Bezpečnostný analytik Jan Schneider komentoval inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Podľa neho ich dnešná interpretácia často neodráža to, čo sa v skutočnosti pred päťdesiatimi dvoma rokmi na území Československa stalo.

Schneider pripomína, že v roku 1968 bolo Československo jednou z mála stredoeurópskych krajín, kde neboli umiestnené žiadne zahraničné vojská. Ak by sovietske vojská mohli zostať na československom území po vojenských cvičeniach Varšavskej zmluvy, k násilnej invázii v roku 1968 by možno nikdy nedošlo. Rozmiestnenie sovietskych vojsk v Československu malo byť súčasťou vyrovnania taktických pozícií medzi NATO a východným blokom. 

"Ako jasne ukázali sovietsko-americké rokovania v Glassboro v roku 1967 - zrejme práve vyrovnanie taktických pozícií oboch vojenských blokov bolo podmienkou pre ďalšie rozhovory o strategickom jadrovom odzbrojení, ktoré potom pokračovali bez ohľadu na rozhorčenie z okupácie Československa a vyvrcholili zmluvou SALT I v roku 1972. Pobúrenie vyvolal skôr spôsob realizácie než samotná skutočnosť. Bolo to zjavne dohodnuté," hovorí odborník.

Túto skutočnosť potvrdzujú aj slová vtedy vplyvného amerického diplomata Henryho Kissingera, ktorý uviedol tri dôvody, prečo sa Washington rozhodol nezasahovať do vnútornej roztržky vo východnom bloku. Prvým bolo, že Američania sa držali zásady vzájomného nezasahovania do sféry vplyvu druhej strany, ktorá vyplývala z Jaltskej dohody.

Druhým dôvodom bolo, že vtedajší americký prezident Lyndon Johnson nechcel, aby tento konflikt zmaril jadrové rokovania medzi Moskvou a Washingtonom. Spomínané vyrovnanie polohy vojsk dalo Moskve viac sebavedomia na jadrové dohody.

Do tretice: prípadný úspech reformy v Československu by v konečnom dôsledku nebol vítaným výsledkom ani pre sovietske vedenie, ale ani pre tvorcov politiky USA. Američania si vôbec  neželali, aby Pražská jar "zvíťazila" a ukázala prednosti "socializmu s ľudskou tvárou". Naopak, pre Američanov bolo dôležité, aby socializmus neprejavil žiadne svoje kvality proti kapitalizmu - píše Schneider s odkazom na Kissingerove slová.

Súčasnosť

V tomto rozbore situácie Československo 1968 máme analógiu aj s Ukrajinou 2022. Rusko zas nedokázalo politickými prostriedkami udržať pod kontrolou oblasť, ktorá patrí do jeho sféry vplyvu.

Tu si treba uvedomiť, že Amerika nie je jednoliata. Samozrejme na nižšej úrovni platí zbesnený antirusizmus a ich konečným cielom je rozbitie Ruska. Ale stále môžeme predpokladať vyššiu vrstvu, romýšlajúcu strategicky a vediacu, že sa dobytie Ruska nepodarí ani vojensky, ani ekonomicky. 

Na strategickej úrovni je rozbité nevyrovnané Rusko skutočnou hrozbou pre Ameriku. Radikálna a nestabilná Ukrajina je súčasť tohto problému. Kyjev sa stával čoraz viac extrémny, nepoznal mieru, neuznával už ani kontrolu Bruselom, či Amerikou. Jeho pohrávanie sa s nacionalistickými ideológiami z čias vojny začal byť tŕňom v oku aj v sionistických kruhoch.

Pred veľkám útokom sa Rusko muselo sondovať reakcie, či nedôjde náhodou k nejakému najhoršiemu skratkovitému jednaniu, napríklad zo strany Poliakov. Rusi si museli zistiť, či USA ustrážia NATO v nejakých mierach - a ten sľub povedzme dostali. Aj preto Západ pomerne presne vopred vedel, že dôjde k invázii ruských vojsk na Ukrajinu.

Veľmoci robia všetky vážne veci po vzájomnom odsúhlasení. Tak, ako je v OSN oficiálne Bezpečnostná rada, zložená hlavne z veľmocí, ktorá schvaluje závažné akcie, tak to funguje neoficiálne mimo OSN. RUsi určite konzultovali s Čínou, a vlastne s ňou sa pripravili na ekonomickú sankciovú vojnu, ktorú prirodzene predpokladali.

Nepíšem to pre presadenie názoru, že za všetkým dianím vo svete je ťažko  a presne naplánovaná konšpirácia. To nie, všetky tieto vzájomné si porozumenia na báze spoločných cieľov sú dosť všeobecné a občas sa svojím nie dosť jasnozrivým tvorcom vymknú z rúk.

Píšem to pre to, aby sa prestal robiť z diania na Ukrajine nejaký divoký absurdný čin, ktorý nemá vysvetlenie a vôbec nie je pod kontrolou.  Naopak, je to celkom logický záver predošlého vývoja. A keď ti podstatní Američania v zákulisí rozhodnú, tak sa Kyjev povedzme zrazu prestane hrať na vojačikov.

Nejednotná Amerika?

Je možno sa na to pozrieť aj tak, že Majdan bola jedna revolúcia príliš. Že príliš aktívna nižšia časť amerického režimu rozdýchali niečo, čo nemalo byť. A keď to Moskva osem rokov slušne reklamovala u hlbších vládcov diania, nepomohlo. Možno že aj chceli, ale proste sa stáva, že mocní nezvládnu prílišnú snahu podriadených. Zvlášť, ak je ovládanie kryptokratické, neviditeľné a nepriame, ako je to v americkom režime.

Proste to niektorým naivným kruhom USA vybuchlo pod rukami, podcenili fanatizmus Ukrajincov.

War is enough

Ale treba si pripomenúť, že riešenie pomocou vojny proste Amerike vyhovuje. Ak mala radikalizácia Kyjeva nejaký ciel, tak to bolo rozpútanie vojenského konfliktu. Hlavne preto, aby bol. To je podstatné.

Dokonca keď sa pozriete na konkrétne zábery z "bojov", vidíte tam typicky nejaké delo, ktoré striela - asi nik nevie, prečo a kam. A to je tak všetko.  Už týždne sa nepohybujú fronty - chápem, že je ruské vojsko oslabené a vyčkáva, ale aj tak je ich pasivita až neobvyklá. Špeciálna operácia simulujúca vojnu, vrteti psem pomocou skutočných vojsk?

A tak my všetci hľadíme do lavóra Ukrajiny a snažíme sa predvídať, ako to tam bude krúžiť. Väčšina je "zhrozená agresiou", menšina zas sa obáva o prestíž Ruska. V skutočnosti ale žaba, ktorá je varená, sme práve my sami.

Recept je jasný:

keď Rusko bude prikladať do Ukrajiny, Európa sa úplne uvarí a bude sa dať ľahko skonzumovať.