Kritika Ústavy

Včera bol štátny sviatok Slovenskej Ústavy.  Pripomína prijatie prvej ponovembrovej Slovenskej Ústavy v roku 1992. Nie je to prvy štátotvorný čin obyvateľov Slovenska, ale uznajme, že to bol naozaj, po páde socialistickej ideológie, prvý výrazný politický čin samostatných síl. Treba si pripomenúť, že proamerické politické strany na Slovensku boli aj vtedy výrazne proti a nehlasovali za ústavu, takže jej prijatie slovenským parlamentom bolo bezpochyby víťazstvo slobodných a pronárodných tendencií. 

Prirodzene, aj dnes je Slovenská Ústava už principiálne tŕňom v oku anglosionistických sluhov. Známy presstitút Javúrek neodolal, aby sviatok nepošpinil - vykotil článok Trpká chuť Dňa Ústavy. Vyjadruje sa, ako sa od neho dalo čakať, urážlivo a bez akejkovek úcty.  Konkrétne kritizuje niektoré body ústavy, ktoré, podľa neho, nie sú dodržiavané.

Keď si odmyslíme ten pach vulgárneho primitívneho zámeru, ktorý mu vanie z huby, tak mu možno nakoniec uznať jeho body sporu. Ale, samozrejme, problém je úplne inde, ako sa snaží podsúvať on. Lebo kým on kritizuje akési nedodržiavanie napísaných fráz, ja som naozaj kritický voči daným formuláciam.

Tak si to preberme, kde to škrípe:

Článok 1:

„Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“

Toto je typická floskula buržoáznych spoločností 19. storočia, tešiacich sa zo svojho vtedajšieho víťazstva nad náboženskou ideológiou stredoveku. Ale nie je to prvda a NIKDE a NIKDY to nebola pravda. Každá spoločnosť sa viaže na nejakú ideológiu a pri dnešnom stave mysle homo sapiens, najčastejšie na nejaký druh náboženstva. Kto tvrdí, že spoločnosť môže byť na jednej strane bez hodnôt a na druhej strane bez vecí, ktoré odmieta, ten je klamár.

Napríklad už len klasický prípad odmietania otroctva je ideológia. Konkrétne dnes sa do Európy tlačia milióny moslimov so šariou, ktorá bežne praktizuje otroctvo - je nám to jedno? Neviažeme sa na ideológiu odmietania otroctva? To azda nie, tak hľbko azda klesnút nemienime. Okrem toho, aj samotná prvá veta, atribúty "demokratický" a "právny" štát sú, aj keď ich povedzme akceptujeme, explicitne ideologické.

Daný bod treba zmeniť. Aj keď môže zostať všeobecný, musí vyjadrovať, že Slovenská republika je založená na hodnotách a tradíciach Európy, na odmietaní úbohosti a zla. Môže sa spomenúť ľudská dôstojnosť, národná zvrchovanosť alebo podobne - ale podstatné je, aby tam boli HODNOTY a ZLO. Pre zdravie a život spoločnosti je nevyhnutná takáto polarizácia. Iba v hnijúcej kadi s močkou je všetko jedno.

 

Článok 5:

„Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli.“

Toto je nezmysel, pretože občianstvo Slovenskej republiky je VÝSADA, ktorá sa dá prideliť, ale aj odobrať. Každá spoločnosť má právo trestať, odoberá zločincom veci, na ktoré nemajú právo, vrátane ich slobody prípadne života - a občianstvo je hodnota, ktorá sa tomu, kto sa proti nemu previnil, dá odňať. Tento bod je ďalšia zlomyselná fráza, ktorú zotročovatelia národov zámerne vnášajú do ústav, aby štátom odobrali ich práva a možnosť ich realizovať.

 

Článok 12:

"Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať"

Tu Javúrek namieta, že "zdravá, biela, zamestnaná či heterosexuálna väčšina  ... dáva pocíťiť ...státisícom ľudí z rôznych komunít, že sú čosi menej". Neviem, čo si Javúrek predstavuje pod pojmom "čosi menej", ale zabudol, že v ústave je reč o postojoch štátu, nie o pocitoch kohokľvek. Ja, ako typický zdravý biely heterosexuál, si vyprosím, aby mi ktokoľvek diktoval, čo si mám o čom myslieť, čo mám vyzdvihovať a čo mám považovať za choré a škodlivé, za špinavé a odporné. Toto právo mi NIK nezoberie, a ani mi ho žiadna ústava neberie - to iba podlí javúrkovia skúšajú skryte pľuť a šťať do našej spoločnej vody.

