Zdroj: http://www.eupedia.com/europe/origins_haplogroups_europe.shtml

V poslednom čase som dával dohromady niektoré informácie, tak som sa rozhodol napísať to aj sem. Jedná sa o posúdenie, nakoľko genetické modely zodpovedajú historickým a súčasným predstavám o populáciach v Europe.

Ako zdroj genetického modelu som použil horespomenutú stránku Eupedie, pričom som sa explicitne zameral na sledovanie Y DNA. Tá, dedená po mužskej línii, teoreticky aj prakticky lepšie odzrkadluje mocenské a migračné pomery.

Najprv rekapitulácia základných faktov azda ešte zo školy:

DNA umožňuje kategorizovať živé organizmy do (genealogických) skupín podla princípu, že všetci z danej skupiny majú spoločného  jedného spoločného predka. Tieto skupiny sa nazývajú haploskupiny.

Delenie do haploskupín a otázky s tým spojené sa vyvíjajú a ako každá nová veda,  sú stále predmetom nie vždy rovnakých  modelov a odrážajú kvalitu a množstvo zatiaľ získaných dát. Napriek tomu – spôsob genetického dedenia je jednoznačný a práca so získanými  dátami je rovnako presná a jednoznačná, ako matematika.

Nukleotidy sú abecedou DNA. Sú štyri: adenin (A), thymín (T), guanin (G) a  cytosin (C). Vždy dva a dva sú spolu rovnako spárované, teda A s T a  G s C. Tieto páry sa volajú bázové  páry.

46 chromozómov ľudskej DNA pozostáva z 3 000 million bázových párov.

Y-chromozóm obsahuje 60 miliónov bázových párov, X chromozóm 153 miliónov.

Mitochondriálna DNA sa nachádza mimo jadra bunky, teda mimo chromozómov. Tvorí ju iba 16 569 bázových párov. V tomto článku sa budeme zaoberať výlučne Y-DNA, teda nie mitochondrálnou.

SNP (single nucleotide polymorphism) je mutácia v jedinom bázovom páre. V súčasnosti  niekoľko stoviek SNP slúži na definovanie všetkých ľudských haplogrúp (mtDNA alebo Y-DNA )

Na označenie základných haploskupín Y-DNA slúži vždy jedno písmeno abecedy, napriklád A až T. Pri postupnom ďalšom upresňovaní skupín sa k prvému písmenu pridávajú číslice a písmená, ale také značenia sú pre niekoho, kto ich vidí prvý raz, dosť neprehľadné, takže my tu pre seba použijeme aj určité pracovné prezývky.

Z hľadiska Európy nás v prvom priblížení zaujímajú a sú objektívne najdôležitejšie hlavne dve  skupiny, I a R – a ich zas po dve  hlavné podskupiny – teda spolu len tieto  4 (predstavujú okolo 80 % dnešných Európanov)

Skupina I sa nazýva protoeurópska, a jej základné podskupiny sú:

1. Skupina I1 – severoeurópska, nazvime ju pre ľahšie zapamätanie Nordická

2. Skupina I2 – juhoeurópska, opäť náš pracovný názov Dinárska,

Skupina R je indoeurópska a principiálne sa delí na dve skupiny:

3. Skupina R1b -  západoeurópska, nazvime ju  Keltická.

4. Skupina R1a – východoeurópska, ktorej zastúpenie v Európe môžeme pracovne nazvať Slovanská (ale ďalej na východ zahrňuje okrem Slovanov všetky ďalšie iránsko-indické podskupiny)

Vývoj týchto skupín  v pomere k času zobrazuje nasledujúci obrázok.

Vývoj týchto skupín prebiehal časovo ešte v dobách, kedy nastávali opakovane ľadové doby. Výkyvy teploty prinútili ľudské populácie stiahnuť sa zo severných oblastí na juh, do tzv. refúgií. Tým dochádzalo k opakovanej izolácii ľudských populácií a pri následnom oteplení  ku konfrontácii pri osídlovaní znova oývateľných severných oblasti. Ľadové doby pôsobili ako evolučná pumpa – tak hovorí jedna teória.

Na nasledujúcom obrázku sú označené refúgiá - oblasti obývané haploskupinami I a R počas poslednej doby ľadovej, pred 10 – 20 000 rokmi.

Je pravdepodobné, že nielen Balkán, aj Apeninský a Iberský poloostrov bol vtedy obývaný skupinou I - v každom prípade niet lepšieho kandidáta. Nie je to však podstatné.

Haploskupina I  (Y-DNA)

I je najstaršia skupina v Europe a jediná, ktorá pravdepodobne vznikla tam. Predpokladá sa, že jej predkovia prišli ako skupina IJ pred 35 000 rokmi a vyvinuli sa do skupiny I pred cca 25 000 rokmi. To by znamenalo, že Kromaňonci najpravdepodobnejšie patrili do skupiny IJ alebo I. Dnes haploskupina I vo väčšine štátov Európy tvorí 10 až 40 % populácie.

Haploskupina I1 Nordická

Je to najbežnejšia podrieda skupiny I. Rozšírená je hlavne v Škandinávii a severnom Nemecku, ako ukazuje mapka.

I1 je identifikovaná minimálne 15 mutáciami, čo naznačuje, že línia sa vyvíjala dlhý čas izolovane, alebo prešla výrazným procesom filtrácie - prešla  "hrdlom flaše". Aj keď prvé mutácie rozdelujúce I1 a I2 mohli vznikať už 20 000 rokov dozadu, všetci ľudia I1  pochádzajú z  jedného muža, ktorý žil pred 10000 až 5000 rokmi. To vraj zodpovedá príchodu Indoeurópanov naznačujúc, že veľká časť domácich I1 mužov by mohla bať zabitá novo príchodzími. Táto teória vyvražďovania nielen mne osobne pripadá príliš bulvárna.

Zaujímavejší je vzťah nemčiny k tejto skupine. Sú germánske jazyky len jedna forma indourópskeho jazyka, ktorý niesli prichádzajúci inoárijci do týchto oblastí, alebo naopak, sú germánske jazyky, ich vznik ako taký, priamym obrazom kombinácie indoeurópštiny a jazyka protoeurópanov skupiny I1? Plausibilná a prirodzenejšia je druhá možnosť. V každom prípade, jazyky, ktoré nahradili pôvodný jazyk I1, teda germánske jazyky, nemohli zostať neovplyvnené týmto substrátom.

Haploskupina I2 Dinárska

Jej vznik je odhadovaný na 17 000 rokov a je delená na niekoľko hlavnejších podskupín – my sa tu pozrieme na dve:

I2a1

Táto skupina (presnejšie jej podforma I2a1b) je typická pre Balkán a Karpaty, s maximom medzi dinárskymi Slovanmi (Chorváti, Srbi, Bosniaci). Vyššia koncentrácia na severovýchode dnešného Rumunska je spájaná s Cucuteni-Tripolve kultúrou.

Vysoké zastúpenie špecifickej podskupiny I2a1a sa vyskytuje na Sardínii (obraz bývalého zatúpenia tejto haploskupiny aj na Apeninskom či Iberskom poloostrove?)

Mapa celkového rozšírenia I2a1:

 I2a2

Je to menšia podskupina spájaná s Kelto-Germánskymi populáciami severozápadnej Európy, tvorcami megalitov (5000-12000 pnl.) Jej rozloženie vidno na obrázku

Haploskupina R - Indoeurópska

R1b haploskupina - Keltická

R1b je najrožšírenejšia haploskupina západnej Európy, dosahujúc 80% v Írsku, Škótskej vrchovine, západný Wales, Atlantický breh. Miesta lokálneho  nadpriemerného zastúpenia sú napríklad: údolie rieky Po v Taliansku (70%), Osetia v Severnom Kauakaze (viac ako 40%), Arménsko (35%),  národnosť Hazara v Afganistane (35%), Ujguri v Číne (20%).

Pôvod skupiny R1b nie je úplne jasný, niektoré najstaršie formy R1b sa nachádzajú na blízkom východe a okolo Kaukazu. Haploskupiny R1 a R2 mohly vzniknúť v centrálnej Ázii, medzi Kaspikom a Hindukúšom.

Podskupiny R1b1b1 a R1b1b2 (najbežnejšie v Európe) sú tesne zviazané so šírením indoeurópskejo jazyka, o čom svedčí jej prítomnosť všade, kde sa v staroveku hovorilo indoeurópskymi jazykmi, od Atlantiku až po Indiu, zahrňujúc takmer celú Európu (okrem Bosny a Fínska). Pôvod sa tesne spája so severným Kaukazom, priľahlými stepami a Maykop kultúrou.

Bolo obdobie, keď sa predpokladalo, že R1b bola v západnej Európe domáca, pretože tam prevláda. Odvtedy sa ukázalo, že R1b haplotyp  ukazuje väčšiu diverzitu v Anatólii a na Kaukaze, teda sú staršie,  než v Európe. Tento genetický argument, ako aj archeologické a jazykové svedčia o invázii na koňoch jazdiacich Indoeurópanov do západnej Európy v rokoch 2500-2100 pnl, nahradzujúc neolitickú kultúru bronzovou, jednoduchšou kermikou, menej intenzívnym poľnohospodárstvom a rozsiahlejším  pastierstvom, ale aj novými  hodnotami – patriotickou spoločnosťou, vojnovými hrdinmi... Toľko súčasná veda.

R1a haploskupina - Slovanská

Táto skupina prevláda u Indoeurópanov v severovýchodnej Európe, ktorí sa vyvinuli do Slovanov, Baltov, Indo-Iráncov, mykénskych Grékov, Thrákov.

Do R1a je zahrnovaná aj germánska vetva, ale pravdu povediac, aj mapka odzrkadluje hranice hustejšieho výskytu deliace súčasné Nemecko tam, kde historicky dokázatelne žilo slovanské obyvatelstvo (Lužickí Srbi a podobne), ktoré bolo v historických dobách (1. tisícročie nl.) zgermanizované.

