Tento príbeh sa objavil dnes ráno, keď sme tu debatili o chápaní pandémie. Nechcem nič zosmiešňovať, ani urážať ľudí. Je to len obyčajná bájka, akých sú tisíce a tisíce.

Bolo jedno stádo ovcí a jeho pastier so psom.  Pastier stádo zaháňal na pašu, vždy tam, kde chcel a potreboval. Ak sa stalo, že ovečky nechápali, dal príkaz psovi a ten to jemným štekotom a hryzkaním v pohode vybavil, určil, kam treba ísť. Život v horách bol pokojný, pomalý a dobrý. Strihanie ovce moc nebolelo a netrápili sa, ak občas niektoré, vrátane jahniat,  zmizli. Asi išli na lepšie pastviny, nie?

Jedného dňa začal padať ľadovec. Nič až neobvyklé, ale tento bol hustý, ľadové gule veľké, hrozilo, že ľadovec ovciam nadmieru ublíži. A tak sa pastier rozhodol, že dnes výnimočne treba cestu k salašu skrátiť a rýchlo prejsť cez kopec.

Lenže ovce neboli zvyknuté ísť do strmého brehu. Aj štekanie psa nestačilo. Pastier musel použiť aj palicu, aby blačiace stádo proti ich vôli dostal pod strechu.

Bolo veľa kriku, štekotu a bľačania, aj ľadovec bolel. Vtedy si niektoré staré barany všetko usporiadali v hlave a pomaly vyhlásili:

"Ten ľadovec spustil pastier zámerne, aby na nás mohol použiť psa a palicu. Aby nad nami získal moc".