Otrávená mediálna kaša II. – kaša číslo 1968

Nielen imigrantská téma je plná mediálnych nášľapných mín. Tak napríklad obľúbený rok 1968, o ktorom sa tu nedávno hovorilo – tam je ich tiež dosť.

Jedna súvisí hneď s otázkou, že prečo sem tí Rusi na tankoch vlastne prišli. Prečo sa rozhodli urobiť taký dramatický čin? Taký, ktorým si na desaťročia pohnevali Čechov a Slovákov, čin o ktorom ešte aj tučniaky v Patagónii (zámerne vyberám v tomto počasí také chladivé prirovnania) budú donekonečna vykrikovať, že zlí Rusi vtedy urobili niečo strašné.

Tak akosi mlčky nám bola podsunutá verzia, že prišli preto, lebo dementnému vedeniu KGB sa z nejakého nepochopiteľného dôvodu znepáčilo, že my sme si tu chceli len tak nevinne budovať pravdu, lásku a socializmus s ľudskou tvárou. Prosto preto, lebo v KGB vždy pracovali výlučne krvilační netvori s brunátnymi tvárami a krvavými očami, ktorých IQ nikdy nepresiahlo 60 bodov (a aj od tohto údaja treba ešte odrátať 52 percent pripadajúcich na vodku). Týmto opitým ruským hlupákom jednoducho nemalo ako dôjsť, že v civilizovanom svete sa také veci nepatrí robiť.

A medzitým dobromyseľní a ušľachtilí pracovníci toho oddelenia CIA, ktoré malo na starosti demokratizáciu ČSSR, si na záchode čítali Vlastu a ani vo sne im nenapadlo Československo uchmatnúť pre seba. Že také myšlienky im sú a vždy boli celkom cudzie, o tom svedčí aj dnešná čisto obranná realita paktu NATO, ktorý nie a nie sa rozrásť. Toho obranného paktu, ktorý vznikol ako obrana proti Varšavskej zmluve pre istotu už niekoľko rokov pred jej založením.

Spontánnosť, to je to, čo sa v súvislosti s oným rokom zdôrazňuje a farbisto opisuje: ako sa v médiách hneď objavili srdcervúce výlevy, ba dokonca aj pesničky o tom, ako má Ivan bežať domov. Vtedy sme tomu stopercentne verili – ale po tých všetkých majdanoch a farebných revolúciách, ktoré sme medzitým zažili, sa nám tento sladký retro obraz podaktorým zdá neznesiteľne povedomý.

Neobhajujem mocenské správanie jednej ani druhej veľmoci voči krajinám v ich sfére vplyvu, lebo to je niečo, čo nemá nič spoločné s demokraciou (vládou ľudu) ani medzinárodným právom. Hovorím teraz len o tom, že aj táto kaša s číslom 1968 chutí nedobre. Že sa tu popri nekonečnom zhnusovaní nad zlými Rusákmi na tankoch mlčky prechádza napríklad ponad fakt, že náš milovaný veľký brat a ochranca si svoju sféru vplyvu drží vo svojich nežných demokratických pazúroch prostredníctvom vyše 700 vojenských základní v 150 z cca 200 štátov, ktoré sú na tejto planéte.

 
Autor: