Význam jadrových zbraní rastie

Najprv tu bolo NATO...

NATO bolo založené v roku 1949 a Varšavská zmluva len o šesť rokov neskôr. Dôvodom bolo prezbrojenie SRN a jej prijatie do NATO v roku 1955. Ak sa pozriete na mapu z roku 1949, uvidíte veľmi veľký rozdiel medzi jadrovou veľmocou NATO a ZSSR. Keď sa NATO vďaka pristúpeniu Nemecka posunulo ďalej k ruským hraniciam, Rusko vytvorilo Varšavskú zmluvu. Všetky východoeurópske štáty už boli komunistické a KSČ bola vo všetkých krajinách veľmi silná. Takmer horšie ako v ZSSR. ZSSR chcel mať okolo seba bezpečnostný pás, preto vytvoril Varšavskú zmluvu. Chcela si zabezpečiť zásteru, aby mohla čo najdlhšie viesť konvenčnú vojnu. To bol zámer: zostať čo najdlhšie v konvenčnej sfére a nevstupovať priamo do jadrovej.

Platí to aj dnes?

Po skončení studenej vojny sa na jadrové zbrojenie trochu zabudlo. Bezpečnosť už nebola otázkou jadrových zbraní. Vojna v Iraku a Afganistane boli vojny s konvenčnými zbraňami a jadrový rozmer sa trochu stratil z dohľadu. Rusi na to však nezabudli. Uvažujú veľmi strategicky. V tom čase som navštívil generálny štáb v Moskve na Vorošilovskej akadémii. Tam ste mohli vidieť, ako ľudia rozmýšľajú. Uvažujú strategicky, tak ako by sa malo uvažovať v čase vojny.

Vidíte to dnes?

Dnes to môžete vidieť veľmi jasne. Putinovi ľudia myslia strategicky. Existuje strategické myslenie, operatívne myslenie a taktické myslenie. Západné krajiny, ako sme videli v Afganistane alebo Iraku, nemajú žiadnu stratégiu. Presne tento problém majú Francúzi v Mali. Mali teraz požaduje, aby opustili krajinu, pretože Francúzi zabíjajú ľudí bez stratégie a bez cieľa. S Rusmi je to úplne inak, myslia strategicky. Majú cieľ. Rovnako je to aj s Putinom.

V našich médiách sa opakovane objavujú správy o tom, že Putin zapojil do hry jadrové zbrane. Počuli ste to aj vy?

Áno, Vladimir Putin 27. februára uviedol svoje jadrové sily do stavu pohotovosti 1. stupňa. To je však len polovica príbehu. V dňoch 11. a 12. februára sa v Mníchove konala bezpečnostná konferencia. Bol tam Zelenskyj. Vyjadril sa, že chce získať jadrové zbrane. To bolo interpretované ako potenciálna hrozba. Samozrejme, v Kremli sa rozsvietilo červené svetlo. Aby ste to pochopili, musíte mať na pamäti Budapeštiansku dohodu z roku 1994. Išlo o zničenie jadrových rakiet v bývalých sovietskych republikách a ponechanie jadrovej veľmoci len Ruska. Ukrajina odovzdala Rusku aj jadrové zbrane a Rusko na oplátku ubezpečilo o nedotknuteľnosti svojich hraníc. Keď sa Krym v roku 2014 vrátil k Rusku, Ukrajina vyhlásila, že už nebude dodržiavať ani dohodu z roku 1994.

Späť k jadrovým zbraniam. Čo Putin skutočne povedal?

Ak by chcel Zelenskyj vrátiť jadrové zbrane, bola by to pre Putina určite neprijateľná cesta. Keď máte jadrové zbrane priamo na hraniciach, máte veľmi málo času na varovanie. Po Macronovej návšteve sa konala tlačová konferencia a Putin na nej jednoznačne povedal, že ak by vzdialenosť medzi NATO a Ruskom bola príliš malá, mohlo by to neúmyselne viesť ku komplikáciám. Rozhodujúcim prvkom však bol začiatok vojny proti Ukrajine, keď francúzsky minister zahraničných vecí pohrozil Putinovi zdôraznením, že NATO je jadrová mocnosť. Putin na to zareagoval a uviedol svoje jadrové sily do počiatočnej pohotovosti. Tlač sa o tom, samozrejme, nezmienila. Putin je realista, stojí pevne na zemi a je cieľavedomý.

