V prvom rade si povedzme, že pravých pravdoláskarov možno nie je mnoho.

Ťažko odhadnúť, koľko ich je, ale veľká časť tých, čo sa oháňajú teóriami pravdy a lásky nie sú praví pravdoláskari. Sú to psychopaticky bezcitní egoisti, ktorí nechcú mať s okolitou populáciou nič spoločné a hľadia na ňu len ako na zdroj svojej kanibalistickej hostiny. Práve tieto kreatúry dotiahli teórie o rovnosti a tzv. univerzálnych ľudských právach do absurdity, pretože ich nikdy sami nebrali ani najmenej vážne a tak namali žiadne hranice pri fantazírovaní týchto  manipulatívnych lží. Títo nebezpečný psychomanipulátori teda nie sú praví pravdoláskari, teraz o nich nie je reč - reč je o ich obetiach.

Za skutočného pravdoláskara možno považovať toho, kto rečiam o utopickom svete rovnosti, bratstva a slobody verí do slova a do písmena. A aj keď niektorí teoretici tvrdia, že takéto typy vyhynuli spolu s blbounom nejapným, nie je to tak.

Nemienim týchto ľudí zosmiešňovať, takisto nechcem plocho ohovárať ich inteligenciu - v tom problém nie je. Treba si totiž uvedomiť, že všetci sme boli v určitom období svojho života pravdoláskari. Všetci sme vo veku dvoch rokov až do indivdividuálne rôzneho obdobia verili, že svet je dobré miesto, kde sa dá všetko dosiahnuť a všetci môžu byť šťastní. Je to prirodzené, pretože presne v takom stave je malé dieťa - keď nečo potrebuje, po čase to dostane. Nemá absolútne dôvod a možnosť pochopiť, že je vo výnimočnom postavení, a že nie celý svet je taký, ale iba ten jeho - bublina vytvorená jeho rodičmi. Nemá dôvod predpokladať, že ostatní na tom nie sú podobne dobre.

A tu je jadro problému. Pre homo sapiens je typické predlžovanie mladosti a v týchto prípadoch to ide tak ďaleko, že zo svojho detstva nechcú alebo nedokážu vystúpiť. Pravdoláskarí sú psychicky zakrnelé deti. To je celá pravda. Určitá časť populácie zostala detinská a nemieni akceptovať realitu.

A tak sa k nim treba aj správať. Nemá zmysel ich presviedčať, nemá zmysel im opakovať fakty. Ich mozog je zafixovaný vo svojej forme a po akýchkoľvek tlakoch sa do nej vždy flexibilne vráti. Nedokážu akceptovať krutú pravdu podobne, ako vy nedokážete pozerať cielene do slnka, alebo ako vy nedokážete pozerať na explicitné brutálne scény urpenia a bolesti. Malé deti nepoučíte racionálnym zdôvodňovaním, ale jedine (rodičovskou) autoritou.

Používať na politický fenomén psychologické kategórie je mierne vulgárne, ale v tomto prípade sa mi to javí ako najlepšie vysvetlenie.

Zdá sa, akoby sme hovorili o nejakých okrajových úchyloch, ale tu sa treba zastaviť. Možno nie je isté, koľko percent populácie sú praví pravdoláskari, možno len malá časť, ale isté je, že súčasná vládna oficiálna ideológia je pravdoláskarská. Nehovoríme teda o žiadnej minorite, ale o objektívnom sociálnom fenoméne, ktorý ovláda spoločnosť.

Ak normálny racionálny človek komunikuje s pravdoláskarmi, je unavený a frustrovaný z ich nepolepšiteľnosti. Ak niekto skúša pohnúť  malým deckom zavretým v dospelom tele pravdoláskara, nedosiahne skoro nič. Pravdoláskari zostávaju detinsky spokojne nechápajúci, ale na druhej strane racionálni dobromyseľní ľudia po takých bezúspešných pokusoch upadajú do určitej beznádeje.

Beznádej je ale zbytočná. Ak pochopíte, že máte dočinenia s pravdoláskarom, platí zásada ako pri objavení človeka po páde z piateho poschodia a zároveň postihnutého ťažkou infekčnou chorobou: Nesnažte sa mu priamo pomáhať, nedotýkajte sa ho. Maximálne mu môžete vážne vysvetlit tragickosť jeho osobnej situácie, označiť ho na čelo razítkom s textom "chorobný priblblý optimista", ale prenechajte ho odborníkom.

Ak odborníci neprídu, prenechajte ho osudu. Ten si zatiaľ so všetkým poradil, nemusíte sa ani najmenej obávať, že si s týmito neporadí.