Pozoruhodné je, že Javúrek nekritizuje hrubú nerovnosť na základe majetku, ako aj to, že rovnosť bez ohľadu na majetok je v danom článku ústavy spomenutá až na predposlednom mieste. Toto je bod, ktorý si zasluhuje kritiku daného bodu ústavy. Ústava má zaručovať právnu rovnosť bez ohľau na moc, majetok, spoločenské postavenie. To nerobí a v reálnej právnej raxi to tiež tak nie je - ľudia bez majetku nemajú možnosť sa dovolať svojich formálnych práv.

Ďalším bodom kritiky je absolútna frázovitosť, nedefinovanosť a neurčiteľnosť pojmu "základné práva a slobody". Tým sa môže oháňať a oháňa každý zločinec. Ústava dokáže zaručiť každému len rovnaký právny prístup, presne podľa zákonov. A ochranu v čonkoľvek môže slubovať len svojim občanom, nie "VŠETKÝM", ktorí vstúpia na územie. Vstupom na územie NIK NIČ nezískava, to možno platilo v dobe lúpežných pirátov, dobyvateľov a kolonizátorov, od ktorých sa ústava opisovala, nie dnes, vo vyspelej spoločnosti.

 

Článok 18:

„Nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby.“

Toto je samozrejme ďalší nezmysel. Preskočíme reálny fakt, že systém posiela prakticky každého bežného občana na otrocké prácue od dospelosti do smrti,  ináč mu hrozí ekonomickým a spoločenským prepadom a konieckoncou aj trestným postihom za nesplnenie nejakých z tisícov daňových a odvodových povinností. Podstatné je to, že každý právny štát má právo trestať - ináč nebude mať rešpekt. A práca ani nie je trest, práve naopak, práca je výrazná pomoc v socializácii asociálov. Tento bod má byť z ústvy vyhodený.

 

Naše masmédia sa obmedzili na tieto body. Aj mne to stačí. Naozaj dostatočne ukazujú, prečo táto spoločnosť kráča tam, kam kráča, prečo naša spoločnosť hnije. Pretože nemá jasne formulované hodnoty, a nemá ani ústavou definovanú existenciu takých hodnôt. A nemá ani vôľu a odhodlanie si tie hodnoty chrániť, brániť, nemá vôľu a odhodlanie za ne niečo spraviť, za ne bojovať.

Zatiaľ nemá.

Lebo skôr alebo neskôr to bude musieť spraviť. Neskôr to bude ale ťažšie a špinavšie. Nemáte ale na výber, či tým prejdete alebo nie - máte len možnosť teraz alebo neskôr.

 

 

Autor: 
téma: 
region: 
Aman Againsttime

Doplním sem ešte zopár svojich postrehov a názorov.

Článok 12
Rovnosť na základe majetku nebude v popredí, pretože ústava samozrejme v tomto vychádza z medzinárodných zmlúv a tie kladú silný dôraz na rovnosť ľudí najmä pokiaľ ide o príslušnosť k rase, pohlaviu, či etnickej skupine (bavíme sa tu o medzinárodných zmluvách po 2 sv. vojne, ktoré sa snažili podčiarknúť o.i. rovnosť všetkých ľudí a závažnosť xenofóbie a rasizmu). Pochopiteľne tu môžeme cítiť vplyv moderného liberalizmu, ktorý je výrazne prítomný aj v iných našich zákonoch (dobre ho uvidíš napr. v našom Trestnom zákone, kde je tresnoprávna ochrana primárne zameraná na záujmy jednotlivca, nie záujmy celospoločenské, ústavné alebo štátne, ako tomu bolo za minulého režimu).