Čo viedlo Putina k tomu, aby teraz vojensky zasiahol?

Dňa 24. marca 2021 vydal Zelenskyj dekrét, že Krym znovu získa. Pripravoval sa na to. Či to bol jeho zámer alebo len politický manéver, nevieme. Videli sme však, že masívne posilnil ukrajinskú armádu v oblasti Donbasu a sústredil ju na juhu smerom ku Krymu. Samozrejme, Rusi si to všimli. V apríli minulého roka zároveň NATO uskutočnilo veľmi rozsiahle manévre medzi Baltským a Čiernym morom. To Rusov pochopiteľne zaskočilo. Na znak svojej prítomnosti usporiadali v južnom vojenskom okruhu cvičenie. Potom sa situácia upokojila a v septembri Rusko uskutočnilo dlho plánované cvičenie "Zapad 21". Tieto cvičenia sa konajú každé štyri roky. Na konci manévrov zostala časť vojsk v blízkosti Bieloruska. Išlo o jednotky z Východného vojenského okruhu. Väčšinou tam zostal materiál, pretože na začiatok tohto roka sa plánovali veľké manévre s Bieloruskom.

Ako na to reagoval Západ?

Európa a predovšetkým USA si to vysvetlili ako posilnenie útočných kapacít proti Ukrajine. Nezávislí vojenskí experti, ale aj šéf ukrajinskej bezpečnostnej rady uviedli, že žiadne prípravy na vojnu neprebiehajú. Rusko ponechalo materiál z októbra na cvičenie s Bieloruskom - to nebolo plánované na útok. Takzvaní západní vojenskí experti, najmä z Francúzska, to okamžite označili za prípravu na vojnu a z Putina urobili šialeného diktátora. To je celý vývoj, ktorý prebiehal od konca októbra 2021 do začiatku tohto roka. Komunikácia USA a Ukrajiny v tejto otázke bola veľmi rozporuplná. Jeden hovoril o plánovanom útoku, druhý ho poprel. Bolo to neustále tam a späť v zmysle áno a nie.

OBSE informuje o intenzívnom ostreľovaní Luganskej a Doneckej ľudovej republiky Ukrajinou vo februári

Čo sa stalo vo februári?

Koncom januára sa situácia zrejme zmenila a zdá sa, že USA hovorili so Selenským, pretože potom došlo k zmene. Od začiatku februára USA neustále tvrdili, že Rusi sa chystajú zaútočiť. Šírili scenáre útoku. Antony Blinken napríklad vystúpil pred Bezpečnostnou radou OSN a vysvetlil, ako by sa ruský útok uskutočnil. Povedal, že to vie od spravodajských služieb. Pripomína to situáciu z rokov 2002/2003 pred útokom na Irak. Aj v tomto prípade sa údajne vychádzalo z analýzy spravodajských služieb. Ani vtedy to nebola pravda. CIA totiž nebola presvedčená o prítomnosti zbraní hromadného ničenia v Iraku. Rumsfeld sa teda nespoliehal na CIA, ale na malú dôvernú skupinu na ministerstve obrany, ktorá bola vytvorená špeciálne pre túto situáciu, aby obišla analýzy CIA.

Odkiaľ dnes pochádzajú informácie?

V súvislosti s Ukrajinou urobil Blinken presne to isté. Dá sa to vyčítať z toho, že nikto zo CIA sa k tomu nevyjadril. Americkí analytici si všimli, že spravodajské služby sa v tejto súvislosti neobjavili. Všetko, čo nám Blinken povedal, pochádzalo od skupiny, ktorú sám zvolal v rámci svojho oddelenia - takzvaný Tiger Team. Tieto scenáre, ktoré nám boli predložené, nepochádzajú od spravodajských služieb. Takzvaní odborníci vymysleli určitý scenár s politickým zámerom. Tak vznikla fáma, že Rusi sa chystajú zaútočiť. Joe Biden teda povedal, že vedel, že Rusi zaútočia 16. februára. Na otázku, odkiaľ to vie, odpovedal, že USA majú dobré spravodajské kapacity. O CIA ani o Národnej spravodajskej službe sa nezmienil.

