Pandémia vírusu nie je jediné, čím trpí civilizácia. Jestvujú pandémie rovnako nebezpečné, šíriace sa rovnako rýchlo a zdanlivo tiež nikdy nekončiace - pandémie kultúrnych vírusov.
Kapitalizmus je systém vhodný do prebytku zdrojov. V takom prostredí platí, že čím viac slobody na hrabanie, tým lepšie výsledky. Niet lepšej motivácie v mozgu potkana, ako nenažranosť.
Ale na rozdiel od vtipu, kde sa stal malý zázrak, sa teraz práve že nedeje nič nenormálne, deje sa len to zákonité. Je to nevyhnutný dôsledok celého predošlého procesu - tejto nevyhnutnosti sa hovorí karma.
Ekonomickým číslam a štatistikám sa nedá veľmi veriť, buď sú zle robené alebo zámerne sfalšované. Ale ak sú to staršie a jednoduchšie veci, môžu odrážať realitu.
Koľko miliónov eur by Slovensko ušetrilo, keby vo vláde a v parlamente miesto predražených preplatených ministrov, poslancov a ich asistentov sedeli lacnejší Srbi a Rumuni?
V čase, keď sa stotisíce ľudí v Texase boria so spúšťou, ktorú v ich domovoch zanechal hurikán Harvey a ďalšie stotisíce na Floride v ťažkom strese čakajú vo svojich dočasných útočiskách na to, čo
Týždeň po začatí prevratu v roku 1989 bol akože "generálny štrajk". Bola to hlúpa fraška, ale malo to symbolizovať nový čas slobody a boja za svoje (aj) ekonomické práva (zamestnancov).
Keď si pustíte televízor a otvoríte noviny alebo hocičo iné, tak sa odvšadiaľ na vás vyvalí názor mediálnych samsonov na Grécko, že a) sami si zavinili svoj dlh, b)
Demokracia bezpochyby výborne funguje. Žiaľ, len vtedy, keď treba previesť na ľudí vinu. V Grécku systém nechal preniesť na ľudí vinu za čokoľvek, čo sa bude teraz diať. Nechal si podpísať bianko šek. Ľudia si museli vybrať, ale mali len dve ničnehovoriace možnosti. Kinoautomat, demokracia. Nech by si vybrali ktorúkoľvek, pôjde to pre nich v podstate rovnako. Ale už sa im bude môcť naveky vyčítať - veď to bola vaša vlastná voľba, je to vaša vina.
Slovenská intelektuálna elita v poslednom období s obľubou používa slovo konšpirácia. Označuje ním v zásade všetko, čo nespadá do oficiálnej línie videnia sveta.
Nechcem moc teoretizovať, ale problém sa dá vysvetliť veľmi pekne na krásnom príklade. Cirkus okolo penzijnej reformy na Slovensku a masívne osprosťovanie, ktoré presadzuje podvod, nazývaný II. pilier.
Vážení delegáti 22. plenárnej konferencie Stálej konferencie slovenskej inteligencie. Je mi ľúto, že sa nemôžem zúčastniť vášho rokovania vzhľadom k nepredvídaným závažným zdravotným problémom v rodine. Dovoľte teda touto cestou uviesť niekoľko základných poznatkov k doterajšiemu priebehu transformácie hospodárstva Slovenskej republiky, ktorá sa po vyčerpaní všetkých potenciálov zmysluplného a usmerniteľného vývoja, zradou tu panujúcej oligarchie a postupným zdevastovaním takmer všetkej nezávislej inteligencie dostala dnes v podstate naspäť do svojho bodu „0“.
Nedávno som tu nabádal k platbám v hotovosti. Je to podľa mňa jedna z nenápadných. ale veľmi účinných zbraní pri boji o zachovanie aspoň akej-takej slobody a autonómie.
Někdy v roce 1905 pronesla služka ke svému pánovi tuto větu: „Říká se, že na Kubě bude válka, a já tam mám rodinu.“ Pan Rothschild odvětil: „Žádná válka nebude, nedám peníze.“ A s
Hanba o to větší, že jsme – anebo si to už jen říkáme, že jsme? - národem Jana Husa a T.G. Masaryka. Mravních autorit, uznávaných na celém světě. A hanba o to hlubší, že ji neprožíváme poprvé.
Ešte pred 50 rokmi klasickí ekonómovia považovali za prejav životaschopnosti ekonomiky, keď dokázala produkovať veci, ktoré ľudia chcú (a vedia za ne aj zaplatiť).
Moderní společnost miluje vědu a čísla. Před pár stoletími by lidi sotva napadlo pídit se po tom, před kolika lety vznikl svět. Dnes si troufáme na mnohem víc.
Na Slovensku od roku 1948 prebiehal proces intenzívnej morálnej a intelektuálnej degenerácie národa. Ak si niekto predstavoval ako ja, že po roku 1990 sa situácia zmení, neprestáva si pretierať oči! Sprostých amorálnych komunistických papagájov komsomolcov nahradili často ešte sprostejší a amorálnejší papagáji finančnej oligarchie, pričom na môj vkus príliš často sú to tí istí sprostí komsomolskí papagáji.
Docela často poslouchám, že za socialismu bylo špatně a dnes jsou úplně jiné možnosti. Je to pravda a není to pravda. Většina lidí si plete technický a vědecký pokrok se společenským zřízením a ekonomickým systémem.
