Koľko miliónov eur by Slovensko ušetrilo, keby vo vláde a v parlamente miesto predražených preplatených ministrov, poslancov a ich asistentov sedeli lacnejší Srbi a Rumuni?
V čase, keď sa stotisíce ľudí v Texase boria so spúšťou, ktorú v ich domovoch zanechal hurikán Harvey a ďalšie stotisíce na Floride v ťažkom strese čakajú vo svojich dočasných útočiskách na to, čo ich čaká doma po údere hurikánu Irma, si otvoril svoju špinavú papuľu šéf newyorského FEDu William C. Dudley. Vycerený oznámil ľuďom, že to, čo sa deje, je "dobré pre ekonomiku".
Máme za sebou fchancúske voľby. Boli učebnicovou ukážkou technológie zvanej demokratické voľby. Nahnevaný a podvedený národ silne cíti, že je v ohrození. A napriek tomu nepriateľ, predstaviteľ záujmov cudzej veľmoci tie voľby jasne vyhral.
Kedysi aj náš pán premiér spomínali tretiu cestu. Ba dokonca sa mi čosi marí, že sa aj jeho strana jeden čas tak volala: Smer – tretia cesta. Už tú tretiu cestu nespomína, asi na ňu pod dojmom štedrých sponzorských darov po prvej ceste zabudol.
Keď si pustíte televízor a otvoríte noviny alebo hocičo iné, tak sa odvšadiaľ na vás vyvalí názor mediálnych samsonov na Grécko, že a) sami si zavinili svoj dlh, b) lebo mali vysoké dôchodky, a c), že to teraz musia zahraničným banksterom zaplatiť.
Demokracia bezpochyby výborne funguje. Žiaľ, len vtedy, keď treba previesť na ľudí vinu. V Grécku systém nechal preniesť na ľudí vinu za čokoľvek, čo sa bude teraz diať. Nechal si podpísať bianko šek. Ľudia si museli vybrať, ale mali len dve ničnehovoriace možnosti. Kinoautomat, demokracia. Nech by si vybrali ktorúkoľvek, pôjde to pre nich v podstate rovnako. Ale už sa im bude môcť naveky vyčítať - veď to bola vaša vlastná voľba, je to vaša vina.
Slovenská intelektuálna elita v poslednom období s obľubou používa slovo konšpirácia. Označuje ním v zásade všetko, čo nespadá do oficiálnej línie videnia sveta. Tie najprominentnejšie osobnosti našej spoločnosti hľadajú odpovede, prečo občania veria konšpiračným teóriám.
Termín „Německý hospodářský zázrak" popisuje rychlou obnovu a rozvoj ekonomiky v Západním Německu a částečně i Rakousku po druhé světové válce. Tento výraz byl poprvé použit v britských Times v roce 1950.
Někdy v roce 1905 pronesla služka ke svému pánovi tuto větu: „Říká se, že na Kubě bude válka, a já tam mám rodinu.“ Pan Rothschild odvětil: „Žádná válka nebude, nedám peníze.“ A skutečně, i když se vedly řeči, že válka na Kubě je nevyhnutelná, neválčilo se.
Ešte pred 50 rokmi klasickí ekonómovia považovali za prejav životaschopnosti ekonomiky, keď dokázala produkovať veci, ktoré ľudia chcú (a vedia za ne aj zaplatiť). Dnes bola ekonomika predefinovaná na čosi, čo sa nazýva Hrubý domáci produkt, či HDP.
Docela často poslouchám, že za socialismu bylo špatně a dnes jsou úplně jiné možnosti. Je to pravda a není to pravda. Většina lidí si plete technický a vědecký pokrok se společenským zřízením a ekonomickým systémem.
V Literárnej prílohe denníka Právo vyšiel na začiatku januára 2000 rozhovor s filozofom Egonom Bondym. Myšlienky, ktoré boli vyslovené v tomto interview majú byť podnetom k diskusiám o povahe doby, v ktorej žijeme.
V Rusku nedávno prebehli dve zaujímavé konferencie o medzinárodnej situácii. Obe svedčia o tom, že v Rusku, na rozdiel od napr. Európy, nevládnu medzi intelektuálmi v tomto smere žiadne primitívne tabu. Je jasné, že tieto témy nie sú témou okraja spoločnosti, ale naopak, ktorá spoločnosť ich otvorene nevyjadrí a nepostaví sa im, tá sa dostane na okraj.
