Keď si pustíte televízor a otvoríte noviny alebo hocičo iné, tak sa odvšadiaľ na vás vyvalí názor mediálnych samsonov na Grécko, že a) sami si zavinili svoj dlh, b) lebo mali vysoké dôchodky, a c), že to teraz musia zahraničným banksterom zaplatiť. Ale ako to zvyčajne býva v prípade podobných masových ohlupovacích kampaní, ani a), ani b), ani c) nie je pravda.

Najprv treba poznamenať, že to s tým „životom Grékov nad pomery“ zrejme nebude celkom tak: neskúmal som to osobne, ale ozýva sa dosť hlasov, že veľká väčšina bežných Grékov nemá oveľa vyšší príjem a životný štandard ako bežní Slováci. A že podstatná časť tých „utratených“ miliárd išla do vreciek rôznych bohatých vagabundov a na nákup drahých amerických zbraní – Grécko vybudovalo v uplynulých rokoch jednu z najväčších armád v Stredomorí. Ale dajme teraz stranou pochybnosti o diskutabilnom pozadí celej tejto bizarnej banksterskej kauzy a pracujme s hypotézou, že dajme tomu že fakt mali tí Gréci príliš vysoké dôchodky.

Je grécky dôchodca na vine, že dostával (možno) vyšší dôchodok ako by bolo únosné? Ako by asi tak mal zhodnotiť všetky makroekonomické ukazovatele a posúdiť, koľko by bolo primerané, aby dostával? A prípadný preplatok by mal posielať naspäť do štátnej pokladnice? Alebo rovno do Nemecka?

Občania Gréci za štátny dlh môžu asi tak ako občania Slováci za privatizáciu a odovzdanie ekonomiky SR do rúk cudzincom. Čiže možno teoreticky čiastočne za to, že vo voľbách volili tak ako volili. Ale prakticky ich možnosť ovplyvniť to (a teda zodpovednosť za to) je nulová – dokonale to ilustroval cirkus s gréckym referendom (viď Normanov príspevok na tému kinoautomat). A presne rovnaká ako ich zodpovednosť je aj ich povinnosť rešpektovať nároky nejakých zahraničných veriteľov.

Áno, dlhy sa majú vracať. Jednoznačne. V bežnom živote človeka to musí byť posvätné pravidlo. Ale ako je to s dlhmi v makroskopickom meradle, z hľadiska štátov?

Čo je vlastne dlh? Dlh sú peniaze. Čo sú peniaze? Peniaze sú formou, vyjadrením majetkového vzťahu, vlastníctva. A čo je vlastníctvo, súkromné či štátne? Je to ekonomická kategória, inštitút, ktorý bol zriadený pre to, aby fungovala ekonomika, aby bola zabezpečená prosperita spoločnosti ako celku, výmena tovarov, deľba práce.

Základná poučka demokracie hovorí, že moc pochádza z ľudu. Tento princíp je nadradený všetkému ostatnému. Ľudia, ak sa väčšinovo rozhodnú, že nejaký ekonomický nástroj nie je na prospech spoločnosti, majú právo ho opraviť, zresetovať, nahradiť – a áno, aj jednoducho zrušiť. V demokracii my občania, ak sa tak rozhodneme, môžeme v mene lepšieho fungovania spoločnosti napríklad aj celkom zrušiť peniaze a súkromné vlastníctvo ako také, to je naše neodňateľné právo.

Dlh predpokladá vymožiteľnosť pohľadávky, inak by nebol dlhom. Ak sa občan zadĺži, prijíma tým možnosť, že ak ho nebude splácať, vyššia moc (štát) na neho uplatní mocenské nástroje. Dlh teda znamená vzdanie sa určitej časti suverenity v prospech nejakej vyššej moci. V prípade štátu však vzdanie sa suverenity v prospech nejakej vyššej moci je narušením demokratického princípu. Z tohto pohľadu je akékoľvek zadĺženie jedného štátu voči druhému v princípe nemorálne a nedemokratické, pretože dostáva jedno ľudské spoločenstvo voči druhému do podriadeného postavenia. (Hovoríme o dlhodobých ťažko splácateľných dlhoch, nie o peniazoch, ktoré sú na ceste v bežnom platobnom styku.)