Archeologicky sa vývoj R1b spája s kultúrou šnúrovej keramiky.

Niektoré ďalšie haploskupiny

Haploskupina G (Y DNA)

Predpokladá sa, že táto haplogrupa vznikla na blízkom východe okolo 30 000 rokov dozadu. Jej populácie sú spájané s vývojom ranného poľnohospodárstva, okolo 11500 rokov od súčasnosti. Postupným migrovaním ho populácie G haploskupiny mali prinisť do Európy. Všetky tieto teórie sú ale skôr dohady.

Jediné etnikum, kde prevláda haploskupina G, sú v súčasnosti  Osetínci na Kaukaze, v Severnom Osetsku-Alansku. Sú to potomkovia Alánov, ktorí v tomto regione mali aj svoje stredoveké královstvo.

Haploskupina J (Y DNA)

Podskupina J1 vznikla v severnej Mezopotámii a šírila sa západne do Anatólie a južnej Európy, ako aj východne do Iránu a Indie.

Podskupina J2

Je tiež z Blízkeho východu, dokonca sa jej pôvod kladie do východnej Anatólie blízko jazera Van v strednom Kurdistane. To je veľmi zaujímavá presnosť a zaujímavý region – z hľadiska rôznych mýtov. Ináč ale nie je skupina J pre Európu moc dôležitá.

---- J2

Haploskupina N (Y DNA)

N sa spája s etnikami hovoriacimi uralskými jazykmi, od Fínska až po Sibír. V Európe sa nachádza vo vyššom počte vo Fínsku, a ešte v Estónsku a u jeho susedov, Litve a Lotyšsku. Táto skupina sa nenachádza takmer vôbec v súčasnom Maďarsku, čo svedčí o tom, že uralské gény v tomto regione nikdy nehrali dôležitú rolu a že dnešní Maďari nie sú potomkovia uralských - maďarských- etník.

Uveďme si ešte pre zaujímvosť mapky dvoch mimoeurópskych skupín a ich rozšírenie v Európe. Za povšimnutie možno stojí, kde sú ich niektoré lokálne zóny na našom kontinente. Treba si ale uvedomiť, že percentuálne sú to ovela menšie počty, ako pri predošlých mapách.

Haploskupina E

Haploskupina T

Na záver azda treba povedať, že aj keď genetika priniesla do histórie a prehistórie presnú matematiku, stále je dosť miesta na interpretácie.

Povšimnutiahodné je napríklad to, že mapovanie súčasných haploskupín nikde nedáva miesto na tzv. sťahovanie národov v 1. miléniu nášho letopočtu. Tento falošný, umelo vytvorený, respektíve nafúknutý mýtus prvých "kronikárov" katolíckej cirkvi, ako aj zámerná lož prvých "historikov" západoeurópskeho romantizmu 19. storočia, nemá miesto a hlavne žiadne podklady v modernej vede. Nejednalo sa o žiadne presuny národov, ale o presuny menších, zväčša vojenských skupín, ktoré možno mali mali určitý dopad vojensko-politický, ale nie trvalo etnický. Ako jeden príklad môžu byť spomínaní Maďari, ale aj Germáni na Iberskom poloostrove či v severnej Afrike.

A na záver posledná mapka súčasného rozloženia haploskupín v Európe:

Nemienil som a nemienim  robiť na tomto mieste nejaké svetonázorové závery. V prvom rade ide vždy o vyjasnenie si terminológie, a základný problem tu je termín "indoeurópsky". Tento, v užšom a presnejšom ponímaní, v ponímaní viazanom na jeho pôvodný jazykový úzus, sa viaže na haploskupinu R, na všetky jej podskupiny. Ale v širšom ponímaní "indoeurópanov", ako hovorí európska genetika, a ako hovorí aj história, tvoria aj vrstvy "protoeurópske", teda spomínané I, etniká Nordické a Dinárske. Kludne možno povedať, že (západnú)Európu posledných 1500 rokov vytvorili Nordické, Germánske etniká. Dosah Dinárskych populácii je historicky menej jasný, Balkán trpel v posledných miléniach pod trvalými nájazdami barbarov a musel znášať ich imigráciu - a preto vyzerá dnes tak, ako vyzerá. Historický význam Dinárskych etník asi treba hladať v kultúrach starších, napríklad v jedinečnej donedávna úplne neznámej kultúre Vinča spred 7000 rokov, ktorá azda dala podnet a našla pokračovanie v neskorších kultúrach, od kultúr šnúrovej keramiky až po hypotetický vplyv na klasický  grécky zázrak, resp. aj na rímsku civilizáciu.

Renesancia historického povedomia z prvej polovice 20 storočia, zameraná na indoeurópanov v užšom slova zmysle, ako ich vtedy označovali, na arijcov, možno nebola dostatočne presná.

Možno je to ale skôr naopak, a protoeurópske prvky v populáciach Európanv sú skôr atavistické zvyšky. Kto vie?

To sú tie otázky, kotrým sa budeme venovať. A bude sa im musieť venovať aj celá oficiálna veda a výskum.