S presnosťou rakety Tomahawk sa akcia "humanitárnym demokratom" podarila; ďalší krok - deľba vojnovej koristi. Líbya mala na účtoch v zahraničných (západných) bankových domoch zhruba $340 mld. Po "oslobodení" sa do krajiny vrátilo údajne iba 20 mld. Rozdiel približne 320 mld. dolárov predstavuje KAPITÁLnu vojnovú korisť, pri ktorej naši plynový zlodeji vyzerajú ako vreckári z Václaváku.
"Nie ekonomickému teroru" a "Ruky preč od Ukrajiny", stálo na transparentoch (dvoch) protestujúcich ľudí na ukrajinsko-ruskej hranici. Dvojica bývalých Juščenkovych oranžových revolucionárov si pri príležitosti zastavenia importu nekvalitnej produkcie korporácie Roshen (pozor, písať zásadne v latinke, je to súčasť imidžu) do Ruska rozpačito zaspomínala na staré dobré časy, keď ich v protiruskom šíku stáli dobre zaplatené tisíce. Nuž, peniaze na energickejšie protesty neprišli. A neprišla ani slabomyseľná trúba Jerichova z voľakedy bohatej Agentúry Epicentrum, hlavná dodávateľka protiruskej propagandy pre podkarpatské chápadlo korporátnej mediálnej chobotnice.
Problémom je, že množstvo začínajúcich podnikateľov sa necháva zlákať na príbehy bohatých ľudí o tom, že začali svoje spoločnosti budovať z ničoho a po pár rokoch sa zmenili na bohatých a úspešných podnikateľov. Avšak ja tvrdím, že na to sa začínajúci podnikateľ nikdy nemôže spoliehať, nemôže si brať z toho príklad. Nemôže si hovoriť, že keď ten a ten jedinec to dokázal, tak ja to dokážem tiež.
Podľa profesora Fursova, reálne analógie súčasnej globálnej krízy netreba hľadať vo Veľkej hospodárskej kríze tridsiatych rokov, ani v kríze z obdobia rokov 1973-1983, ale v „obdobiach chronologických medzníkov“. Typologicky najbližšie sa takéto obdobie vzťahuje na roky 1873-1933. Práve vtedy sa sformovalo „aktuálne 20. storočie“, všetky jeho hlavné sily a protirečenia.
Je roky známym faktom, že USA rešpektujú len tie dohody, ktoré sa im hodia, a oficiálnou politikou Bieleho domu je vydieranie za pomoci rinčania zbraňami.
V tichosti, bez zbytočných rečí bolo odobraté obrovské vlastníctvo krajín s „totalitnou minulosťou“, prebehli miestne privatizácie, v dôsledku ktorých novými „privátnymi“ vlastníkmi sa stali, ktovie prečo, výlučne nie miestni vlastníci. Opäť zdôrazním: hlavným, jednoduchým a efektívnym nástrojom toho, čo sa deje – je pod kontrolu postavená, riadená, skorumpovaná elita miestnych národov. Tá teraz uviazla v slepej uličke a v strachu pre budúcnosťou. Tento strach je oprávnený.
Možno to niekomu bude znieť ako rozprávkový nadpis, ale nie je to tak úplne nezmyselné tvrdenie. Spotrebné dane, dane z pridanej hodnoty, dane z platu, dane z nehnuteľností sa dajú zrušiť veľmi jednoducho. A pritom štát môže ďalej fungovať a občania sa budú mať oveľa lepšie.
Uverejňujeme spojenú sériu blogu Pavlíka Morozova alias Leonarda o histórii finančníctva, teda o najpodstatnejšom atribúte histórie posledných pár storočí ( na Západe, ale, samozrejme, s globálnym dopadom).
Doteraz sa naša civilizácia osvedčila ako veľmi odolná. Čo všetko už na nás roky hrozí padnúť: krach burzy, krach bánk, štátny bankrot, svetová vojna, hladomor – a v roku 2012 hrozil dokonca úplný "koniec sveta". Tak aspoň niektorí verili. Bezpochyby mnohí hladia do budúcnosti ešte stále s obavami, ale napriek všetkým svetovýn témam, v živote väčšiny ľudí sa neprejavujú zmeny. A teda kým problémy nepocítia na vlastnej koži, prevláda ľahostajnosť.
Prečo sa občania západných priemyselných krajín nechajú tak radi klamať?
