Malá bájka o stáde, k rannej káve

Tento príbeh sa objavil dnes ráno, keď sme tu debatili o chápaní pandémie. Nechcem nič zosmiešňovať, ani urážať ľudí. Je to len obyčajná bájka, akých sú tisíce a tisíce.

 

Bolo jedno stádo ovcí a jeho pastier so psom.  Pastier stádo zaháňal na pašu, vždy tam, kde chcel a potreboval. Ak sa stalo, že ovečky nechápali, dal príkaz psovi a ten to jemným štekotom a hryzkaním v pohode vybavil, určil, kam treba ísť. Život v horách bol pokojný, pomalý a dobrý. Strihanie ovce moc nebolelo a netrápili sa, ak občas niektoré, vrátane jahniat,  zmizli. Asi išli na lepšie pastviny, nie?

Jedného dňa začal padať ľadovec. Nič až tak neobvyklé, ale tento bol hustý, ľadové gule veľké. Stádo išlo práve úzkou dolinou a hrozilo, že ľadovec ovciam nadmieru ublíži. A tak sa pastier rozhodol, že dnes výnimočne treba cestu k salašu skrátiť a rýchlo prejsť cez strmý kopec.

Lenže ovce neboli zvyknuté ísť tadiaľ, do strmého brehu, to odporovalo ich zvykom. Nepomohol ani pes. Pastier musel použiť aj palicu, aby blačiace stádo hnal cez kopec kamsi pod strechu

Bolo veľa kriku, štekotu a bľačania, aj ľadovec bol nepríjemný a bolel. Vtedy si niektoré staré barany všetko usporiadali v hlave a pomaly vyhlásili:

"Ten ľadovec spustil pastier zámerne, aby na nás mohol použiť psa a palicu. Aby nad nami získal moc".

 

nové