Andrej Babiš prerazil definitívne na čelo českej politiky a tak sa pozrime, kto to vlastne je.

Nebudem sa hrať na žiadneho investigatívcu a zhromažďovača tajných informácií a konšpiračných teórií - stačí nám jeho vlastný životopis, ktorý postol do Parlamentných listov. Azda bude dobré si ho najprv v kľude prečítať.

A teraz jednoduchšie zhrnutie či vysvetlenie

Babiš pochádza z insajderskej rodiny. Jeho tatko pracoval prakticky celý život v zahraničnom obchode, matka pracovala v Ústave Marxizmu komunizmu. Žili viackrát na Západe, sám Babiš tam bol v detstve, neskôr počas strednej a počas výšky tam chodil cez leto pracovať. Nie je to teda špica komunistickej moci, ale určite patrili do už naozaj úzkej skupiny požívajúcej privilégiá.

Pobyt na Západe už od detstva určite zanechal na Babišovi stopy. Keď sa to skombinuje s rodinnou filozofiou, je to časť vysvetlenia jeho neskoršieho  úspechu. Určite to nebol nejaký dedinský drúk, aj keď niekedy tak zrejme zámerne takmer pôsobí. V jeho pokojnej interakcii pri dialógoch sa odvážim dokonca vidieť aj efektívne fungujúce arabské psychologické metódy (to sa síce nedá dokázať, ale ani vyvrátiť).

Podivná epizóda je v životopise jeho otca, keď ho v roku 1965 vylúčili z KSČ "za stratu preukazu". Musel tam byť určite iný dôvod a možno i premyslená kalkulácia. V každom prípade sa po roku 1968 vrátil, zrejme nezaťažený "krízovým obdobím" a šťastne pracoval v PZO až do penzie. Koľká to idylka.

To, že aj mladší Babiš od mladosti patril v komunistickom systéme medzi privilegovaných aktivistov, je nepochybné. Štúdium zahraničného obchodu sa ešte dalo získať bežným tlakom, ale to, že sa stal prezidentom "mezinárodní organizaci studentů AIESEC", to určite nie je, ako sa hovorí, poctivou prácou. To mu vynieslo nielen jeho vlastné tri "brigády" v zahraničí ("dvakrát ve Francii a jednou v Belgii"), ale určite to znamenalo aj veľkú skúsenosť s rozdávaním podobných výhodných pobytov na Západe, ktoré boli vtedy medzi mladými neskonale žiadané, lebo v čase najtvrdšej normalizácie neboli iným spôsobom  dostupné. A keď študent Babiš nebol na Západe ako funkcionár, bol tam za rodičmi ("v době prázdnin jsem jezdil za rodiči do Švýcarska, kde jsem pracoval v různých podnicích, maloobchodě, vykládal bavlnu, pracoval v tiskárně a vydělané peníze jsem si šetřil na stavbu domu" - nuž, ušetriť si počas školy na dom je dobrý začiatok). Vtedy nejako vstúpil aj do komunistickej strany.

Aby to ale niekto zle nepochopil - to nie je ohováranie či zatracovanie Andreja Babiša. Taká bola doba. To sú fakty a je to vysvetlenie, kto a prečo mal vtedy moc a prečo ju pri troche šťastia a snahy mohol uplatniť aj v "novom" režime. Konieckoncov, sametovú fraška-revolúciu roku 1989 v ČSSR po požehnaní Moskvou spustili práve takíto ľudia krútiaci sa okolo zahraničného obchodu, ktorým už staré socialistické obmedzenia boli priúzke. Pravda, následné udalosti zaplavili aj ich prívalom žralokov anglosionistických korporácií zo Západu, ktorým sa zväčša museli podriadiť, ale niektorí, ako napríklad Babíš či Široký, ako všetci vidíme, si dokázali vytvoriť vlastné korporátne monštrum. 

Životopis Babiša po roku 1991 už nemá zmysel analyzovať, pretože to je podobné, ako u všetkých privatizérov. O tom vám nikto skutočnú pravdu nenapíše. Povedzme to pozitívne - tu využil svoj skutočný rodinný a súkromný knowhow. Okrem machinácií s financiami ("švýcarský investor")  je povšimnutiahodné azda to, že privatizoval nielen papiere, ale aj ľudí, celú štruktúru podnikov, teda skutočné hodnoty. To svedčí o jeho rozume a realizme  - hlavnom to rozdiele oproti bežným rýchlosmažkám tej doby.

Nuž, taká je realita, v tomto žijeme (pomery v Čechách platia dostatočne presne aj na Slovensko) a je to stále menšie zlo, ako čudná zdegenerovaná šlachta v TOP 09 a iné rakovinové novotvary na politickej scéne. Ľudia sa o "politiku" neuzaujímajú, "nevolia extrémistov", myslia si, že systém súkromne odrbú či pred ním utečú na chatu či do rodinnej firmy -  tak sa nemožno čudovať. Hlboko a závažne sa mýlia, všetky majetky a moc sú veci fiktívne, doslovne arbitrárne, čiže všetko sa dá zajtra zmeniť, o všetko zajtra môžu prísť. Nehovoriac o tom, že si všetci spoločne podpilujeme pod sebou konár a keď ten naozaj praskne, nezostane kameň na kameni.

Ale to už naozaj nie je (len) o Babišovi. Babiša berme ako testovací úder, ktorý ukáže, ako pevný je vôbec doterajší systém. A ako vidíme už teraz, systém je oveľa slabší, ako o sebe prehlasuje.