Základné procesy súčasnosti sú výrazne ovplyvňované určitým hnutím, určitou silou, ktorú my nazývame severská tradícia (severská renesancia). Toto je viditeľný fenomén, ktorý napriek tomu, že nie je v súlade s oficiálnym režimom, sa neustále výrazne prejavuje a formuje dejiny.

Základom tejto cesty je poznanie reality, dnes možno povedať vedecké poznanie prírody, teda prírodný realizmus.

Hlboký imanentný potenciál človeka

Homo sapiens je biologický druh s dlhou evolúciou. Máme za sebou najmenej 500 tisíc rokov jestvovania človeka, ktorý bol mentálne rovnako vyspelý, ako sme my dnes. Rovnako inteligentný, s rovnakou imagináciou a invenciou. Mal naozaj dlhý čas na nazbieranie zaujímavých výsledkov.

Evolúcia nie je priamočiary pohyb, je to vlnenie. V priaznivých obdobiach dospel homo sapiens už v dávnej minulosti k parametrom a schopnostiam, ktoré presahujú aj tie dnešné. A keď  potom nasledovala nižšia fáza, tieto biologicko-mentálne kvality do určitej miery zostali uložené v dedičných informáciách. Pol milióna rokov sa tak zhromažďovalo to, čo voláme  hlboký imanentný potenciál človeka.

Pol milióna rokov ľudstvo reálne udržiavalo trvalý rast, pretože jeho evolúcia bola vnútorná. Pol milióna rokov sa vyvíjalo nielen biologicky, ale najmä vďaka vytvorenia sémanticky bohatého  jazyka vytváralo vedomostné pole. Okrem genetického bohatstva sa tak vytvorilo bohatstvo kultúrne, ktoré prežilo nekonečný čas najmä vo forme mýtov.

Prírodný realizmus severskej cesty nie je teda nič nové, skôr naopak, je to staroveká tradícia o dlhej minulosti ľudstva. Je to tradícia, ktorá bola rozšírená do veľkých častí sveta, ale, prirodzene, každé etnikum ju spracovalo ináč, viac alebo menej úspešne. Niekde bolo povedomie o nej takmer stratené, niekde prežíva v rozsiahlej tvorbe, niekde je deformované na nepoznanie.

Tradície a hnutia, ktoré o tomto ľudskom potenciáli vedia a sa oň opierajú, možno označiť za silné a pozitívne. Na druhej strane sú opačné koncepcie, ktoré ľudstvo vlastne nepoznajú, neveria mu, vnímajú a zdôrazňujú len jeho vonkajšiu formu – nízkosť a slabosť. Toto je základný rozpor svetonázorov ako v minulosti, tak aj  dnešného sveta. 

Explodujúca spoločnosť

Z určitých, čiastočne náhodných, čiastočne zákonitých dôvodov došlo pred niekoľkými tisícročiami k preniknutiu vnútorného potenciálu navonok, k vonkajšej expanzii, ba v poslednom čase možno hovoriť o explózii. Od kvality sa začalo prechádzať na kvantitu, na chorobný rast.  

Začali sa vytvárať ľudské zhluky, koncentrovaná spoločnosť, dediny sa menili na mestá, štáty, ríše. Nastala výrazná stratifikácia sociálnych skupín. Civilizácia čoraz menej potrebovala samostatných jedincov, samostatné rodiny, ale naopak, ploché jednoúčelové súčiastky. Kňazi, vojaci, skladníci, technici, roľníci ...  všade po svete vidíme rásť podobné štruktúry. Urobili z väčšiny svojich jedincov nesamostatných špecialistov, výrobcov, domestikovaných sluhov.

To je všetko. Plochosť dnešného priemerného človeka je hlavný problém - ako ho popísali už stovky mysliteľov. Ale títo sú už vlastne  zavrhnutí a  prevažne zabudnutí, pretože boli zámerne nahradení generátormi prázdnych slov, generátormi pseudo-problémov a ich pseudo riešení. 

Samoničenie

Napríklad kapitalizmus a komunizmus, dva obrovské politicko-ekonomické smery posledného storočia. Každý ovládol svoju polovicu sveta. Komunizmus – okrem iného - dokonca hovoril aj o koncepte nového človeka – ale z toho sa vykľul zas len otrok. Kapitalizmus akoby z druhého konca neustále hovorí  o slobode – ale je to len utópia slobody konzumu. Sú to dva konce tej istej reťaze – explodujúcej pechoriacej sa spoločnosti. Tieto dva politické kulty nedávnej minulosti nie sú nič nové, sú to len dve narýchlo oprášené formy spomínanej korózie posledných tisícročí. Vymenili nejaký slovník, niečo prefarbili, nakreslili nové symboly – ale stále je to tá istá primitívna snaha o plochý kvantitatívny rast. A následné zúfalstvo.