Ľudia v každej krajine majú prirodzené právo odmietnuť akúkoľvek, teda aj finančnú formu nadvlády. Teda odmietnuť také či onaké nároky inej krajiny na ich majetky a peniaze. A to aj vtedy, ak ich štátu predtým niekto tie peniaze požičal a politici ten záväzok podpísali.

Viem, znie to buričsky, anarchisticky. Nie je jednoduché sa zbaviť lepkavej pavučiny lží o posvätnosti nadnárodného kapitálu, ktorou sme omotaní. Väčšina z nás si hneď predstaví, že je rothschildovský bankár, sedí v paláci na Bermudách, popíja Henri IV Dudognon Heritage Cognac Grande Champagne a rozhorčene sa pýta: „Ako ja chudák prídem k tomu, keď som nejakému štátu požičal peniaze, a on mi tie peniaze odmietne vrátiť?“

Jednotlivec sa môže zadĺžiť, mladý človek si napríklad vezme hypotéku, aby býval. Ale štát sa má snažiť, aby bol sebestačný a aby mal vyrovnané príjmy a výdavky. Občan, aj ten grécky, platí dane, platí inštitúciu zvanú štát, aby v jeho mene zabezpečovala určité činnosti. Za tento poplatok očakáva štandardný servis: aby krajina fungovala a aj finančne aby bola stabilná. Ak zamestnanci tejto inštitúcie (lebo politici ničím iným nie sú) občana podvedú, občan má právo nielen ich potrestať, ale tiež dať im škodu k náhrade a zrušiť ich škodlivé či priamo zločinné rozhodnutia. Pravda je taká, že ak je jeden štát voči druhému zadĺžený, tak:

a) bolo nemorálne tie peniaze dávať

b) bolo nemorálne tie peniaze brať

c) je nemorálne sa dožadovať peňazí naspäť proti vôli a záujmom občanov zadĺženej krajiny.

Samozrejme, toto všetko obzvlášť platí, ak ide o rafinované a nesplatiteľné dlhové pasce, ktoré vznikli ako zámer svetovej banksterskej mafie uvrhnúť krajinu do nekonečného dlhového otroctva. V tomto smere je prípad Grécka vyslovene učebnicový. Kde bola EÚ, keď sa dávali do Grécka tie miliardy? Kde boli všetky tie sofistikované kontrolné mechanizmy EÚ? Kde bola verejná kontrola politikov a všetky úžasné výdobytky demokracie v Grécku? To nikto nevidel kam to smeruje?

Politici krajín, ktoré sú chorobne zadĺžené, sú spolupáchateľmi podvodu. Ktokoľvek im požičia peniaze, je špekulant. Buď naivný špekulant, alebo špekulant – účastník väčšej politickej hry, čiže v podstate ďalší, možno hlavný spolupáchateľ podvodu.

Špekulanta v princípe netreba ľutovať, ak sa vo svojej špekulácii preráta. Tak mu treba. Ak ide o súkromnú firmu, je to jej vlastné riziko. Ak je požičiavajúcim štát, teda politici (zamestnanci inštitúcie zastupujúcej záujmy občanov nejakej krajiny), potom sú títo politici účastníkmi podvodu a malo by s nimi byť občanmi ich krajiny (ktorých dane boli takýmto nemilým spôsobom prehajdákané) podľa toho naložené.

Ďalšou vecou je, že dlh má ich vracať ten, kto ho na seba prevzal. Keď človek príde do banky, musí podpísať každú transakciu, bárs by išlo len o jeden cent. Ale pri podozrivo utratených miliardách z našich daní sa nám podsúva, že politici v našom mene môžu strkať peniaze do najrôznejších tunelov a každého z nás zadĺžiť, že majú k tomu mandát, lebo veď sme ich volili. Taká nehoráznosť! Kto toto obhajuje, zaslúžil by si rovno jednu päsťou doprostriedka ciferníka, len tak na prebudenie. Treba si otvorene povedať a ujasniť, že občania Grécka, Slovenska, Nemecka či ďalších krajín v žiadnom prípade nedali svojim politikom mandát na úžerníčenie s cudzinou. A ak sa niekto cíti podvedený, nuž nech sa páči, nech si dotyčných, ktorí ten podvod podpísali, odvlečie do Hágov a tam doopatruje ako Miloševiča, patrí im to.