Stalo sa niečo 16. februára?

Áno, v tento deň sme svedkami extrémneho nárastu porušovania prímeria ukrajinskou armádou pozdĺž línie prímeria, takzvanej kontaktnej línie. Posledných osem rokov dochádzalo k porušovaniu predpisov s prestávkami, ale od 12. februára sme zaznamenali extrémny nárast počtu výbuchov, najmä v Doneckej a Luganskej oblasti. Je to známe len preto, že všetko zaznamenala misia OBSE v Donbase. Tieto protokoly si môžete prečítať v "Denných správach" OBSE.

Čo tým chcela ukrajinská armáda dosiahnuť?

Určite to bol začiatok ofenzívy proti Donbasu. Keďže delostrelecká paľba zosilnela, úrady oboch republík začali evakuovať civilné obyvateľstvo a odvážali ho do Ruska. Sergej Lavrov v rozhovore hovoril o 100 000 utečencoch. V Rusku ľudia videli príznaky rozsiahlej operácie.

Aké boli dôsledky?

Táto akcia ukrajinskej armády v podstate všetko spustila. Vtedy bolo Putinovi jasné, že Ukrajina chce uskutočniť ofenzívu proti obom republikám. Ruský parlament, Duma, prijal 15. februára rezolúciu, v ktorej navrhol uznať tieto dve republiky. Putin na to najprv nereagoval, ale keď útoky silneli, rozhodol sa 21. februára požiadavku parlamentnej rezolúcie splniť.

Príčiny pravicového extrémizmu na Ukrajine

Prečo Putin urobil tento krok?

V tejto situácii nemal na výber, pretože ruské obyvateľstvo by sotva pochopilo, keby neurobil nič na ochranu obyvateľov Donbasu ruskej národnosti. Putinovi bolo jasné, že ak zareaguje a zasiahne, Západ odpovie masívnymi sankciami bez ohľadu na to, či pomôže len republikám, alebo zaútočí na celú Ukrajinu. Ako prvý krok uznal nezávislosť oboch republík. V ten istý deň uzavrel dohodu o priateľstve a spolupráci s oboma republikami. Podľa kapitoly 51 Charty OSN mu to dáva právo pomôcť obom republikám v zmysle kolektívnej obrany a sebaobrany. Vytvorila tak právny základ na to, aby mohla vojenskými prostriedkami prísť na pomoc obom republikám.

Nepomáhal však len republikám, ale zaútočil na celú Ukrajinu....

Putin mal dve možnosti: Po prvé, bojovať spolu s rusky hovoriacim obyvateľstvom Donbasu proti útočníkom, t. j. ukrajinskej armáde; po druhé, zaútočiť na Ukrajinu na viacerých miestach s cieľom oslabiť ukrajinské vojenské kapacity. Putin si tiež spočítal, že nech urobí čokoľvek, sankcie budú gradovať. Preto sa určite rozhodol pre maximálny variant, hoci treba jasne povedať, že Putin nikdy nehovoril o tom, že by chcel ovládnuť Ukrajinu. Jeho cieľ je jasný: demilitarizácia a denacifikácia.

Aké je pozadie tohto cieľa?

Demilitarizácia je pochopiteľná, pretože Ukrajina sústredila celú armádu na juhu medzi Donbasom a Krymom. To znamená, že pri rýchlej operácii by mohla obkľúčiť jednotky. Veľká časť ukrajinskej armády je v rozsiahlom obkľúčení v oblasti Donbasu, Mariupolu a Záporožia. Rusi obkľúčili armádu a tým ju neutralizovali. Zostáva denacifikácia. Keď Rusi niečo také povedia, zvyčajne to nie je len výmysel. Existujú silné formácie pravicových radikálov. Okrem ukrajinskej armády, ktorá je veľmi nespoľahlivá, sa od roku 2014 rozšírili aj silné polovojenské jednotky, medzi ktoré patrí napríklad známy pluk Azov. Je ich však oveľa viac. Týchto skupín, ktoré sú pod ukrajinským velením, ale nie sú zložené len z Ukrajincov, je veľmi veľa. Azovský pluk tvorí 19 národností vrátane Francúzov, dokonca Švajčiarov atď. Je to cudzinecká légia. Podľa agentúry Reuters majú tieto krajne pravicové skupiny spolu približne 100 000 bojovníkov.

