj zameral na prežívanie jednotlivca v takomto systéme, niečo s čím sa každý z nás mohol vo svojom živote stretnúť, čo mohol nejako pocítiť, či už na sebe alebo svojich blížnych. Orientoval som sa na pocit šťastia a otázku luxusu a ich vzťahu ku kapitalizmu a socializmu, čo nie je až tak veľmi marxistický štýl (asi to bude skôr nejaký kontrarevolučný buržoázny revizionizmus :-)). Dúfam však, že môj text niektorých ortodoxných kapitalistov na našej strane aspoň trochu prinúti k zamysleniu.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
0
Norman

Najlepší je ten experiment so zle zaplatenou opicou, to druhé video.
Ľudské šťastie je výrazne dané RELATIVNYM postavením v spoločnosti.
Nejde ani tak o absolútnu výšku benefitov, ide o RELATIVNU "moc", ktorú má daný človek spoločnosti.
Ako sa klasicky hovoril César: Radšej prvý človek na dedine, ako druhý človek v Ríme.

A netreba sa pri tom mýliť, že väčšine ľudí nejde o nejakú "moc". Áno, väčšina ľudí nemá záujem o niečo, čo by sa dalo nazvať politickou mocou, ba ani o majetky a iné výhody nemajú záujem všetci. Ale KAŽDÝ má NIEČO, na čom si zakladá a čoho chce mať viac, ako sused. Ak aj by to malo byť ocenenie za dobrotu, pocit božskej lásky či čokoľvek podobné - ale každý také niečo má. Aj ak by o tom nik iný nemal vedieť, aj tak každý sám seba posudzuje určitým porovnaním.
Ako tá opica.
V podstate presne tak :-)

Hm, tak ma napadá, že ak by to tak nebolo, tak by sme mohli byť všetci so sebou neskonale spokojní, lebo pri porovnaní napríklad s mravcom, sme na tom neskonale lepšie - máme oveľa lepšie rozmýšľanie, sme oveľa silnejší a žijeme x násobne dlhšie.

Ale nechápte ma zle - to relatívno je objektívne veľmi dôležité. Nik, ani tá posledná dosť blbá opica, by nemal byť tak hlúpy a nechať sa klamať a ponižovať. Za rovnaký kameň rovnaké hrozno. Ešte aj tá hlúpa opica lacnú uhorku urazene odhodí, má svoju hrdosť - a tu musíme mať aj my.
Ale na Slovensku už treba aj o týchto prirodzených a samozrejmých veciach písať - tak hlboko sme klesli. V mentalite už pod úroveň hrdých opíc.

Norman

To, čo je v bode 4, teda že sociálna harmónia nie je totožná s reálnymi historickými experimentami, to je dôležité.

Sociálna harmónia nie je socializmus, a už vôbec nie marxizmus. Sociálna harmónia musí byť prítomná v každom systéme - ináč by sa, ako píšeš, rozpadol, lebo by to nik nezniesol. Úplná rovnosť nie je asi ideálna, ani možná. Ale naopak,úplna ľahostajnosť voči tomuto sociálnemu faktoru, ako ju prezentujú už 30 rokov niektorí "neoliberáli" aj u nás (napr. Mikloš, Sulík a mnohí iní), to je rovnaký nezmyselný extrémizmus. Je to extrémizmus nielen nebezpečný, ale aj zločinný

 

Opakujem, táto pravda nemá s ľavicou či pravicou, so socializmom či komunizmom či nacizmom nič spoločné. Nech by sa v histórii stalo čokoľvek, tieto zákony budú platiť. Je len škoda, že mnohí ľudia, medzi nimi aj (relatívne:) inteligentný poslanec Ľuboš Bľaha, podliehajú emociám, historickému sentimentu a hlavne svojmu vlastnému stereotypu, výchove, a vrhajú sa s nadšením znova na v podstate ničím neoriginálneho a prekonaného Marxa. 

Je to chodenie do kruhu.

Ex

?

Wotan

je asi naozaj kľúčový problém. Spoločenstvo môže byť majetkovo diferencované a zároveň harmonické a šťastné. Kúzlom vládnutia bolo vždy udržanie (manipulácia) menej bohatých v predstave, že táto nerovnosť je spravodlivá. Ak arogancia moci zaslepí vládcov do tej miery, že ľudí začnú provokovať a spochybňujú spravodlivosť sociálnej nerovnosti, harmónia zmizne a nastupuje násilie.

