Pol tisícky diskusných príspevkov, to sa len tak nevidí. Zvlášť k téme, ktorá je v zásade nudná a nezaujímavá - k vydaniu novej elementárnej knihy pre prvákov pod názvom Hupsov šlabikár. Dôvod diskusných vášní: niekto si dovolil povedať, že u psychicky zdravých dospelých príčetných ľudí nepatrí rozvod medzi udalosti, ktoré sú dobré a želateľné a trvá na tom, aby šesťročné deti nedostávali dávky pro-rozvodovej propagandy, navyše podprahovo v knihe, ktorá ich má naučiť písmenká. 

Obhajcovia zvráteného prístupu deformujúceho malé deti tvrdia, že "taká je realita". Lenže realitu opisuje nie 52-percentná rozvodovosť na Slovensku (ktorú treba podporiť tým, že už 6-ročné deti budú považovať rozvod za normálny, hoci intuitívne, a lepšie ako sprostí dospelí, vedia, že normálny nie je), ale evolučný biológ Jan Zrzavý v excelentnej knižke Proč se lidé zabíjejí, keď vložil do úst rozvedenej maminky predstavujúcej svojmu dieťaťu nového ocinka vety: Toto je tvoj nový otecko. Drž sa od neho v bezpečnej vzdialenosti. Kto sa opýta prečo a kto tvrdí, že otčim rovná sa otec a kompletná funkčná rodina, vie o realite hovno a nesmie byť pripustený k tvorbe učebníc pre deti.

S ohľadom na realitu vraj pripravuje vydavateľstvo špeciálnu edíciu šlabikára pre východné Slovensko o chlapčekovi Dežkovi, ktorý vyrastá bez otca, pretože je v base pre kriminalitu. "Nezakrývajme si oči pred realitou. Deti majú spolužiakov, ktorých rodičia sú v base. Príbehom sme im chceli dať nádej, že aj oni raz môžu žiť v kompletnej rodine," povedal pánko z vydavateľstva (predpokladám, že rozvedený, v base zatiaľ nie je).

Ak sa stáva "realita" novým výchovným a vzdelávacím trendom, treba malým deťom odňať aj všetky rozprávky a učiť ich od útleho veku, že tento svet je drsné miesto pre život. Stanú sa bytosťami bez ideálov - a to sa isto na hodnotovej škále nachádza v zóne označenej "dobré".

Či nie?

Pé es: Keď som časovo márnotratne nahliadla do diskusie, že čo vraví diskusný démos, okrem obligátneho nadávania na katolíkov (juj, to by bolo, keby si takto niekto otieral pysk o katolíckych starších bratov - no ale tí sú našťastie chránení tým, že ich sekta sa falošne skrýva za etnikum, a navyše je už ľud dobre vycvičený, aby vedel, na koho pľuť môže a kde je to už zakázané) som tam naďabila na omračujúci argument "realistov". Vraj deti sa spolužiakom z rozvedených rodín vysmievajú. A šlabikár(!) to má vyriešiť. To musí byť pre nich vskutku objavné zistiť, že deti sú malí zlomyseľní nekorektní ukrutníci - oni takí isto neboli - ktorí sa vysmievajú svojim spolužiakom úplne za čokoľvek. Je práve málo pravdepodobné, že terčom výsmechu je zrovna existencia v rozvedenej rodine - nechutný fenomén rozvodov psychicky ničiaci hlavne malé deti  je tak veľmi rozšírený, že už nie je pri typickej detskej zlomyseľnosti ako reakcii na inakosť zaujímavý.

A keby aj, je to dôvod na tému ŠLABIKÁRA? Prečo tam tiež nereflektovať, že deti sa vysmievajú spolužiakom, ktorí sú ryšaví, tuční či pajdaví? Dať ryšavej Simonke nádej, že keď podrastie, si hrivu prefarbí, tučný Romanko schudne vo fitku a pajdavého Lukáška zručne vyspraví ortopéd bez sklonov bieliť karty detských pacientov.

Keď už realita v šlabikári, prečo neurobiť tému z chudoby. Má vydavateľstvo (a ministerstvo) problém zistiť si, aké percento prvákov žije v chudobných rodinách a či sa pre to náhodou nestávajú terčom brutálneho posmechu spolužiakov? Majú autori šlabikára problém zakomponovať do deja chlapčeka Žigmunda, ktorému rodičia nemôžu kúpiť kvalitné tenisky na telesnú, pretože sú z hladovej doliny, kde niet šance na prácu? Čo tak dať takýmto deťom nádej, že mamka pôjde robiť bónu do Rakúska, tatko stavebného robotníka do Anglicka a spolužiaci sa im už nebudú smiať, že chodia polobosé? Prípadne že samotných Žigmundkov čaká v Anglicku svetlá budúcnosť, hlavne keď budú mať za "nových oteckov" susedov Žubajíkov.

Atakďalej.