Prečo existuje toľko polovojenských organizácií?

V rokoch 2015/2016 som bol na Ukrajine s NATO. Ukrajina mala veľký problém, mala príliš málo vojakov, pretože ukrajinská armáda má jeden z najvyšších počtov samovrážd. Najviac úmrtí bolo v dôsledku samovrážd a problémov s alkoholom. Mala problémy s hľadaním nových členov. Požiadali ma, aby som tam pomohol, pretože mám skúsenosti z OSN. V tejto súvislosti som bol niekoľkokrát na Ukrajine. Hlavným bodom bolo, že armáda nemala žiadnu dôveryhodnosť medzi obyvateľstvom a ani vojenskú dôveryhodnosť. Ukrajina preto stále viac podporovala a rozširovala polovojenské sily. Sú to fanatici so silným pravicovým extrémizmom.

Odkiaľ pochádza pravicový extrémizmus?

Jeho vznik sa datuje do 30. rokov 20. storočia. Po extrémnych rokoch hladomoru, ktoré vošli do dejín ako Holodomor, sa sformoval odpor proti sovietskej moci. Aby mohol financovať modernizáciu ZSSR, Stalin skonfiškoval úrodu, čím vyvolal bezprecedentný hladomor. Túto politiku vykonávala NKVD, predchodkyňa KGB [sovietska tajná služba]. NKVD bola teritoriálne organizovaná a na Ukrajine mnohí Židia zastávali vysoké veliteľské funkcie. To všetko sa miešalo: nenávisť ku komunistom, nenávisť k Rusom a nenávisť k Židom. Z tohto obdobia pochádzajú prvé krajne pravicové skupiny, ktoré stále existujú. Počas druhej svetovej vojny Nemci potrebovali týchto pravicových extrémistov, ako napríklad OUN Stepana Banderu, Ukrajinskú povstaleckú armádu a ďalších, aby ich mohli použiť ako partizánov proti Sovietom. V tom čase boli jednotky 3. ríše vnímané ako osloboditelia; napríklad 2. tanková divízia SS "Das Reich", ktorá v roku 1943 oslobodila Charkov od Sovietov, je na Ukrajine dodnes uctievaná. Geografickým centrom krajne pravicového odboja bol Ľvov, dnes Ľviv, ktorý sa nachádza v Haliči. Tento región mal dokonca vlastnú 14. divíziu tankových granátnikov SS "Galícia", divíziu SS zloženú výlučne z Ukrajincov.

OUN vznikla počas druhej svetovej vojny a prežila sovietske obdobie?

Po druhej svetovej vojne bol nepriateľom stále Sovietsky zväz. Sovietskemu zväzu sa nepodarilo úplne eliminovať tieto protisovietske hnutia. USA, Francúzsko a Veľká Británia si uvedomili, že OUN môže byť užitočná, a podporili ju v boji proti Sovietskemu zväzu prostredníctvom sabotáží a zbraní. Do začiatku 60. rokov 20. storočia boli tieto organizácie podporované zo Západu. Najmä prostredníctvom operácií Aerodynamic, Valuable, Minos, Capacho a ďalších. Odvtedy boli na Ukrajine vždy sily, ktoré mali úzke väzby na Západ a NATO. Dnes je to slabosť ukrajinskej armády, ktorá vedie ľudí k tomu, aby sa uchýlili k týmto fanatickým skupinám. Nazývať ich neonacistami sa mi nezdá celkom správne. Sympatizujú s myšlienkami, majú insígnie, ale nemajú politickú doktrínu ani politický plán.

