O úpadkovom akože umení sa tu už písalo mnoho. Mňa zaujíma ako tvorcovia s touto úrovňou "estetiky" vznikajú. Čo som odpozoroval, tak veľa dobre kalených hmm... "umelcov" vylieza z Akadémie umení (Banska Bystrica). Koncentruje sa tam vnútorne zhnitá profesúra, ktorá počas štúdia dorazí (už aj tak poškodené) duše svojich študentov. Ešte k videu - verím, že keby bola objednávka, tak za "niekoľko rokov" sa podarí náležitých ľudí vychovať viď úsek v 41m a 14s.

"Zvíťazil som nad mramorom a urobil som ho plastickým ako vosk..."
(Gian Lorenzo Bernini - 1598 - 1680)

http://digitall-angell.livejournal.com/633912.html

viete mi prosím poradiť, ako sa skontaktovať so šéfredaktorom stránky alebo mi poradiť, kde by som mohla nájsť napríklad na niekoho z redaktorov mail? Napríklad aj na Vás?
Za odpoveď Vám vopred ďakujem

S kvótami ako keby sa vrece roztrhlo. Politicky korektní europapaláši pretláčajú kvóty na počty žien na pracovisku aj v politike a najnovšie nedajú pokoj s kvótami na počty ekonomicky motivovaných pritečencov, ktorí by sa radi bezprácne prisali na naše rozpočty. O týchto kvótach sa popísalo dosť, nemá zmysel opakovať to, stačí hádam len potvrdiť opakovane vyslovený názor, že takýto druh kvót MY nepotrebujeme. To len iní ich potrebujú na pretlačenie svojich záujmov na náš úkor. Ale sú tu ešte iné kvóty, okolo ktorých je v éteri riadny rozruch, a to sú kvóty určujúce povinný podiel slovenskej hudby v rádiách vysielajúcich na Slovensku. Úmyselne som nepoužil slovné spojenie "v slovenských rádiách". V tomto prípade sú kvóty viac než žiadúce a je chyba, že sa s ich zavedením tak dlho otáľalo. Ak ide o kvóty na prijatie určitého percenta žien do firmy, ako protiargument sa použije fakt, že by mala zvíťaziť kvalita zamestnanca a záujem zamestnávateľa. Dá sa tento protiargument použiť v prípade kvót na hudbu - že nech zvíťazí kvalita? Nie, nedá. Príčinou je tvrdý nekompromisný lobizmus zahraničných vlastníkov rádií a zahraničných vydavateľstiev. Otvorene - ani jeden zahraničný podnikateľ sem na Slovensko neprišiel robiť charitu. Všetcu bez výnimky sem prišli zarábať a priamo sú na tom finančne zainteresované aj ich domovské krajiny. Ako to v prípade rádií funguje? Rádiá u nás na Slovensku, ak nie sú verejnoprávne a financované z poplatkov nás, poslucháčov, tak žijú len z reklamy a prípadnej inej podnikateľskej činnosti. Z tržieb za reklamu platia prenájom priestorov, poplatky za šírenie signálu, výplaty zamestnancov, odvody, dane, nákup techniky, atď., atď., a samozrejme, poplatky pre autorov a interprétov hudby, prípadne toho neidentifikovateľného rachotu, ktorý sa z neznámych dôvodov tiež nazýva hudbou. Tantiémy. A to je práve to, o čo ide - o tantiémy. Vydavateľstvá sú priamo zainteresované na tom, že sa v rádiách  hrá to, čo nahrajú a ponúknu ma trh. Pre zahraničného majiteľa rádia spriahnutého s vydavateľstvami iste nie je problém nájsť tu na Slovensku človeka, ktorý síce má formálne slovenskú národnosť, ale myslenie už má úplne pregumované svetoobčianskou (= angloamerickou) gumou. Takýto svetoobčan v úlohe hudobného redaktora a moderátira do rádia pustí len to, čo je v súlade s jeho angloamerickou vygumovanosťou a o výbere na základe kritéria kvality sa teda v žiadnom prípade nedá hovoriť. Je za tým len tvrdý lobizmus a orientácia redaktora. Zahraničné vydavateľsvo dostane svoj podiel, spevák (prípadne "spevák") a autor "produktu" tiež dostanú svoje tantiémy, zahraničný štátny rozpočet od nich získa príjem prostredníctvom daní, len my utrieme prázdnu hubu. Takto nám do zahraničia každý rok unikajú neskutočné sumy peňazí, ktoré nám teraz chýbajú. Takže v prípade kvót na slovenskú hudbu nejde len o to, aby si slovenský éter udržal slovenskú identitu. Samozrejme, ľudia rádiá počúvajú napríklad aj kvôli dopravným informáciám, a popri tom si už teda vypočujú aj nejaký ten hudobný rachot bez ohľadu na jeho pôvod. Ale v konečnom dôsledku ide len a len o peniaze, ktoré z nás zahraničie aj prostredníctvom hudby (alebo "hudby") chce vydojiť.