Supernechutnou mediálnou gebuzinou, ktorú budeme najbližší rok voľky-nevoľky papať, je prdvolebná brainwashingtoniáda 2016. Viem, voľby sú ešte ďaleko, ale psychológovia vedia, že kašu treba začať podávať už teraz.

Najbližší mediálny rok v domácej politike bude o tom, ako občanov motivovať, aby vo voľbách dali svoj hlas niekomu, kto ich potom oklame a zvysoka okašle. Tak ako to doteraz v modernej dobe vždy bolo, a ako to aj znovu a znovu bude, keďže je to podstata fungovania tohto podvodníckeho systému zvaného zastupiteľská demokracia. Technológia je dávno známa a spoľahlivo funguje: pomocou médií a agentúr na prieskum verejnej mienky najskôr treba vzbudiť u občanov konkrétne emócie a predsudky a potom vytvoriť panoptikum diaľkovo riadených postáv a postavičiek, ktoré čo najefektívnejšie tieto emócie a predsudky odchytia a dostanú od ovečiek hlasy.

Väčšina ovečiek dá hlasy prvoplánovým klamárom modrej či červenej farby. To je hlavná zložka otrávenej volebnej kaše, základná modro-červená krupica. Jej esenciou je princíp toreádora: naviesť hlúpeho tvora na červenú alebo modrú handru, ktorá odvedie jeho pozornosť od podstaty. Aby to fungovalo, býk musí byť dostatočne rozzúrený – tak aj priaznivci červených klamárov musia byť na modrých riadne naštvaní, a naopak. Podstatná časť obyvateľstva tento test nezvládne, nechajú sa chytiť do pasce a odovzdajú hlasy bez (vnútorného) boja.

Zostane nám menšina, ktorá sa ďalej delí. Na tých, ktorých volebné IQ nie je oveľa vyššie ako u vyššie spomenutej modročervenej masy, bude fungovať ďalšia zlomyseľná nástraha: vždy znovu sa opakujúca stupídna hra na „nové tváre“. Rok-dva pred každými voľbami sa vynoria slizkí podvodníčkovia, ktorí kričia, že oni sú konečne tí dobrí, spravodlivo nahnevaní, čestní, fakt od každého nezávislí, a pripravia nám raj na zemi. Toto je tá pravá chvíľa pre masmediálnu kreativitu, to je chvíľa na vytvorenie politických majsterštykov ako Procházka či Miškov. Po voľbách sa raj nekoná, slizoši sa v nasledujúcich rokoch zaradia do nudného politického podpriemeru a nakoniec potichu zalezú na Kajmanské ostrovy, ich mission je completed.

Zostávajú nám ešte tí, ktorí mentálne zabojovali a chcú voliť naozajstnú alternatívu. Aj tí sa opäť delia na dve skupiny. Časť sa dá chytiť do klepca, kde návnadou je strana, ktorá vyzerá ako skutočná opozícia, ktorá je médiami (akože) okiadzaná a ostrakizovaná, ale napriek tomu v nich (a ani v parlamente) zväčša nechýba. Strana, ktorá šteká, ale nehryzie, keďže má rafinovaný náhubok v podobe agentov, ktorí ju zvnútra kontrolujú (a v prípade potreby skompromitujú). Takúto kontrolovanú opozíciu voči systému ako najlepšiu z reálnych alternatív často volia aj tí, ktorí si povedia, že lepší je vrabec v hrsti než strana, ktorá sa do parlamentu vôbec nedostane.

A ten nenapraviteľný zvyšok nepriateľov systému? Ten treba umoriť – rozpustiť v stranách, ktoré nedokážu preliezť cez päťpercentné kvórum pre vstup do parlamentu. Za týmto účelom sa príležitostne vytvárajú a zúrivo propagujú strany a straničky v potrebnom počte a zafarbení. V takto skonštruovanom zverinci aj úprimný nadšenec, ktorý sa rozhodne založiť stranu s naozaj čestnými a nezištnými úmyslami (teda aspoň predpokladám ako naivný optimista, že aj takí sú) systému len pomáha trieštiť hlasy, a teda robí užitočného idiota. Mimochodom, päťpercentná hranica pre vstup strany do parlamentu nemá s demokraciou nič spoločné, je to vyslovene účelový podvod, ktorý je odôvodňovaný úplne nezmyselne, a ktorý má jediný cieľ: odfiltrovať menšinové slobodné hlasy.

Tak, a kaša je hotová. Hlasy sú rozdelené ako treba, aby show mohla pokračovať. Samozrejme, keby čosi zlyhalo, tak pre každý prípad ako záchranná brzda tu ešte je aj možnosť kreatívneho sčítavania hlasov, ako sa to robí v tradičných demokraciách, ako sme to videli napríklad v USA, Taliansku či najnovšie v Škótskom referende. Dobrú chuť.