Po roku 2014 boli dohodnuté dve dohody na upokojenie situácie na Ukrajine. Aký význam majú tieto dohody v kontexte súčasného sporu?

Áno, to je dôležité pochopiť, pretože neplnenie týchto dvoch dohôd viedlo v podstate k vojne. Od roku 2014 by malo existovať riešenie konfliktu, dohoda z Minska. V septembri 2014 bolo zrejmé, že ukrajinská armáda vedie veľmi slabú vojnu, aj keď jej radila NATO. Neustále sa vyskytovali poruchy. Preto musela v septembri 2014 pristúpiť na Minskú dohodu I. Išlo o zmluvu medzi ukrajinskou vládou a zástupcami dvoch samozvaných republík Doneck a Lugansk s európskymi a ruskými garančnými mocnosťami.

Dvojitá hra EÚ a USA

Ako v tom čase vznikli tieto dve republiky?

Aby sme to pochopili, musíme sa trochu vrátiť do histórie. Na jeseň 2013 chcela EÚ uzavrieť obchodnú a hospodársku dohodu s Ukrajinou. EÚ ponúkla Ukrajine záruku rozvoja s dotáciami, s vývozom a dovozom atď. Ukrajinské orgány chceli uzavrieť dohodu. Nebolo to však bez problémov, pretože ukrajinský priemysel a poľnohospodárstvo sa kvalitou a výrobkami orientovali na Rusko. Ukrajinci vyvíjali motory pre ruské lietadlá, nie pre európske alebo americké. Priemysel sa vo všeobecnosti orientoval na východ, nie na západ. Z hľadiska kvality je pre Ukrajinu ťažké konkurovať európskemu trhu. Orgány preto chceli spolupracovať s EÚ a zároveň udržiavať hospodárske vzťahy s Ruskom.

Bolo by to možné?

Rusko nemalo s plánmi Ukrajiny žiadny problém. Rusko si však chcelo zachovať hospodárske vzťahy s Ukrajinou. Preto navrhla vytvoriť dve dohody s trojstrannou pracovnou skupinou: jednu medzi Ukrajinou a EÚ a jednu medzi Ukrajinou a Ruskom. Cieľom bolo pokryť záujmy všetkých strán. Bola to Európska únia v osobe Barrosa, ktorá požadovala, aby si Ukrajina vybrala medzi Ruskom a EÚ. Ukrajina potom požiadala o obdobie na rozmyslenie a pozastavenie celého procesu. Potom EÚ a USA nehrali čestnú hru.

Prečo?

Západná tlač priniesla titulok: "Rusko vyvíja nátlak na Ukrajinu, aby zabránilo zmluve s EÚ". To bolo nesprávne. Nebolo to tak. Ukrajinská vláda stále vyjadrila záujem o zmluvu s EÚ, ale chcela viac času na premyslenie a dôkladné preskúmanie riešení tejto zložitej situácie. Ale to nie je to, čo sa píše v tlači v Európe. Nasledujúci deň sa na Majdane v Kyjeve objavili pravicoví extrémisti zo západu krajiny. To, čo sa tam dialo so súhlasom a podporou Západu, je hrozné. To všetko však presahuje náš rámec.

Čo sa stalo po zvrhnutí demokraticky zvoleného prezidenta Janukovyča?

Nová dočasná vláda, ktorá vzišla z nacionalistickej krajnej pravice, ako svoj prvý oficiálny akt okamžite zmenila zákon o úradnom jazyku na Ukrajine. To tiež dokazuje, že tento prevrat nemal nič spoločné s demokraciou; povstanie zorganizovali nacionalisti, a to tvrdej línie. Táto zmena zákona vyvolala v rusky hovoriacich oblastiach búrku. Veľké demonštrácie proti jazykovému zákonu sa konali vo všetkých mestách na juhu krajiny, v Odese, v Mariupole, v Donecku, v Lugansku, na Kryme atď. Ukrajinské orgány na to reagovali veľmi masívne a brutálne, pričom použili armádu. V krátkom čase boli vyhlásené autonómne republiky v Odese, Charkove, Dnepropetrovsku, Lugansku, Donecku a ďalších. Bojovalo sa v nich mimoriadne brutálne. Zostali dve, Doneck a Lugansk, ktoré sa vyhlásili za autonómne republiky.