Žijeme v blahobyte, naše krajiny sú bohaté, existuje rozsiahla stredná trieda, sme slobodní a demokraticky zvolená vláda koná v najlepšom záujme ľudu. Nielenže tieto lži sú nám znova a znova predkladané, väčšina ľudí dokonca verí v tieto nezmysly. Ľudia, ktorí sa denne trápia v dopravných zápchach, len aby boli načas v práci. Ľudia, ktorých plat horko-ťažko stačí financovať ich skromný život. Ľudia, pre ktorých strata ich nenávideného pracovného miesta vedie k finančnej katastrofe. Široká verejnosť nie je stredná trieda - je to ľudský kapitál!
Prostá skutečnost je taková, že finanční sektor je příliš mohutný a mocný, než abychom jej mohli efektivně regulovat. Ve Spojených státech se nezvladatelná moc bankovní lobby už stala problémem, který uznává politická levice i pravice. A dokonce i kdyby se podařilo největší banky rozbít, zřejmě by se obnovily v ještě koncentrovanější podobě, jak vysvětluje profesor Gar Alperovitz z Marylandské univerzity. V Británii je situace méně přehledná nežli ve Spojených státech, ale málokdo by se snažil popřít zhoubný vliv londýnského City, který se promítl do oslabení závěrů Vickersovy zprávy. Požadavek důsledného faktického oddělení obchodního a investičního bankovnictví nahradil požadavek „samostatně vedených účtů“ a to ještě až k roku 2019.
Od voleb nic nečekám! Problém je v systému liberálně tržní ekonomiky, vládě neviditelné ruky trhu, zkorumpovaných stranách. Ten volby nemohou vyřešit. Ať volíte kteroukoli větší stranu, výsledkem je stejná politika. Vždy vyhraje ČEZ, J&T nebo PPF... Politici jsou figurky. Ten, kdo tady rozhoduje, jsou podnikatelské skupiny. A jestli na sobě má politik tričko ODS nebo ČSSD, je úplně lhostejné. Stranický systém je natolik prorostlý korupcí, že se vůbec reformovat nedá. Doufám, že lidé pochopí nebezpečí, kterému jsou vystaveni
Poznáte rozprávku o polievke zo sekery? Putuje hladný vojak krajinou a príde k domčeku, kde žije lakomá starena. Pýta si jesť, ale starena nedá. Tak sa jej vojak spýta, či vie robiť polievku zo sekery, že by jej ukázal ako sa to robí, keby mu na chvíľu požičala sekeru. Za odmenu sa z polievky naje.
Hlavná hlasná trúba propagandy plutokracie na Slovensku, stoka zvaná Sme, dnes poskytla priestor maďarskému ekonómovi menom Péter Duronelly v téme: súčasné maďarské problémy. Nie, tentoraz nejde o slovensko-maďarské vzťahy. Ide o celkovú ekonomiku "moderných" štátov. V interview padli niektoré vety, ktoré, po presnejšom pochopení, dosť jasne odzrkadlujú iluzórnosť slobodnej ekonomiky štátov, ako aj ich závislosť na nadnárodnej plutokratickej mafii.
S príchodom nového roka zaplnili titulné stránky korporátnych médií iránske vyhrážky o uzatvorení Hormuzského prielivu v Perzskom zálive a "analytici ropného trhu" sústredili svoj chabý intelekt na vytváranie scenárov, že čo bude, keď bude... prieliv nepriechodný. Dôvod iránskych úvah o takomto zásadnom kroku sa však nedozvieme. Ich spúšťačom sa stal obdobný akt, aký použili židovskí bankári so sídlom v USA proti Nemecku v 20. rokoch.
Tento raz je snahou banksterskej mafie zabrániť prostredníctvom amerických sankcií uvalených na iránsku centrálnu banku, aby dostal Irán za ropu zaplatené. Irán totiž ako platidlo za svoju ropu neakceptuje USD a významne sa tak zúčastňuje na erózii petrodolára, ktorý garantuje židoameričanom svetovú hegemóniu.
Píšuc z regiónu, ktorý vytvára viac fráz na štvorcový meter, než ktorýkoľvek iný – z Blízkeho východu – mal by som sa azda zastaviť pred tým, než poviem,že som v živote nečítal toľko odpadu a úplných blábolov, ako teraz o finančnej kríze.
Ale nebudem zadržiavať svoje rozhorčenie.Zdá sa mi, že reportáže o kolapse kapitalizmu dosiahli nové dno, prekonávajúcaj Blízky východ, a to v dôsledku čírej slepej poslušnosti voči tým istým inštitúciám a harvardským "expertom", ktorí celú tú zločinnú tragédiuspôsobili.
