V tieto dni prebiehajú oslavy konca Druhej svetovej vojny (v Európe, v Ázii skončila 2. septembra). V Európe je to teda 8. alebo 9. máj - príznačné je, že sa víťazné mocnosti nevedeli dohodnúť ani na dátume, kedy to skončilo.

Oslavy, ak sa to oslavami dá nazvať, sú tento rok ešte slabšie, ako minulé roky. Od prevratu 1989 vôbec došlo k zníženiu intenzity pripomínania konca vojny, pretože sa stredná Európa ocitla v okruhu moci Washingtonu, ale "oslobodená" bola Rusmi, a to navyše komunistickými Rusmi. To je proste dilema, schiza, ktorá doteraz nevypršala, ale sa ešte zhoršuje, pretože Rusko sa stáva znova objektom nenávisti Západného režimu.
Takže tieto 8. či 9. máje, ktoré sa stali pretekmi režimov o pozornosť obyvateľstva, sú na Slovensku, Čechách a asi aj v iných krajinách špeciál pikantné - takmer vôbec sa nespomenú Rusi, len akýsi abstraktný boj proti tisíchlavému draku chrchliacemu oheň holokaustu - fašizmu. Kto bojuje, prečo bojuje, odkiaľ sa ten hrozný drak berie a skade má silu - o tom sa nedozvieme.

Ale fašizmus je porazená minulosť, ten dnes predsa nie je problém. Pre proamerickú polítiku a ich média je to Rusko. Je zaujímavé, ako sa z tej krajiny stáva nepriateľ. Ba možno povedať, že ešte aj za komunizmu bola s ním Amerika v priateľských vzťahoch. Teraz, keď sa Rusi a ich bratské národy zbavili komunizmu, a zbavili sa aj ťažkých chýb v otvorenejšej spoločnosti (90-te roky za Jelcina), tak práve teraz sa Rusko stalo nepriateľom číslo jedna pre korporátny globalistický Západ.

Paradox? Určite nie. Západ neznáša konkurenciu, svetu dochádzajú zdroje ale tie sú v Rusku ešte nemalé. Rusko je aj konkurencia svojou civilizáciou. Je špecifická, má samozrejme svoje chyby v efektivite a ako každá aj v morálke - ale je očividne neuveriteľne húževnatá. Západ, vrátane ľudí na Slovensku, často Rusov podceňuje. A tak si z neho zas urobil objekt svojich záujmov. Rusko je zlé, my sme dobrí. Pri výročí spoločného víťazstva je teraz boj o to, ktorému režimu patrí oslava. A ktorý režim je nový fašizmus? Ktorý je odsúdený na historické odsúdenie? Ten ruský, alebo ten americký? Alebo obidve?

Za zaznamenanie stojí ale aj to negatívum, že tento konflikt spôsobuje aj v Rusku snahu vracať sa do minulosti, do časov otvorenej konfrontácie. Dochádza k historickému revizionizmu, vyťahuje sa stalinistická totalita a ospevuje sa, ako ten lepší čas. Ako podstatný a jediný parameter sa berie, koľko kilometrov štvorcových zeme dokázala vtedy dobyť Červená armáda. Lenže týmto revizionizmom sa doslovne podhadzuje vhodný materiál pre proamerických ideológov. Z toho majú "dôkazy", ako je Rusko "militantné".

Rusko je dnes iné, ako za Stalina a Brežneva. Je doslovne jeho opak, nielen formálne. Akýkoľvek historický revizionizmus znamená doslovne návrat do minulosti. Aj do prázdnych obchodov, do naozaj prázdnych, popri ktorých vyzerali naše socialistické ako výkvet blahobytu. A to hovorím nie o látkach či elektronike, ale prázdnych obchodoch s potravinami - videl som na vlastné oči v prvej polovičke osemdesiatych rokov.

Ale obchody povedzme nie sú všetko. Za Brežneva pod červenou zástavou bola sovietska armáda doslovne stelesnenie rozpadu. Ich armáda a armády varšavskej zmluvy boli slabé - to je tiež dobre doložené. A táto slabosť je zrejme najzákladnejší dôvod, prečo to Východný blok musel v tých časoch zabaliť. Situáciu zachránil Putin v prvej dekáde tohto storočia. Ak by sa ale Rusko začalo vracať ku komunizmu, znamenalo by to zvrat Putinovej politiky, znamenalo by to nové oslabenie Ruska. Treba dúfať, že k revizionistickému návratu minulosti nedôjde - ani nejakému fašistickému, ani americkému, ale ani komunistickému.