Ako legitimizovali svoje postavenie?

Referendum sa konalo v máji 2014. Chceli autonómiu, a to je veľmi, veľmi dôležité. Ak sa pozriete na médiá v posledných mesiacoch, vždy hovorili o separatistoch. Ale to bola úplná lož už osem rokov. Vždy hovorili o separatistoch, čo je úplne nesprávne, pretože v referende sa vždy jasne a jednoznačne hovorilo o autonómii v rámci Ukrajiny, chceli takpovediac švajčiarske riešenie. Preto boli autonómne a požiadali Rusko o uznanie republík, ale ruská vláda pod vedením Putina to odmietla.

Krymský boj za nezávislosť

Nesúvisí s tým aj vývoj na Kryme?

Ľudia zabúdajú, že Krym sa vyhlásil za nezávislý skôr, ako sa Ukrajina stala nezávislou. V januári 1991, keď bol ešte pri moci Sovietsky zväz, sa na Kryme konalo referendum o tom, či má Krym patriť Moskve, a nie Kyjevu. Tak sa stala autonómnou sovietskou socialistickou republikou. Ukrajina usporiadala referendum len o 6 mesiacov neskôr, v auguste 1991. V tom čase sa Krym nepovažoval za súčasť Ukrajiny. Ukrajina to však neprijala. V rokoch 1991 až 2014 prebiehala medzi týmito dvoma subjektmi neustála vojna. Krym mal vlastnú ústavu s vlastnými orgánmi. V roku 1995 Ukrajina na základe Budapeštianskeho memoranda zvrhla krymskú vládu pomocou špeciálnych jednotiek a vyhlásila jej ústavu za neplatnú. O tom sa však nikdy nehovorí, pretože by to stavalo dnešný vývoj do úplne iného svetla.

Čo chceli obyvatelia Krymu?

V skutočnosti sa vždy považovali za nezávislých. Od roku 1995 bol Krym spravovaný na základe dekrétu z Kyjeva. To bolo v úplnom rozpore s referendom z roku 1991 a vysvetľuje to, prečo sa na Kryme konalo ďalšie referendum v roku 2014 po tom, ako sa na Ukrajine po nezákonnom prevrate dostala k moci nová ultranacionalistická vláda, ktorá bola úplne protiruská. Výsledok bol veľmi podobný ako pred 30 rokmi. Po referende sa Krym opýtal, či sa môže pripojiť k Ruskej federácii. Krym nedobylo Rusko, ale obyvatelia poverili úrady, aby požiadali Rusko o prijatie. V roku 1997 bola uzavretá aj dohoda o priateľstve medzi Ruskom a Ukrajinou, v ktorej Ukrajina garantovala kultúrnu rozmanitosť menšín v krajine. Keď bola vo februári 2014 zakázaná ruština, išlo o porušenie tejto zmluvy.

Teraz je jasné, že ak toto všetko neviete, riskujete nesprávne posúdenie situácie.

Späť k Minskej dohode. Okrem Ukrajiny a autonómnych republík boli prítomné aj garantujúce mocnosti, napríklad Nemecko a Francúzsko na strane Ukrajiny a Rusko na strane republík. Nemecko, Francúzsko a Rusko tak urobili ako zástupcovia OBSE. EÚ sa na tom nepodieľala, bola to výlučne záležitosť OBSE. Bezprostredne po podpísaní dohody Minsk I začala Ukrajina protiteroristickú operáciu proti obom autonómnym republikám. Vláda teda úplne ignorovala dohodu a uskutočnila túto operáciu. V Debaľceve však opäť došlo k totálnej porážke ukrajinskej armády. Bol to debakel.

Uskutočnilo sa to aj s podporou NATO?

Áno, a treba sa pýtať, čo tam vlastne robili vojenskí poradcovia NATO, pretože ozbrojené sily republík úplne porazili ukrajinskú armádu.

To viedlo k druhej dohode Minsk II, ktorá bola podpísaná vo februári 2015. Poslúžila ako základ pre rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN. Táto dohoda je teda podľa medzinárodného práva záväzná: musí sa vykonávať.

