Geopolitické rozloženie síl je jasné. Na jednej strane sú dva bloky, Amerika a Európa, a na druhej Rusko. A na ich hraniciach už asi mesiac, zdanlivo bez jasného dôvodu, trenie.

Bola by chyba skočiť do detailov a nechať sa nimi zadusiť. Pri dodržaní odstupu je vec úplne jasná. Nepovieme nič úplne nové, ako vždy. Za situáciu nie je nikdy vinná iba jedna strana, ale z pohľadu Ameriky má súčasný dej potencionálne tri možné ciele.

1. Maximálny cieľ: Priame ovládnutie konkurenta a jeho zdrojov

Ruský kontinent je zdrojom azda najvýznamnejších strategických surovín, od fosílnych palív až po vzácne materiály. Pre Ameriku je neustály "americký sen" to, ako je vláda v Moskve zvrhnutá, krajina ešte viac rozbitá na časti, nad ktorými by USA vládli štýlom Južná Amerika. Proste brazilizácia Ruska.

Amerika, samozrejme, nemôže Rusko poraziť klasickou vojnou podobne, ako sa jej podarilo horko-ťažko po veľkom vypätí a medzinárodnej podpore obsadiť Irak. Varianta, že by Rusko premohli použitím jadrových zbraní vo vojne, aká tu ešte nebola, je aj pre nich veľmi riziková možnosť. Ani najväčší šialenci nemôžu dúfať, že sa také niečo podarí bez fatálnych následkov pre samotnú Ameriku a celý svet. Jediná ako-tak reálna možnosť je preto len rozvrat zvnútra, (palácová) revolúcia v Moskve, podobná tej, akú globalisti vykonali v roku 1917 - VOSR.
Lenže časy sa menia a nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. 

2. Vzájomné zničenie konkurentov

Varianta predošlého cieľa spočíva v zámere, že aj keď sa nepodarí konkurenta ovládnuť, je možné dosiahnuť to, že je výrazne oslabený. V tomto prípade je pre Ameriku cieľom ťažký konflikt medzi Európou a Ruskom.

Amerika na takom konflikte v minulom storočí dvakrát profitovala, minimálne dvakrát sa anglosionisti vytešievali, ako Európa a Rusko krvácajú, kým oni získavajú zdroje, trhy a moc. Doteraz z toho žijú a svojich predstáv o svojej svetovej hegemónii sa nemienia vzdať ani za cenu rizika najhoršej vojenskej katastrofy histórie. Naopak, pre tento cieľ Amerike vyhovuje čo najväčší konflikt na východe Európy. Rovnako ako v roku 1939, 1941. 

3. Ideologický cieľ

Moderné ľudstvo ignoruje geo-realitu. Režim nedokáže spracovať fakt, že zdroje sú konečné a či teraz, alebo "až" o 10 či 50 rokov ich nebude dosť. Oficiálna ideológia to nedokáže spracovať, vysvetliť, nedokáže nájsť cestu na vyriešenie tohto problému. A tak ho ignoruje, popiera.

Ale dopady tejto katastrofy sa už začínajú prejavovať, a tak režim, nechcejúc priznať absurdnosť svojej expanzívnej ideológie večného rastu, potrebuje nájsť nejakého vinníka. A tak, ako viackrát v minulosti, chce nájsť externý dôvod. Najlepšie vojnu.

Tento tretí účel potvrdzujú už teraz masmediálne masáže, ktoré tvrdia ľuďom, že ak nastane konflikt, celý ich súčasný blahobyt sa zrúti. Už-už bol kapitalizmus tesne pred dosiahnutím celosvetového večného blahobytu - ale zlá vojna to takto tesne pred úspechom pokazila. Teda nie nedostatok fosilných palív, neschopnosť vedy vyriešiť napríklad fúznu reakciu, neschopnosť spoločnosti zmierniť sociálne rozdiely - nie, to všetko by sa vraj podarilo vyriešiť, ale pokazí to tento jeden malý konflikt. Nech sa v najbližších týždňoch udeje čokoľvek, alebo aj neudeje už nič - ideologické sračkomety masmédií budú aj tak roky zaplavovať verejnosť skučaním a bľačaním o tom, ako nám konflikt, a teda Rusko, a teda konkrétne Putin, zobrali všetku tú nááádhernú nádej. Nie teda nehorázne bohatí pankharti, tzv. 1 %, ktorí sa sociopaticky nechcú zriecť svojich mega čísiel - nie, tí nie sú na vine - ale všetko vraj pokazili Rusi. A máme vinníka a ospravedlnenie pre zlyhanie režimu.

