O čo viac tupej propagandy o vojne na Ukrajine (v štýle, ako keby sme boli západná provincia toho ideologicky aj hospodársky skolabovaného paštátu) nám podsúva korporátna mediálna žumpa, o to menej vieme o stave Kosovaru, ktorý má potenciál uvrhnúť do vojnového chaosu Balkán a stiahnuť so sebou aj strednú Európu. Kosovo sa vymklo spod kontroly Západu. Ak by sa nás to netýkalo viac ako boje pod Arťemovskom, mohli by sme len odťažito konštatovať, že ide o klasickú ukážku americkej zahraničnej politiky, ktorej vykonávateľom na našom kontinente je bruselská eurobyrokracia - o čo debilnejšia, o to agresívnejšia. Ani nečudo, keď zahraničnú politiku robia za USA podivné kreatúry, ktorých nedávni predkovia v zašťaných kaftanoch kšeftovali vo východnej Európe so zajačími kožkami a po migrácii do krajiny neobmedzených možností sa z ich potomstva s mentálnou výbavou haličského štetla zázračne stali právnici, lekári, finančníci, diplomati... Mimochodom, to tiež vypovedá o stave USA - že tých kraviarov od začiatku 20. storočia dokázali ošuliť všelijakí východoeurópski drbohlavci bez intelektu a etiky.

Tak sa pozrime, čo sa deje len pár sto kilometrov južnejšie. Sprostredkoval nám to ruský Vzgľjad - seriózny a dobre informovaný.

EÚ vyhlásila sankcie proti kvázi štátu Kosovo a jeho vedeniu, ktoré sa úplne vymklo z koľají a neustále vedie región do ďalšej vojny. Nová kríza je potenciálne nebezpečnejšia ako  predchádzajúce, a tak Západ urobil niečo doteraz nemysliteľné - postavil sa na stranu Srbov. Zrejme je však už neskoro.

Kosovarcom sa po prvýkrát podarilo dosiahnuť ruské záujmy. Alebo, presnejšie povedané, pokaziť im sviatok - recepciu pri príležitosti Dňa Ruska, ktorú 14. júna usporiadalo ruské veľvyslanectvo v Belehrade. Srbský prezident Aleksandar Vučič musel narýchlo odísť, pretože srbské bezpečnostné sily zadržali ozbrojené albánske špeciálne jednotky dva kilometre od kosovskej hranice.

Čo tam robili, zostáva otvorenou otázkou. Boli len traja, takže zatiaľ nemôžeme hovoriť o vojenskej agresii. Pravdepodobnejším vysvetlením je príprava sabotáže alebo, ako naznačil sám Vučič, lov na nejaký cieľ. Terčom v tomto prípade mohol byť ktorýkoľvek viac či menej známy aktivista kosovských Srbov, ktorí na severe provincie protestujú proti uzurpácii moci Albáncami.

Nemožno však vylúčiť ani výpravu za rakijou alebo divadlo, ktoré nastrčením vlastných bojovníkov zinscenovala Priština. 

Albánci rozhorčene oznámili, že srbské bezpečnostné sily uniesli troch ozbrojencov z územia Kosova, a porušili tak množstvo predchádzajúcich dohôd. Ako "odvetné opatrenie" uvalili blokádu na Srbmi osídlený sever. Cez hranicu, ktorú Srbi a Rusi považujú za administratívnu a Albánci a Západ za štátnu, prestali prepúšťať tovar zo Srbska a všetky autá so srbskými poznávacími značkami. Naplnili tak svoju dlhodobú hrozbu.

Zatknutie troch militantov bolo teda vhodnou zámienkou na to, aby sa nepoddajných Srbov na severe provincie trochu pridusili a v ideálnom prípade odtiaľ vyhnali, čím by sa Kosovo stalo jednoliato osídlené Albáncami. Kosovský premiér Albin Kurti nedávno jasne povedal, že srbskí demonštranti (teda prakticky všetci obyvatelia, pretože protesty sú masové) by mali "ísť do Srbska alebo do väzenia".

To, čo sa deje v Kosove, nie je práve najpríjemnejším dôvodom na to, aby sme Západu povedali "varovali sme vás". Ale - varovali sme vás. Keď Srbi opustili všetky miestne orgány v severnom Kosove a žiadali, aby im albánske orgány udelili autonómiu, ktorú im sľúbili pred 10 rokmi, až príliš sa to podobalo na samovražedný demarš talianskych socialistov, ktorí rovnakým spôsobom protestovali proti teroru Mussoliniho fašistov. Nakoniec to len pomohlo Ducemu upevniť jeho diktatúru a viedlo to k očiste socialistov. Fašistom už nemohli ublížiť, a podarilo sa im ich zastrašiť.

Preto skutočnosť, že albánske úrady teraz uplatňujú štandardný fašizmus v Ibare Colasin, nie je prekvapujúca: výsledok sa dal predvídať. Trochu prekvapujúco (dokonca aj pre ňu samotnú), sa Európska únia zrazu postavila na stranu Srbov a teraz hrozí kosovským orgánom sankciami - obmedzením hospodárskej pomoci a ukončením kontaktov.

Západ je nespokojný so správaním svojho albánskeho golema, ktorý sa hrá s ohňom v mäkkom podbruší NATO. Sankcie sú však opatrením, ktoré doteraz nemalo obdobu. Európa cerí zuby, pretože dobre vie, že jej neschopnosť prinútiť Kosovčanov dodržiavať normy budú všetci pozorovatelia interpretovať ako slabosť a stratu vplyvu.