Monitorovala to aj OSN?

Nie, nikoho to nezaujímalo a okrem Ruska nikto nepožadoval dodržiavanie dohody Minsk II. Zrazu sa hovorilo len o normandskom formáte. Ale to je úplne nepodstatné. Stalo sa tak na oslavách Dňa D v júni 2014. Pozvaní boli veteráni vojny, hlavy štátov spojencov, ako aj Nemecka, Ukrajiny a zástupcovia ďalších štátov. V normandskom formáte boli zastúpené len hlavy štátov, autonómne republiky tam samozrejme nie sú. Ukrajina nechce hovoriť so zástupcami Luganska a Donecka. Ak sa však pozriete na dohody z Minska, musí existovať dohoda medzi ukrajinskou vládou a republikami, aby sa mohla upraviť ukrajinská ústava. Je to proces, ktorý prebieha v rámci krajiny, ale ukrajinská vláda si to neželala.

Dohodu však podpísali aj Ukrajinci....

... áno, ale Ukrajina vždy chcela z tohto problému obviniť Rusko. Ukrajinci tvrdili, že Rusko zaútočilo na Ukrajinu, a preto vznikli tieto problémy. Ale to bolo jasné, bol to vnútorný problém. Od roku 2014 pozorovatelia OBSE nikdy nevideli žiadne ruské vojenské jednotky. V oboch dohodách sa jasne uvádza: Riešenie sa musí nájsť na Ukrajine. Ide o určitú autonómiu v rámci krajiny, ktorú môže vyriešiť len Ukrajina. S Ruskom to nemá nič spoločné.

Na to je potrebná stanovená úprava ústavy.

Áno, presne tak, ale nebolo to urobené. Ukrajina neurobila ani krok. Ani členovia Bezpečnostnej rady OSN ju nepodporili, práve naopak. Situácia sa vôbec nezlepšila.

Ako sa zachovalo Rusko?

Pozícia Ruska bola vždy rovnaká. Chcela, aby sa minské dohody plnili. Počas ôsmich rokov tento postoj nikdy nezmenila. Počas týchto ôsmich rokov, samozrejme, dochádzalo k rôznym narušeniam hraníc, delostreleckej paľbe atď., ale Rusko nikdy nespochybnilo dohodu.

Ako postupovala Ukrajina?

Ukrajina prijala zákon začiatkom júla minulého roka. Išlo o zákon, ktorý hovoril, že ľudia majú rôzne práva v závislosti od svojho pôvodu. Veľmi to pripomína norimberské rasové zákony z roku 1935. Len skutoční Ukrajinci majú všetky práva, všetci ostatní majú len obmedzené práva. V reakcii na to Putin napísal článok, v ktorom vysvetľuje historický pôvod Ukrajiny. Kritizoval rozlišovanie medzi Ukrajincami a Rusmi atď. Svoj článok napísal ako reakciu na tento zákon. V Európe si to však ľudia vysvetľovali tak, že neuznáva Ukrajinu ako štát. Bol to článok, ktorý mal ospravedlniť možnú anexiu Ukrajiny. Na Západe sa tomu všetkému verí, hoci nikto nevie, prečo Putin článok napísal ani čo sa v ňom skutočne píše. Je zrejmé, že cieľom Západu bolo vykresliť čo najnegatívnejší obraz Putina. Prečítal som si článok, dáva to zmysel.

Neočakávali by Rusi, že sa k tomu vyjadrí?

Samozrejme, na Ukrajine je veľa Rusov. Musel niečo urobiť. Nebolo by správne voči ľuďom (ale ani z hľadiska medzinárodného práva, so zodpovednosťou chrániť), keby to mlčky akceptovali. Všetky tieto drobné detaily sú absolútne nevyhnutné, inak nepochopíte, o čo ide. Putinovo správanie sa dá klasifikovať len takto a je vidieť, že vojna bola vyprovokovaná čoraz viac. Neviem povedať, či je Putin dobrý alebo zlý. Ale spôsob, akým ho Západ posudzuje, je nesprávny.