Tento cieľ je najľahšie pochopiteľný aj pre nižšie vrstvy drábov a parazitov režimu, preto tento cieľ najviac motivuje kolaborantov. Prvé dva ciele sa uplatňujú ako motivácia pre vyšších "stratégov".

To je asi všetko, čo si dnes potrebujeme ujasniť. Aj ak sa vyhneme najhorším scenárom, aj tak zostane faktom, že svetový americký kapitalizmus odpískal obdobie sľubov, ktoré už zrejme nedokáže udržiavať ako hodnoverné. Nastáva obdobie hľadania vinníka - samozrejme, mimo komunitu skutočných zločincov.

Historický začiatok omylu

Kde ľudstvo spustilo toto šialenstvo? Mohlo by sa síce povedať, že problém je vo všeobecnej chorobnej "pažravosti" homo sapiens - ale nie je to len v tom. Je jeden konkrétny zlom, ktorý naštartoval tento vývoj. A to vtedy, keď európske ľudstvo okolo roku 1500 objavilo možnosť rýchleho a lacného prístupu cez moria na cudzie kontinenty - a dokonca objavilo jeden celý nový. Keď objavilo Severnú a Južnú Ameriku, a keď objavilo aj dostupnosť Afriky a Ázie, nebolo už možné odolať pokušeniu expanzie.

Šialenstvo zaberania bohatstiev "nekonečného" kontinentu sa začalo v Amerike, paralelne aj v Afrike. Keď bola Severná a Južná Amerika aj Afrika rozdelená a pohltená, došlo aj na civilizované subkontinenty: v 18. storočí bol prevalcovaný a zničený Indický subkontinent. V 19. storočí došlo aj na Čínu, kde síce expanzionizmus nedosiahol nadvládu ako v Indii, ale podarilo sa ju nadlho zraziť na zem.

Začiatkom 20. storočia sa americký expanzionizmus prejavil v dvoch svetových vojnách dvoma inváziami na európsky kontinent. O tom, kto tie vojny vyvolal, a kto vyvolal revolúcie v Rusku, Nemecku a Rakúsko-Uhorsku, by sme mohli tiež veľa hovoriť a neboli by to žiadne lacné "konšpiračné teórie".

V druhej polovici 20. storočia sa stal hlavným objektom útokov znova Ruský politický kontinent. Ten bol tak slabý a vadný, že sa v roku 1989 respektíve 1991 pod tlakom zrútil. Samozrejme, pre jeho obyvateľov sa nezačala sa žiadna rovnoprávnosť zo svetom, ale naopak americké hrubé ťaženie z koristi. Ani to ale už americkému molochovi dlho nevydržalo, a tak sa americký režim pokúšal čo najrýchlejšie rozbiť a stráviť aj arabský-moslimský svet. Po krachu tejto politiky napríklad v Afganistane a Sýrii sa americký režim akoby v ťažkom kŕči obrátil znova na oživnuté Rusko. O tom, čo chce Amerika dosiahnuť, hovoria horné tri body. Obava je, že aj ten najslabší tretí bod spustí "ekonomickú krízu", v ktorej budú chcieť odpísať všetky americké dlhy. 

Cesta je jediná: vymanenie sa Európy spod amerického režimu. Dokázala to svojho času Čína, Rusko, v určitom zmysle aj India a lokálna veľmoc Irán, tak je to aj v silách Európy. Nik si tu už neželá americký režim, iba tí, čo z neho ťažia na úkor svojich spoluobčanov - teda kolaboranti a zradcovia.