John Martin, človek - milión, žil v rodnom Londýne v historickom bezvedomí spôsobenom mainstreamovým vzdelaním a štátnou propagandou. "Ach, aký som rád, že som Angličan. Príslušník národa, ktorý sa môže hrdiť veľkolepou históriou a skvelou súčasnosťou," pomyslel si občas. Až prišiel deň, keď sa tomuto dobrému človeku dostala do rúk kniha Dona Jordana a Michaela Walsha White Cargo. "Kde sú naše štátne (a verejné) školy," vykríkol s troma otáznikmi, keď ju dočítal. "Kde sú naše historické knihy? Prečo sa o tomto hovorí tak zriedkavo?" Ono sa o tom nehovorí prakticky vôbec. Dôkazom je skutočnosť, že predmetnú knihu si John Martin prečítal štyri roky po jej vydaní. Stalo sa tak v čase, keď sa Británia pripravovala na mocné oslavy svojej kráľovskej kontinuity okiadzaním starej tetky Betky.

Zverstvá, ktoré Británia páchala počas okupácie Indie Johnovi v škole vysvetlili ako altruistickú modernizáciu zaostalého subkontinentu s jeho primitívnym domorodým obyvateľstvom. Britské zverstvá počas druhej svetovej vojny spáchané na európskom kontinente, ktorý Británia nikdy nemala v láske (kobercové bombardovanie Dresdenu ako pars pro toto - všimnúť si dátum), mu bolo objasnené ako oslobodzovanie zaostalého európskeho kontinentu od hrôz nacizmu. O tom, prečo predala východnú Európu (nás!) beštiálnemu Stalinovi ani muk. Zverstvá v Iraku - oslobodzovanie zaostalej krajiny od hrôz Saddáma Husajna. Zverstvá v Afganistane - oslobodzovanie ešte zaostalejšej krajiny od hrôz Talibanu. Tieto najvýraznejšie píky zhovädilosti britskej imperiálnej politiky mal John v škole a potom vo forme mediálnej propagandy pekne nafarbené naružovo, aby za ne necítil žiadnu historickú vinu. Až prišiel deň, keď vďaka knihe White Cargo precitol a skríkol, prečo o tom dovtedy nevedel. Nuž, ono by sa to totiž blábolmi o humanitárnej misii obhajovalo veľmi ťažko. A tak sa o tom mlčí. Mlčí sa o tom, že prvými otrokmi odvlečenými na Nový kontinent neboli černosi z Afriky, ale bieli Íri. Stotisíce mužov, žien a detí z Írska, ktoré bolo de facto prvou britskou kolóniou.

A tak John zistil, že predkovia súčasného írskeho obyvateľstva v USA prichádzali (presnejšie, boli privlečení) ako otroci. A zdesil sa. "Plné podpalubia zaoceánskych lodí napchaté ulovenými mužmi, ženami i deťmi. Írskym dobytkom. Ak sa vzopreli, boli pre výstrahu britskými otrokármi upaľovaní zaživa alebo sťatí - hlava vystavená verejne ako varovanie." S írskymi otrokmi kšeftovali britský kráľ James II, aj britský kráľ Charles I, aj slávny Oliver Cromwell, ktorý tiež nepovažoval Írov za ľudí. Obchod s írskymi otrokmi odštartoval James II, keď odpravil 30 000 írskych otrokov do západnej Indie, kde si ich nakúpili britskí kolonizátori. Šlo o väzňov, zatknutých za neplatenie daní a podobné blbosti. V base vtedy Íri končili rovnako ľahko ako dnes Palestínčania v izraelských kobkách. Bez príčiny, bez vysvetlenia, bez súdu. Írsky otrocký dobytok sa dobre predával aj na ostrovoch Antigua a Montserrat, kde vtedy tvoril až 70 percent obyvateľov. Kšeft sa osvedčil a hlavným odberateľom sa stal Nový svet - USA. Od roku 1641 do roku 1652 bolo zavraždených pol milióna Írov a asi 300 tisíc odvelečných do zámoria do otroctva. Írska populácia klesla za jedno desaťročie z 1,5 milióna na 600 tisíc. Rodiny boli porozdeľované, pretože Británia predávala do otroctva zvlášť mužov a zvlášť ženy a deti. "V tom čase boli černošskí otroci drahí, stáli asi 50 centov. Írski otroci len 5 centov. Ak otrokár dobil írskeho otroka na smrť, nebol to zločin. Škoda bola menšia ako zabiť afrického otroka," zdôveruje sa John Martin s poznaním z knihy. A potom geniálny anglický obchodnícky mozog vymyslel niečo naozaj unikátne. Začal násilne krížiť lacné írske otrokyne s drahými africkými otrokmi, aby otrokár ušetril za nákup originálnych drahých čiernych otrokov a mohol ich predávať na trhu o niečo lepšie ako obyčajných bielych írskych otrokov. Tovar s nálepkou "vylepšená receptúra". Zisk bol na severoamerickom kontinente už vtedy posvätným teľaťom a oprávňoval - tak ako dnes - robiť prakticky čokoľvek. Situácia zašla po troch desaťročiach tak ďaleko, že bolo zákonom zakázané "páriť írske ženské otrokyne a afrických otrokov za účelom výroby otrokov na predaj."

Anglická prax predávania írskych otrokov trvala vyše storočia. John Martin si myslí, že sa skončila z humánnych pohnútok. Nech. Nebudeme ho nútiť samostatne myslieť, pretože už aj tak zažil ťažký šok. Čo ak by si všimol, že hoci s írskymi otrokmi už Británia nekšeftuje, anglické zverstvá sa nikdy neskončili? Čo potom?