V reedícií knihy „Ako nemerať človeka“ z roku 1996 Stephen Jay Gould píše: „Možno skončím ako ďalší Judáš Iškariotský, Brutus a Cassius v diablových ústach v strede pekla, ak zlyhám v tom prezentovať moje najpoctivejšie hodnotenie a najlepšie posúdenie evidencie pre empirickú pravdu.“ Áno, vďaka tomu dnes vieme, kde ho nájdeme.

Vedeli sme to síce už nejaký ten čas, ale nedávna štúdia urobila za týmto vyhlásením bodku (pozri „štúdia odhalila pravdu o tvrdení Stephena Jaya Goulda o Mortonovom rasistickom výskume lebiek“, NYTimes, 14. jún, 2011). Samuel George Morton, ktorý zomrel v roku 1851, meral lebky po celom svete a zistil odlišnosti v ich veľkosti medzi rasami. Gould tvrdil, že znovu premeral Mortonove lebky a zistil, že Morton „nevedome“ falzifikoval merania, aby boli v zhode s jeho „rasistickým“ predsudkom, že Afričania majú menšie mozgy. Avšak fyzickí antropológovia z pensylvánskej univerzity, ktorá vlastní Mortonovu kolekciu, opätovne premerali lebky a v ich článku, ktorý sa stále snaží trochu vylepšovať reputáciu Dr. Goulda ako bádateľa, uvádzajú, že takmer každý detail jeho analýzy je chybný.

Gouldovo tvrdenie, že Morton „nevedome“ uskutočňoval merania tak, aby podporili jeho predsudky, bolo vždy prejavom intelektuálnej drzosti. Gould nemal nijaký dôvod veriť v to, že Morton mal nejaké predsudky. V skutočnosti nová štúdia poznamenáva, že Morton nemal záujem o inteligenciu (IQ až do začiatku 20. stor. nebolo známe), ale jednoducho chcel iba študovať ľudskú variabilitu, aby mohol určiť, či Boh stvoril rasy oddelene. V skutočnosti iba 2 % z Mortonových meraní boli chybné a tieto chyby v skutočnosti išli proti hypotézam o odlišnostiach vo veľkosti mozgu. Na druhej strane, Gould nikdy nemeral Mortonove lebky a jeho analýza Mortonových dát ignorovala niektoré subskupiny a obsahovala chyby vo výpočtoch.

Hlavný autor článku Dr. Jason E. Lewis ešte usvedčujúcejšie tvrdí, že kontrola Gouldových odkazov pre niektoré obvinenia preukázala, že Morton neurobil chyby, ktoré mu pripisuje. „Tieto elementy Gouldovej práce boli prekvapujúce. Nemôžem však povedať, či boli úmyselné.“

Ja sa však kľudne stavím, že úmyselné boli. Ralph Holloway – jeden z autorov článku – poznamenáva: „Nedôveroval som Gouldovi… Mal som pocit, že jeho ideologický postoj bol prvoradý. Keď v roku 1996 vyšla nová verzia „Ako nemerať človeka“ , tak sa vôbec neobťažoval spomenúť skoršiu štúdiu univerzitného študenta Johna S. Michaela z pensylvánskej univerzity. Cítil som, že to bol šarlatán.“

V 2. kapitole mojej knihy „Kultúra kritiky“ som spomenul Gouldove zlyhanie v citovaní Michaelovej práce popri niekoľkých ďalších faktoch, ktoré indikujú akademický podvod. Prvou povinnosťou bádateľa (výskumníka) je pracovať s dostupnými dátami, ale Gould kompletne ignoroval 25 rokov výskumu, ktorý ukazuje mierne pozitívnu koreláciu (r=0.40) medzi veľkosťou mozgu a IQ. Tiež ignoroval faktor analytického výskumu indikujúceho, že IQ bolo ďaleko viac ako len štatistický artefakt, ako to zvykol tvrdiť. (Gouldova reedícia „Ako nemerať človeka“ bola načasovaná tak, aby potrela vplyv knihy „Bell Curve“, ktorá bola publikovaná v roku 1994.)