Moderná pechoriaca (industriálna) spoločnosť sa skladá v absolútnej väčšine zo sluhov. A vlastnosti sluhov sa zákonite nerozvíjajú, ich potenciál sa zámerne necháva spať. Naopak, je zatláčaný do podpriemernosti. Korózia ľudstva za pár tisíc rokov civilizácie je dosť rozsiahla. Dalo by sa to vidieť aj ako autoimunitný problém - ľudstvo začalo požierať a ničiť samé seba.

Tento problém samoničenia je tak rozsiahly, že už sa ani nedá zatajiť, poprieť. Každý režim ho aj oficiálne priznáva – áno, ľudia sú na tom zle, sú v nedôstojnom postavení. Lenže každý režim ten problém podstrkuje za vinu  minulosti, pripadne susedom (ktorí údajne žijú v minulosti). Každá doba sa tvári, že ona, práve ona, sluhov oslobodzuje, alebo že ich už-už oslobodí. Ale nedokáže tak spraviť, lebo každá je založená na spomínanej povinnej plochosti súčiastok.  Namiesto rozvoja tak formuje človeka ďalej len na to, čo potrebuje – na konzumnú subnormu. A subnorma už takmer vôbec nevie o svojom vnútornom mentálnom potenciáli. Cíti sa slabá a bezmocná. Únik pred tlakom svojho postavenia vidí zúfalo len vo svojom  postupe na sociálnom rebríku. Tým akceptuje extrovertnú dogmu a stáva ešte viac súčiastkou režimu.

Základný postup evolúcie je nezastaviteľný

Napriek tomu všetkému – aj ľudia, ktorí nemajú vedomé pochopenie toho, čo sa vlastne deje, obsahujú spomínaný dedičný potenciál nazhromaždený za tisícročia. Niektorí viac, niektorí menej, ale je tam. Zväčša latentný, ale prejavuje sa občas podvedomými podnetmi, nepokojom, nespokojnosťou a hľadaním

Základný prírodný a historický vývoj  pokračuje po svojej ceste. Výbuch posledných tisícročí, zvaný civilizácia, sa ho dotýka len ako zmena externých podmienok, zmena počasia. Na podstate evolúcie sa nič nezmenilo. Pravda, ak nejaký technologický požiar príliš zničí planétu, jednu a poslednú, čo máme, bude to problém. Nahá opica chytila do ruky samopal a strieľa, je nebezpečná, to sa nedá ignorovať.

Do reálnej politiky preniká svetonázor prírodného realizmus najmä vtedy, keď príde kríza a falošné ploché modely zlyhávajú. Po rozsiahlych vojnách, po zrútení sa ekonomických klamstiev - vtedy sa časť ľudstva preberie, hľadá cestu k realizmu, nastáva určitá renesancia kvality. Severská cesta neprináša tvrdé pomery a metódy – ona je takými situáciami naopak vyvolávaná, aby ich vyriešila. V prípade nehody je volaný inštalatér, aby pomohol, obetoval svoje schopnosti, čas a sily – ale je vrcholne hlúpe a neetické potom, po odstránení závady, ho odsudzovať za to, že je špinavý od vykonanej práce pre nás.

Dnes inštalatéra potrebujeme zas. Do domu vniká voda a stále stúpa. Extrovertné ľudstvo už výrazne znepokojené behá z miestnosti do miestnosti, ale samozrejme všade je vody rovnako vysoko. Napriek tomu si toto plocho iracionálne stádo stále prikazuje hľadať len na prízemí, lebo inú rovinu nepozná. Nedokáže akceptovať ďalšiu dimenziu, zmeniť smer z horizontálneho na vertikálny,  vyjsť na prvé poschodie.

Zmena inštitúcií a lajstier nepomôže, ľuďom nepomôže, ak sa preskupia z trojstupov do štvorradov  a potom zas opačne – to na veci nič nezmení.  Ale dá sa to. Nehovoríme o nejakej evolučnej budúcnosti, tá možnosť tu je už teraz, je výsledkom státisícov rokov predošlej akumulácie. Cesta je v zrealizovaní potenciálov – prebudiť  človeka. Toho, na ktorého už len pohľad napĺňa hrôzou.

Cesta

Nechcem nikoho presviedčať o kvalitách severskej cesty. Nie je to nutné.  Chcem len pripomenúť,  že postoj ku skrytým schopnostiam človeka je najzávažnejší parameter na rozlišovanie  pravých smerov od neautentických omylov, od neefektívnych napodobovačov. Tektonické sily histórie sa síce ťažko ovládajú, ale dajú sa relatívne ľahko pochopiť. A o to nám tu všetkým ide.