Pohľad Slováka z Británie

Prišlo mi mailom, tak sa chcem podeliť o pekný článok:

 

Sme zaostalí a je to super! 


Štatisticky až 2,8 milióna Slovákov žije v zahraničí. Neúmerne vysoké
číslo. Mnohých, hlavne mladých ľudí láka zahraničie lepšími platmi,
kvalitnejšou životnou úrovňou, novým začiatkom...
Len do Británie minulý rok emigrovalo vyše 50 tisíc Slovákov. Mňa do
zahraničia vylákala vidina úspechu, lepšieho využitia potenciálu, a
tiež „vytiahnutia sa" nad ostatnými v životopise. Už po prvých dňoch
pobytu v Británii ma táto krajina ohúrila. Avšak čím dlhšie tu som,
tým viac si uvedomujem, že svoje deti by som tu vychovávať nechcel a
ako dieťa by som odtiaľto utekal kade ľahšie. Britská spoločnosť je na
môj vkus až príliš moderná.
Poznáte Marka Christensena, toho Američana, autora piesne „Deväť", čo
sa tak zamiloval do Slovenska? Nie je jediný. Asi každý Američan, o
ktorom viem, že strávil nejaký čas na Slovensku, si osvojil podobný
postoj. To, na čo sa tak na Slovensku neustále sťažujeme, Američania
(a nielen oni) na našej krajine tak veľmi milujú. Môj najlepší priateľ
je Američan. Prišiel na Slovensko z Bostonu vyučovať na gymnáziu v
Banskej Štiavnici. Tak sa mu u nás zapáčilo, že sa intenzívne začal
učiť slovenčinu, aby čo najlepšie zapadol.
A podarilo sa mu to. Teraz je na rok v Peru a stále sníva o tom, že sa
raz vráti do Štiavnice. Myslí to vážne. Čo ho sem tak láka?
Napriek všetkým štatistikám a štúdiám, Slovensko je oveľa slobodnejšia
krajina ako ktorákoľvek západná krajina. Myslím, že je to práve preto,
že sme „zaostalí". Nie sme takí „tolerantní", že sa vzdávame vlastného
názoru v mene politickej korektnosti. Nemáme takú rozvinutú techniku,
že nás vlády sledujú na každom kroku, nemáme také „pokrokové"
zmýšľanie, že s radosťou prijímame regulácie „health & safety", ktoré
nám ako dementori z Harryho Pottera vysajú šťastie zo života. Toto si
zaslúži krátke pozastavenie.
Zabudnite na poldeci. Maximum, čo vám tu pri silnom alkohole a
destilátoch nalejú, je 25 ml, pričom vám odmietnu „dvojité". Ak ste
príliš opitý, už si od nich v ten večer nevypijete a pošlú vás preč.
Navyše alkohol je tu taký drahý, že to, čo Slováci doma len tak
popíjajú popri robote, by tu liali len na top udalosť roka. Napriek
tomu Briti štatisticky konzumujú viac alkoholu ako Slováci, ibaže to
majú oveľa zložitejšie. Ak sa chcete ísť prejsť do lesa, nenapadne vás
tam medveď, ale slávna britská sociálka. Dieťa sa nesmie šplhať po
stromoch, lebo by si mohlo ublížiť, a to je podľa „modernej"
spoločnosti zločin. Ak si natrháte huby, zatknú vás za krádež.
Skutočne, hocaká aktivita vám napadne, tam sú regulácie „health &
safety". Všetko je obmedzené, regulované, kontrolované.
Všade máte centrá. Tamto je športové centrum, toto je oddychové
centrum, hentam komunitné, tam sa učí, tu sa pracuje... všetko má
svoje pravidlá, organizáciu. Všetko je tak perfektne usporiadané, až
si po čase uvedomíte, aké neuveriteľne nudné to v skutočnosti je.
V britskej spoločnosti zmizol život z ulíc. Jediné, čo tu môžete ísť
von robiť, je nakupovať, ísť do knižnice alebo fitness centra. Mali by
sme si vážiť slovenskú kultúru a folklór ako ten najdrahší drahokam a
viac ho vpúšťať do ulíc. Väčšina slovenských skautských vedúcich,
pedagógov, učiteľov, vychovávateľov a rodičov by v Británii skončila
za mrežami. Keď si spomínam na tie zlaté časy, keď som ako malý krpec
behal po uliciach za kamarátmi a hrali sme sa, kde sa dalo, lebo
žiadne „detské centrá" sme nemali, maximálne priestor medzi bytovkami,
až sa mi slzy hrnú do očí. Ešte viac pri pohľade na tie znudené
britské deti, ktoré ak nehrajú futbal, floorball alebo rugby, tak môžu
sedieť doma a čakať, kedy si ich pracujúci rodič nájde čas vyjsť si s
