Už pred rokmi sme spoznali na webe jednu akčnú osobu. Bolo to na Sme a písala tam, ako my všetci, tie komentáre čitateľov. Bola aktívna a všetko, k čomu sa vyjadrila, hodnotila dosť arogantne. A vyjadrovala sa, tiež ako my všetci, hlavne k politike a demografii. Nik sa jej nepýtal, ale v podstate neustále pripomínala, že je židovka a židovstvo bola jej hlavná téma, jej hlavný argument a jej hlavná zbraň.

Vždy som sa s ňou v pohode dohodol a podebatil - boli to ideálne komorné časy internetu -  diskusia o sionizme či židovstve boli pre jej stranu pohodlné a ja sa naopak dokážem prispôsobiť. Lebo ak ste spomenuli nadvládu sionistov v Amerike, vždy, ale zaručene vždy vás niekto poslal pozrieť sa pod postel, či tam nemáte žida. A ak ste spomenuli zločiny Izraela, alebo ste skritizovali nejakého verejne známeho slovenského žida, už aj bol váš prístup do diskusie zablokovaný. Pre našu Beatku, lebo tak sa volala, to boli dobré časy a bola spokojná. 

Až potom neskôr - tak po druhej USA vojne v Iraku, keď po Američanmi spôsobenom masakre vznikla vo verejnosti prvá vlna poznania, kto je medzinárodný zločinec - až potom začala byť nejako podráždená. Cenzúra na Sme nestíhala, začali sa vymýšlať metódy na obmedzenie prístupov, blokovanie IP, možnosť udávania čitateľov čitateľmi, až po dnešný stav limitovaného počtu komentárov a prístupu len za peniaze. Pluralita v demokratickej praxi. Ale kým sa systém vybudoval, sionistická strana utrpela ťažké nervové straty a vraj boli aj nejaké úmrtia. Neviem, nezaujíma ma, mne samému sa osobne Beatka vyhrážala svojou beretou ráže 9, ale doteraz to beriem len ako ten povestný humor (dnes by som ju za to ale už určite dal na súd). Akokoľvek, Sme sa zmenilo na Smetisko, dialóg odumrel a my sme sa pobrali po svojom.

Ako ale vidno, aj svet webu je malý. Pani Beata sa dostala zo svojich zdravotných problémov a doktor jej zrejme povolil písať blogy. A tak začala v posledných rokoch písať - recenzie knižiek, (hlavne) do Jetotaku. Bravo. Nekonfliktná a kultúrna záľuba.

Nie tak ale v tieto dni. Buď volanie rodu alebo volanie hasbary (koordinovaná sionistická propaganda na webe) spôsobilo, že musela vydať takpovediac stanovisko ku stavu spoločnosti. No, bolo to viac-menej len akési  rozprávanie jej matky o škaredosti sveta (chudera Beata, decko, ktoré má pri takýchto rečiach vyrastať, prirodzene musí byť frustrované a nešťastné) a len posledný odstavec bol jej vlastný. Tu je:

Vo svetle udalostí 20. júna 2015 premýšľam, čo by tak bola urobila Anta, moja rázna stará matka, ak by tušila, aká tu bude atmosféra, dlhé desiatky rokov po návrate z tábora smrti. Ako by zvládala pohľad na holé hailujúce hlavy, na všadeprítomné antisemitské splašky. Čo by si myslela, keď by to väčšinová spoločnosť a vrcholoví predstavitelia štátu ignorovali a ticho tolerovali. Podľa mňa by požiadala o to vízum do Švédska, ktoré jej po oslobodení ponúkli, však zostali len dve, zamkla by a zhasla. Vlastne, zhasínať by nemusela, tma a hromady špiny taktne zametenej pod koberec tu zostali natrvalo. A teraz vyliezajú, doba je zasa prajná, ale prosím, máme predsa demokraciu, ak sa nájde väčšina, ktorej budú vyhovovať prostí vodcovia s jednoduchými riešeniami, nech ich spoločnosť má. Dostanú, čo si zaslúžia. Tak, ako dostali Nemci po nadľudskej fáze svojej histórie neľudskú nakladačku. Nielen začiatky sú rovnaké, aj konce budú. Dáš, dostaneš. Karma je bitch.