10 mýtov o Izraeli

Narazil som na knihu Ilan Pappé: Deset mýtu o Izraeli. Už mi, myslím, prešla rukami, ale ju nemám, tak som ju kúpil. Kedže som tak pripravil niekoho o príležitosť knihu spoznať, chcem to tu mierne nahradiť zhrnutím jej obsahu. 

Kniha sa zaoberá desiatimi základnými falošnými mýtmi, alebo skupinami mýtov, ktoré sú
všeobecne rozšírené, a už dobre známe každému, kto sa tak či onak zaoberá izraelsko-palestínskou otázkou. Tieto mýty sú definované a uvedené je vysvetlenie, prečo nie sú pravdivé.

Prvých šesť mýtov sa týka historických záležitostí, ďalšie sú mýty sú zo súčasnosti. 

 

1. Prvý najznámejší mýtus je spojený s Palestínou v predvečer príchodu sionizmu koncom devätnásteho storočia. Mýtom je zobrazenie Palestíny ako prázdnej, vyprahnutej, takmer púšti podobnej krajiny, ktorú obrábali prichádzajúci sionisti. Protiargument odhaľuje prekvitajúcu už existujúcu (palestínsku) spoločnosť ktorá prechádza zrýchlenými procesmi modernizácie a národneho zrodu.

2. Mýtus o Palestíne ako krajine bez ľudí má svoj korelát v slávnom mýte o ľuďoch bez krajiny. Boli Židia skutočne pôvodnými obyvateľmi Palestíny, ktorí si zaslúžili byť všemožne podporovaní pri svojom "návrate" do "vlasti"? Mýtus trvá na tom, že Židia, ktorí prišli v roku 1882, boli potomkami Židov vyhnaných Rimanmi okolo roku 70 n. l. Protiargument spochybňuje túto genealogickú súvislosť. Seriózne vedecké práce ukázali, že Židia z rímskej Palestíny zostali na území a najprv konvertovali na kresťanstvo, a potom na islam. Kto boli novo imigrujúci  "židia" je stále otvorenou otázkou - možno to boli prevažne Chazari, ktorí konvertovali na judaizmus v deviatom storočí, alebo možno miešanie rás v priebehu tisícročia vylučuje akékoľvek odpoveď na túto otázku. Dôležitejšie je, že pred sionistickým obdobím bolo spojenie medzi židovskými komunitami vo svete a Palestínou náboženské a duchovné, nie politické. Myšlienka spájúca návrat Židov so štátnosťou, tá bola pred vznikom sionizmu kresťanským projektom, od šestnásteho storočia konkrétne protestantským (najmä anglikánskym).

3. Tretí mýtus stotožňuje sionizmus s judaizmom (takže antisionizmus môže byť zobrazený len ako antisemitizmus). Toto tvrdenie možno vyvrátiť prostredníctvom hodnotenia histórie  židovských postojov k sionizmu a analýzy sionistickej manipulácie judaizmom pre svoje  koloniálne účely, neskôr zo strategických dôvodov.

4. Štvrtý mýtus je tvrdene, že neexistuje žiadna súvislosť medzi kolonializmom a sionizmom. Mýtus spočíva v tom, že sionizmus je liberálne národno-oslobodzovacie hnutie, zatiaľ čo protiargument ho rámcuje ako koloniálny, ba dokonca osadnícky koloniálny projekt, podobný tým, ktoré sme videli v Južnej Afrike, Amerike a Austrálii. Význam tohto vyvrátenia je, že odráža to, ako uvažujeme o palestínskom odpore voči sionizmu a neskôr voči Izraelu. Ak je Izrael len demokraciou, ktorá sa bráni, potom palestínske orgány, ako je Organizácia za oslobodenie Palestíny, sú čisto teroristické organizácie. Ak však je ich boj bojom proti koloniálnemu projektu, potom sú tieto sily antikolonialistické a ich medzinárodný obraz sa bude veľmi líšiť od toho, ktorý sa Izrael a jeho podporovatelia snažia vnútiť svetovej verejnej mienke.

5. Piaty mýtus sa vracia k známym mytológiám z roku 1948 a má za cieľ najmä pripomenúť čitateľom, prečo tvrdenie o dobrovoľnosti Palestínčanov k úteku úspešne vyvrátila profesionálna historiografia. Ďalšie mýty spojené s udalosťami v roku 1948 sú tiež predmetom tejto kapitoly.

6. Záverečná historická časť si kladie otázku, či bola vojna v roku 1967 vnútená Izraelu, a preto bola tzv. vojnou "bez možnosti voľby". Pravda je taká, že bola súčasťou plánu Izraela dokončiť prevzatie Palestíny, ktoré bolo nedokončené vo vojne v roku 1948. Plánovanie okupácie  západného brehu Jordánu a pásma Gazy sa začalo v roku 1948 a neprestalo až do historickej príležitosti, ktorú ponúklo neuvážené egyptské rozhodnutie v júni 1967. Ďalej kniha ukazuje, že izraelská politika bezprostredne po okupácii dokazuje, že Izrael vojnu očakával, a nie že do nej bol len náhodne zatiahnutý.

7. Siedma kapitola nás privádza do súčasnosti. Je Izrael demokratický, alebo je to nedemokratický štát? Túto druhú možnosť zdôvodňuje autor tým, že skúmaním postavenia Palestínčanov v Izraeli a na okupovaných územiach (ktorí spolu tvoria takmer polovicu obyvateľstva, ktorému vládne Izrael).

8. Osma kapitola sa zaoberá procesom z Osla. Po takmer štvrťstoročí od podpísania dohody máme dobrý prehľad o omyloch spojených s týmto procesom a môžeme sa pýtať, či to bola mierová dohoda, ktorá zlyhala, alebo jednoduchý podlý izraelský trik na prehĺbenie okupácie.

9. Podobný pohľad možno teraz uplatniť na pásmo Gazy a vytrvalo opakovaný mýtus, že utrpenie tamojších ľudí je spôsobené teroristickou povahou Hamasu. V deviatej kapitole autor tento názor vyvracia a predložil iný výklad toho, čo sa deje v Gaze od prelomu minulého storočia. 

10. Napokon, v desiatej kapitole je skritizovaný mýtus, že dva štáty sú jedinou cestou vpred. Jestvujú výborné vedecké práce, ktoré kritizujú tento vzorec a ponúkajú alternatívne riešenia. 

 

To je všetko. Vysvetelenie šialenstva, ktoré hrozí priviesť svet až na pokraj ničiacej svetovej vojny. Fanatizmus, kolonizácia, šialenosť o vyvolenosti bohom, veľmocenská pažravosť.

0
slaven1

"IDF metodicky ničia trosky Gazy pomocou veľkého množstva výbušnín"

https://t.me/s/casusbellilive/144281