ním na detské ihrisko, lebo ak by sa tam vybral sám, od toho dňa by už
svojich rodičov asi neuvidel. A to si nespomínam, že by som niekedy
pri detských hrách vonku bol s rodičmi (teraz nerátam rodinné výlety,
ale klasickú „strieľačku" s kámošmi).
Možno trochu preháňam, ale toto je presne cesta, ktorou sa moderná
spoločnosť vydáva. Vysoká životná úroveň tu znamená, že „každý" si
môže dovoliť smartfón alebo tablet, aby na ňom virtuálne zabíjal čas,
lebo vonku už pomaly nič nemôže robiť.
Aj keď sa niečo deje, vždy má v jednom momente mini-málne polovica
ľudí v skupine v rukách mobily, neustále, plní sústredenia sa venujú
nejakej „zmysluplnej" aktivite. Toto sa už pomaly začína diať aj na
Slovensku, a preto píšem tento článok.
Už aj pre mňa bolo na Slovensku ku koncu ťažké zohnať tých pravých
kamarátov, ktorí netrávia viac času na „sociálnych" sieťach ako reálne
vonku s priateľmi. Dnes je už všetko virtuálne. Elektronické
bankovníctvo, pošta, administratíva, peniaze... to je všetko fajn, ale
malo nám to slúžiť, aby sme mali viac času byť skutočne spolu.
No sme stále menej skutočne spolu, pretože do virtuálneho sveta
informačných technológií sa presunulo aj naše socializačné správanie.
Priateľstvo, zábava... už ani hry sa nehrajú vonku, ale za špičkovými
multimediálnymi počítačmi a hracími konzolami.
Na Slovensku sa vôbec nežije zle. Slováci si vlastne nikdy nežili tak
dobre ako dnes. Mám pocit, že si viac sťažujeme len preto, že sa vždy
máme s kým porovnávať. No a teraz sú to z nejakého dôvodu tí najlepší
na svete: Nemci, Rakúšania, Kanaďania, Austrálčania, Nóri,
Švajčiari... aj keď sú na Slovensku oproti týmto veľmociam mizerné
mzdy, myslím, že život je tu oveľa šťastnejší. Tie klasické hádky v
krčme, ktoré nikdy nič nevyriešia, prosté myslenie, jednoduchý život,
žiadne globálne starosti... Život nie je o peniazoch, ale o šťastí. A
s týmto presvedčením chcem pokračovať na svojej ceste. Na Slovensku sa
žije šťastne, občas tvrdo, často z ruky do úst, ale stále lepšie ako
vo vyprahnutej „modernej" spoločnosti. Slováci sú totiž ešte stále
ľudia s ľudskou tvárou, a nie ekonomické jednotky
s naordinovanými pohybmi modernizácie. Naša kultúra nie je taká
doničená modernizáciou a tou zvláštnou postmodernou ideológiou. Zo
skúsenosti iných sa môžeme rozhodnúť ísť lepším smerom. Aj to jedna z
výhod nebyť vo všetkom prvý.
Keď u nás vyhrá skorumpovaný politik, tak to naštve pár ľudí a tým to
zhasne. Keď sa zvýšia platy učiteľov iba jedno percento, nejako sa s
tým uspokoja. Za tri mesiaca štúdia na univerzite v Aberdeene som už
zažil viacero štrajkov jednotlivých fakúlt, ak nie rovno celej školy,
lebo ich platy sa zvýšili iba o 5 alebo 10 percent.
Každý sa tu za niečím naháňa, hľadá šťastný život, ale akosi zabúda
ten život proste žiť, bezstarostne, hoci s ťažkým vrecom na chrbte
(slovenská babička).
Prosím, ostaňme „zaostalí". Je to skutočne super!


PS: V Británii je minimálka 6,31 libier. Priemerná cena ubytovania na
mesiac je v meste, kde študujem, v Aberdeene, je 1000 libier. Väčšina
zamestnávateľov vám tu však nedá zázračne viac než minimum. Až taká
diamet-rálne vyššia životná úroveň tu koniec koncov nie je. A ako
ukazuje index šťastia, životná úroveň nemá nič spoločné so šťastím
obyvateľstva.
PPS: V Nórsku stojí pohár „šmejdneho" piva 10 €.
PPPS: Hej, život na Slovensku je často tvrdý a nevďačný. Ale naše
tradície sú nenahraditeľné a naša krajina má nepodobnú krásu.
Ostaňme pri našich tradíciách a vážme si krásu našej krajiny (a našich
žien!). Stačí len, keď sa každý z nás začne starať hlavne o svoj
mikrosvet (rodina, susedia, dedina/mesto) a keď sa jeden k druhému
budeme správať o čosi lepšie, celé Slovensko sa stane krajším miestom
na život. A to už bude riadna pecka!

 

 

 

 
Autor: 
Norman
Norman