Vučičova reakcia je výrečná. Zdá sa, že Brusel je v tomto konflikte na jeho strane, ale žiada srbského prezidenta, aby zrušil zhromaždenia - tie v Kosove aj tie, ktoré sa dejú pri jeho hraniciach na znak podpory svojich. Vučič to odmieta a vtipkuje: "Pokiaľ ide o bitie demonštrantov, zjavne máme ďaleko od európskych štandardov." 

Európania boli tiež varovaní pred nevyhnutnými problémami s "mladou kosovskou demokraciou". Ani nie tak Rusi, ale Srbi upozorňovali, že podľahnúť albánskemu separatizmu znamená podľahnúť veľkej albánskej idei. Je to pravdepodobne najagresívnejšia, najvášnivejšia a najnebezpečnejšia veľmocenská idea na Balkáne, kde ju má každý národ so sebaúctou. Prívržencov Veľkého Bulharska, Veľkého Srbska, Veľkého Grécka, Veľkého Chorvátska a dokonca aj Veľkého Macedónska spája to, že snívajú o tom, ako vyrvať kúsok "svojej zeme" hneď niekoľkým susedom. A Albánci nielen snívajú - Albánci aj konajú.

Treba priznať, že hoci USA a EÚ dali svojim kosovarským chránencom kvázi štát, nepozerali sa na nich len cez ružové okuliare a počuli čo-to o idei Veľkého Albánska, takže sa poistili. Kosovským Albáncom napríklad zakázali používať štátny symbol - čierneho orla, takže kosovská vlajka je nevýraznou variáciou na tému vlajky EÚ. A na elitu nového štátu majú špeciálny bič - súd pre vojnové zločiny, ktorý síce súdi Kosovčanov, ale je plne pod kontrolou Európanov.

Už bol použitý na zneškodnenie (nie ušetrenie!) faktického zakladateľa modernej Kosovskej republiky Hashima Thaciho a niekoľkých jeho spolupracovníkov, tiež významných predstaviteľov vlády v Prištine. Zrejme sa predpokladalo, že takýto náznak pochopia aj obmedzení ľudia, Priština sa spamätá a uvedomí si, koho sa musí báť. Nestalo sa.

Po tom, čo sa Thaci vypracoval z poľného veliteľa na prezidenta nového štátu, si vážil pokojný život a nechcel ďalšiu vojnu. A Albín Kurti, ktorý v Thaciho neprítomnosti obohral všetkých jeho mužov, front nevidel - v čase vojny bol ešte mladý a jej značnú časť strávil v srbskom väzení za podporu terorizmu. Na slobodu sa dostal vďaka bombardovaniu NATO, čo znamená, že za všetko vďačí NATO, ale sám sa za dlžníka nijako nepovažuje.

Kurti verí, že jeho ľudia stoja za ním, čo je oveľa dôležitejšie. A v istom zmysle má pravdu. napriek nepriateľstvu Západu získala jeho strana v posledných voľbách takmer polovicu všetkých hlasov, čo je viac, ako získal ktokoľvek v Kosove od čias komunistov a Tita.

Jeho program s názvom "sebaurčenie" stanovuje, že "nezávislé Kosovo" nemôže prijímať rozkazy od nikoho - nielen od Srbov, ale ani od európskych diplomatov, mierových síl NATO a iných západných misií na "albánskej pôde". Vláda, ktorú vymenoval, sa teraz snaží zjednotiť Kosovo v rámci jeho deklarovaných hraníc a rozšíriť svoju právomoc na sever, kde Albánci nikdy nežili. Keď sa táto fáza skončí, začne presadzovať zjednotenie s Albánskom, hoci Západ zakázal o tom čo i len uvažovať. Nastolí aj otázku odňatia "albánskych území" Srbsku, Macedónsku, Čiernej Hore, Grécku atď. Kurtiho tím vie, čo chce, je odhodlaný a systematicky smeruje k cieľu - k mytologizovanému Veľkému Albánsku.

NATO si to nepraje. V skutočnosti štátom NATO nezáleží na tom, komu patria tri malé obce na severe Kosova, o ktoré sa v súčasnosti bojuje. Hlavné je, aby všetci pokojne sedeli na riti a nevyvolávali etnický konflikt. Namiesto toho sa celá kosovská kára rúti do priepasti a Európania sa snažia držať opraty a získať kontrolu nad situáciou.
Keď sa rozšafný Albánec na koze pýta všetkých týchto dám a pánov, prečo by ich mal preboha poslúchať, je nám tu, v Rusku, jasné, o čo ide. Máme srbský pohľad na Kosovo, ale bezcenný európsky názor vnímame rovnako ako Kurti.

Keby od toho, čo sa deje, nezáviseli životy tisícov kosovských Srbov, bola by to ideálna príležitosť sadnúť si do kresla s pukancami a zaželať šťastie obom stranám: nech si európski byrokrati a kosovskí Albánci navzájom uštedrujú tie najbolestivejšie rany. Je nepravdepodobné, že by obyvatelia kosovského "ostrova doktora Moreaua" doslova zožrali svojich stvoriteľov ako v predlohe Herberta Wellsa, ale ich fiasko je ďalším krokom k zrúteniu západného "poriadku založeného na pravidlách". Z toho budú profitovať Srbsko aj Rusko.