V Literárnej prílohe denníka Právo vyšiel na začiatku januára 2000 rozhovor s filozofom Egonom Bondym. Myšlienky, ktoré boli vyslovené v tomto interview majú byť podnetom k diskusiám o povahe doby, v ktorej žijeme.
V Rusku nedávno prebehli dve zaujímavé konferencie o medzinárodnej situácii. Obe svedčia o tom, že v Rusku, na rozdiel od napr. Európy, nevládnu medzi intelektuálmi v tomto smere žiadne primitívne tabu. Je jasné, že tieto témy nie sú témou okraja spoločnosti, ale naopak, ktorá spoločnosť ich otvorene nevyjadrí a nepostaví sa im, tá sa dostane na okraj.
S presnosťou rakety Tomahawk sa akcia "humanitárnym demokratom" podarila; ďalší krok - deľba vojnovej koristi. Líbya mala na účtoch v zahraničných (západných) bankových domoch zhruba $340 mld. Po "oslobodení" sa do krajiny vrátilo údajne iba 20 mld. Rozdiel približne 320 mld. dolárov predstavuje KAPITÁLnu vojnovú korisť, pri ktorej naši plynový zlodeji vyzerajú ako vreckári z Václaváku.
"Nie ekonomickému teroru" a "Ruky preč od Ukrajiny", stálo na transparentoch (dvoch) protestujúcich ľudí na ukrajinsko-ruskej hranici. Dvojica bývalých Juščenkovych oranžových revolucionárov si pri príležitosti zastavenia importu nekvalitnej produkcie korporácie Roshen (pozor, písať zásadne v latinke, je to súčasť imidžu) do Ruska rozpačito zaspomínala na staré dobré časy, keď ich v protiruskom šíku stáli dobre zaplatené tisíce. Nuž, peniaze na energickejšie protesty neprišli. A neprišla ani slabomyseľná trúba Jerichova z voľakedy bohatej Agentúry Epicentrum, hlavná dodávateľka protiruskej propagandy pre podkarpatské chápadlo korporátnej mediálnej chobotnice.
Problémom je, že množstvo začínajúcich podnikateľov sa necháva zlákať na príbehy bohatých ľudí o tom, že začali svoje spoločnosti budovať z ničoho a po pár rokoch sa zmenili na bohatých a úspešných podnikateľov. Avšak ja tvrdím, že na to sa začínajúci podnikateľ nikdy nemôže spoliehať, nemôže si brať z toho príklad. Nemôže si hovoriť, že keď ten a ten jedinec to dokázal, tak ja to dokážem tiež.
Podľa profesora Fursova, reálne analógie súčasnej globálnej krízy netreba hľadať vo Veľkej hospodárskej kríze tridsiatych rokov, ani v kríze z obdobia rokov 1973-1983, ale v „obdobiach chronologických medzníkov“. Typologicky najbližšie sa takéto obdobie vzťahuje na roky 1873-1933. Práve vtedy sa sformovalo „aktuálne 20. storočie“, všetky jeho hlavné sily a protirečenia.
Faktom je, že svet je Nemeckom fascinovaný. Spomedzi všetkých členov EÚ ako jedinej krajiny akoby sa kríza vôbec nedotkla. Kým v Španielsku, Portugalsku či Grécku dosahujú percentuálne údaje o nezamestnanosti hrozivé rozmery, v Nemecku je miera nezamestnanosti na rekordne nízkej úrovni. Kým ostatným krajinám Európy takmer kolabuje export, v Nemecku je to hybná sila ekonomického rastu. Ak sa teda hlásim k “veľkonemeckej” filozofii, hlásim sa k udržaniu konkurencieschopnosti domáceho trhu, finančnej disciplíne, zvyšovaniu domácej spotreby a k zodpovednému korporatizmu.
Je roky známym faktom, že USA rešpektujú len tie dohody, ktoré sa im hodia, a oficiálnou politikou Bieleho domu je vydieranie za pomoci rinčania zbraňami.
V tichosti, bez zbytočných rečí bolo odobraté obrovské vlastníctvo krajín s „totalitnou minulosťou“, prebehli miestne privatizácie, v dôsledku ktorých novými „privátnymi“ vlastníkmi sa stali, ktovie prečo, výlučne nie miestni vlastníci. Opäť zdôrazním: hlavným, jednoduchým a efektívnym nástrojom toho, čo sa deje – je pod kontrolu postavená, riadená, skorumpovaná elita miestnych národov. Tá teraz uviazla v slepej uličke a v strachu pre budúcnosťou. Tento strach je oprávnený.
Uverejňujeme spojenú sériu blogu Pavlíka Morozova alias Leonarda o histórii finančníctva, teda o najpodstatnejšom atribúte histórie posledných pár storočí ( na Západe, ale, samozrejme, s globálnym dopadom).
Doteraz sa naša civilizácia osvedčila ako veľmi odolná. Čo všetko už na nás roky hrozí padnúť: krach burzy, krach bánk, štátny bankrot, svetová vojna, hladomor – a v roku 2012 hrozil dokonca úplný "koniec sveta". Tak aspoň niektorí verili. Bezpochyby mnohí hladia do budúcnosti ešte stále s obavami, ale napriek všetkým svetovýn témam, v živote väčšiny ľudí sa neprejavujú zmeny. A teda kým problémy nepocítia na vlastnej koži, prevláda ľahostajnosť.