Švajčiarsko ponecháva štatút neutrality

Čo si myslíte o reakcii Švajčiarska počas uplynulého víkendu?

Je to hrozné, je to katastrofa. Rusko vypracovalo zoznam 48 "nepriateľských štátov" a predstavte si, že je na ňom aj Švajčiarsko. Teraz ide skutočne o zlomový bod, za ktorý je však zodpovedné samotné Švajčiarsko. Švajčiarsko bolo vždy "mužom uprostred". Viedli sme dialóg so všetkými štátmi a mali sme odvahu stáť uprostred. V súvislosti so sankciami panuje hystéria. Rusko je na túto situáciu veľmi dobre pripravené, bude ňou trpieť, ale je na ňu pripravené. Princíp sankcií je však úplne nesprávny. Sankcie dnes nahradili funkciu diplomacie. To sme videli v prípade Venezuely, Kuby, Iraku, Iránu atď. Štáty neurobili nič, ale ich politika sa USA nepáči. To je ich chyba. Keď som videl, že zakázali účasť zdravotne postihnutých športovcov na paraolympiáde, skutočne som stratil slová. To je tak neadekvátne. Zasiahne to jednotlivcov, je to jednoducho zlé. Patrí do rovnakej kategórie, keď francúzsky minister zahraničných vecí hovorí, že ruský ľud by mal trpieť sankciami. Každý, kto niečo také povie, nemá pre mňa žiadnu česť. Na rozpútaní vojny nie je nič pozitívne, ale takto reagovať je jednoducho hanebné.

Ako vnímate to, že ľudia vychádzajú do ulíc proti vojne na Ukrajine?

Samozrejme, kladiem si otázku: v čom je vojna proti Ukrajine horšia ako vojna proti Iraku, Jemenu, Sýrii alebo Líbyi? V tomto prípade, ako vieme, neexistovali žiadne sankcie voči agresorovi, USA, ani voči tým, ktorí dodávali zbrane, ktoré boli použité proti civilnému obyvateľstvu. Pýtam sa sám seba: kto robí demonštrácie pre Jemen? Kto demonštroval za Líbyu, kto za Afganistan? Človek nevie, prečo boli USA v Afganistane. Zo spravodajských zdrojov viem, že nikdy neexistovali žiadne dôkazy o tom, že Afganistan alebo Usáma bin Ládin boli zapojení do útokov z 11. septembra 2001, ale napriek tomu sa v Afganistane viedla vojna.

Prečo?

12. septembra 2001, deň po útokoch, chceli USA podniknúť odvetné kroky a rozhodli sa bombardovať Afganistan. Náčelník štábu amerického letectva uviedol, že v Afganistane nie je dostatok cieľov. V reakcii na to minister obrany povedal: "Ak nebudeme mať dostatok cieľov v Afganistane, budeme bombardovať Irak." Toto som si nevymyslel, existujú zdroje, dokumenty a ľudia, ktorí tam boli. Taká je realita, ale propaganda a manipulácia nás ťahajú na "správnu" stranu.

Ak môžem po tomto rozhovore zhrnúť, z vašich odpovedí vyplynulo, že Západ už dlho prilieva olej do ohňa a znova a znova provokuje Rusko. Tieto provokácie sa však v našich médiách odrážajú len zriedkavo, ale Putinove odpovede sú len čiastočné alebo sfalšované, aby sa zachoval obraz vojnového štváča a netvora.

Môj starý otec bol Francúz, bol vojakom v prvej svetovej vojne a často mi o tom rozprával. A musím povedať, že hystéria a manipulácia, ako aj nereflektované správanie západných politikov mi to dnes veľmi pripomína, a to ma naozaj veľmi znepokojuje. Keď vidím, ako naša neutrálna krajina už nie je schopná zaujať postoj nezávislý od EÚ a USA, hanbím sa. Potrebuje jasnú hlavu a fakty, ktoré stoja za celým vývojom. Iba tak môže Švajčiarsko viesť rozumnú mierovú politiku.

https://zeitgeschehen-im-fokus.ch/de/newspaper-ausgabe/nr-4-vom-15-maerz...