Je očividné, že nájsť skutočnú pravdu o IQ a veľkosti mozgu nikdy nebol Gouldov cieľ. Uvedená kapitola tiež podrobne opisuje Gouldovu židovskú identifikáciu, jeho záujem o židovské otázky a jeho korene v židovsko-marxistickej subkultúre, ktorá predstavovala výraznú súčasť mainstreamovej židovskej komunity počas Gouldovej mladosti.

Smutné, pre tých z nás, ktorí neveria v peklo je, že Gould nebude nikdy potrestaný. Jeho reputácia ako brilantného intelektuála je stále živá. Gouldov zástanca, filozof Philip Kitcher uvádza: „Steve nevyjde z toho ako darebák, ale ako niekto, kto jednoducho robí chyby. Ak by tu Steve dnes bol, tak by pravdepodobne bránil samého seba s úžasnou vynaliezavosťou.“ Kitcher má očividne veľmi vysoké štandardy pre kritéria, ktoré určujú darebáka. Nepochybujem, že Gould by sa bránil s vynaliezavosťou herca (jeho verejné prednášky boli simulovaným cirkusom poloprávd a falošnosti prednášané so sebavedomou pózou nadradenosti). Nepochybujem o tom, že by jeho obrana bola horlivo prijímaná intelektuálnou ľavicou a médiami, pre ktorých bola pravda vždy irelevantná.

Na koniec je dôležité poznamenať, že ďalší veľký intelektuálny zloduch z druhej kapitoly „Kultúry kritiky“ bol rovnako odhalený ako ten, kto produkuje falošné dáta. Najslávnejšia štúdia Franza Boasa, ktorej cieľom bolo ukázať, že tvar lebky sa zmenil ako výsledok imigrácie z Európy do Ameriky bola efektívnou propagandistickou zbraňou v rukách bojovníkov proti „rasizmu“. Vskutku, išlo o plánovanú propagandu. Na základe opätovnej analýzy Boasových dát, fyzickí antropológovia Corey Sparks a Richard Jantz síce neobvinili Boasa z vedeckého podvodu, ale zistili, že jeho dáta neukazujú nijaký signifikantný efekt na lebečný tvar v dôsledku imigrácie (http://www.pnas.org/content/99/23/14636.full.pdf+html). Taktiež konštatujú, že Boas bol možno motivovaný túžbou eliminovať rasové pohľady v antropológii.

Zatiaľ čo Boas nikdy explicitne netvrdil, že svoje závery zakladal iba na samotných dátach, tak je očividné, že mal osobnú agendu zameranú na odstránenie eugenického hnutia v Spojených štátoch. Za týmto cieľom by prípadné rozdiely medzi jednotlivcami narodenými v Európe a narodenými v USA boli využívané na dokázanie jeho záverov.

Napriek všetkému intelektuálna ľavica stále pokračuje v pohodlnom spaní, uvedomujúc si, že i záznam vedeckých podvodov (ktoré sú taktiež očividné v prácach Frankfurtskej školy a psychoanalýzy) neohrozí jej hegemóniu v akademickom svete a médiách. To, čo neuvidíme, sú články a názory editorov v prestížnych médiách o výskumoch rasových odlišností vo veľkosti mozgu a vzťahu medzi veľkosťou mozgu a IQ.

Nemalo by nás prekvapovať, že veda sa stala politikou – koniec koncov, to je i téma mojej knihy „Kultúra kritiky”. Intelektuálne, mediálne a politické elity sú kompletne skorumpované, ich pozícia je udržiavaná silou a propagandou, vysoké pozície sú až smiešne strážené aby zamedzili prístupu ne-ortodoxie. Žijeme v temnom veku.