Problémom dneška je, že novodobí politruci nedokážu ospravedlniť škandalóznu majetkovú nerovnosť a odôvodniť jej spravodlivosť. Ak zoberiem do úvahy že tradične na Slovensku sa politike arogantní asociáli hlupáci ("panské huncútstvo"), ktorí si ako svoje hlásne trúby najali ešte väčších hlupákov, konflikt násilného charakteru je nevyhnutný.

Ľudia začnú hľadať viníkov a ak chaos a nepokoj spôsobuje jasne na prvý pohľad rasovo identifikovateľná skupina asociálov, je len prirodzené a psychologicky odôvodniteľné, že ľudia začnú generalizovať.

Podľa môjho názoru Soros pochopil nevyhnutnosť nástupu ešte hlbšej a ničivejšej finančnej krízy. Nakoniec ešte pred rokom 2008 sám celkom presne prorokoval čo sa stane. Ale po kauze Bernie Madoff sa v USA zdvihla taká vlna antisemitizmu, že sa preľakol. Rozhodol sa, že problém prekryje iným - importom pigmentovaných imigrantov, vysávajúcich systémy sociálneho a zdravotného zabezpečenia.

Wotan

ale intuícia finančného špekulanta mu ostala!

Doplnok - prečítajte si pozorne
https://www.theguardian.com/business/2018/may/29/george-soros-drastic-ac...

Cíti zemetrasenie ako potkany, ktoré prvé opúšťajú ohrozené územie pred výbuchom sopky alebo veľkým zemetrasením! :-D Naozaj rok 2020 bude kľúčový!

Kvantitatívne uvoľňovanie krásne ilustruje nasledovný obrázok
https://www.stavebni-technika.cz/img/articles/1024x800-fit/2015/01n-lieb...
Už im tie cenné papiere začínajú prepadávať cez radlicu a motor od námahy začína kašľať! :-D

Jozef Novak

Kapitalizmus je ekonomický systém. Demokratizmus je systém politický. Myslím že asi tu niekde zaznela aj výzva nesplietať si dohromady napríklad pojmy fašizmu s nacizmom. Uvádzam to preto ako pre doplnenie. Je aj rozdieľ miešať komúnizmus ako ideologiu, socializmus ako politický systém odborne nazývaný ako demokratický centralizmus a pliesť si to dohromady napr. s plánovaným hospodárstvom ako so systémom ekonomickým.

Wotan

sa dnes veľmi ťažko definuje. Operovať Marxom a oháňať sa termínmi ako neomarxizmus a neoliberalizmus je veľmi problematické.

Karol Marx bol vo svojej dobe geniálny filozof, sociológ, politológ a ekonóm. Ale iba vo svojom historickom kontexte. Dnes je spoločnosť niekde úplne inde a jeho analýzy majú už iba historický význam.

Kapitalizmus v čase ovládnutia sveta finančnou oligarchiou, ktorá ožobračuje kapitalistu vo výrobnej sfére a službách tak isto, ako žvnostníka, pracujúcu inteligenciu, robotníkov a dôchodcov je kvalitatívne úplne iný, ako v dobe Marxa.

Nie je liberalizmus ako liberalizmus, to čo sa v dnenšej dobe označuje za neoliberalizmus je filozoficky, politologicky a ekonomicky úplne mimo jeho koreňov (John Locke; John Stuart Mill; John Rawls).

Norman

Marx nebol ani vo svoje dobe a kontexte žiaden významný filozof, sociológ či ekonóm.

Sociálne a socialistické hnutie bolo prirodzeným javom priemyselnej revolúcie 19. storočia. Spomedzi mnohých tých prúdov sa stal najznámejším samozrejme ten, pod ktorého menom sa presadili boľševici v Rusku. Potom sa spätne dokazovalo, že v marxovom guláši je všetko, čo treba a že je to výborné dielo. Nie je to ale tak. Je to maximálne taký priemer svojej doby. A možno povedať, že je dokonca od začiatku zámerne klamlivý v príčinách zla aj v návrhu riešenia, v návrhu cieľa. V návrhu riešenia asi totálne zlyhal, jeho komunizmus je prázdna nereálna utópia.