A to nás vracia zároveň k článku 1. Samozrejme máš úplnú pravdu v tom, že je absurdné tvrdiť, že sa SR neviaže na nijakú ideológiu. Slovenská republika je štandardne sekulárnou liberálnou demokraciou (korene nájdeme v osvietenskom liberalizme 18.storočia). Kľudne tu môžeme hovoriť o ideológii demokratizmu a ideológii ľudských práv (totálne abstraktný koncept, ktorý v reáli samozrejme neexistuje. Poďme radšej hovoriť o právach národov a etník), pričom v oboch prípadoch máme čo do činenia s nespochybniteľnými piliermi, ktoré požívajú i trestnoprávnu ochranu.

Pokiaľ ide o pojem "základné práva a slobody", tak o neurčitosti by som tu nehovoril, keďže v ústave je veľmi jasne špecifikované, čo medzi ne patrí (ústava ich delí do 6 skupín a jasne pomenúva). Do slovenskej ústavy boli tieto práva a slobody inkorporované z Listiny základných práv a slobôd (len tak na okraj dodám, že treba mať vždy na pamäti, že medzinárodné zmluvy a dohovory majú prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi).

Článok 18
V ústave hneď po tomto ustanovení nasleduje v odseku 2 výpočet výnimiek, na ktoré sa uvedené pravidlo nevzťahuje. Veď jedným z trestov, ktoré je možné v SR uložiť za spáchanie trestného činu je i trest povinnej práce (ide o jednu z alternatív k trestu odňatia slobody, popri napr. podmienečnom odklade trestu odňatia slobody alebo trestu domáceho väzenia).

V súhrne možno konštatovať, že v ústave i v ďalších našich zákonoch sa jednoducho odrážajú moderné (aktuálne), resp. modernistické trendy. Postupne všetko smeruje čoraz viac k individualizmu (je to badať najmä v trestnej politike štátu). Právna kultúra štátu a systém hodnôt, ktoré má štát a spoločnosť preferovať zdôrazňujú preferenciu ochrany jednotlivca pred ochranou celospoločenských záujmov.

Práve toto je potrebné skorigovať. Individualizmus a osobná sloboda sú fajn, ale problém je v tom, že to celé zašlo príliš ďaleko. Je načase začať uvažovať a konať viac kolektivisticky.

Norman

Základným problémom sú nevyjasnené koncepty, a to prevažne zámerne nevyjasnenie, pokrytectvo, nafukovanie. Zámerné hádzanie prázdnymi fatamorgánami. Ľudské práva, socializmus, blaho pre všetkých, osobné slobody, právo na hľadanie šťastia a mnohé iné, len čo som si rýchlo spomenul.

Napríklad podľa charty OSN, tých základných slobôd, má KAZDY právo ísť do ktorejkoľvek krajiny a tam žiť (nemienim to teraz hladať a overovať, ale v princípe je to nejako tak).
To je predsa reálny nezmysel. To rovno mohli komunisti napísať, že má každý človek právo na majetok kohokoľvek iného, a komunizmos by bol dosiahnutý. Hura.

Ergo:
súčasný bordel v práve je v dôsledku "svetonázorového subjektivizmu". Ako vidno, tvorcovia práva si myslia, že čokoľvek napíšu, bude tak. Jemnejšie vyjadrené, myslia si, že právo je vyjadrenie (akejkoľvek) vôle.
Ja naopak pripomínam dôležitosť "svetonázorového objektivizmu". Aj právo má vyjadrovať hlavne objektívne hodnoty ( minimálne tak, ako ich ľudstvo zataľ pozná).
Toto je problém a súvisi s ceľkovým (posledné storočia) posunom svetonázorov k subjektivite, a v dnešných časoch to už nazývam až infantilizácia svetonázorov.

Kedysi bol pokus o objektivizáciu robený cez náboženstvo, aspoň formáne. Dnešný nedostatok objektivizácie práva, všeobecne nedostatok hodnôt, ako to pociťuje zdravá populácia, bude preto žiaľ spôsobovať zas volanie po náboženstve. Ak sa národu neposkytne objektívna svetonázorová os, bude toto kolísanie anarchia versus dogmy zas pokračovať.

baloo

Normane, (nie prvý krát) s tebou úplne súhlasím. Len by som tvoje úvahy trochu rozvinul.

Ak právo naozaj funguje na takomto v podstate ad hoc základe - myslím tým, že keď velevážení zákonodarci potrebujú na niečo, tak si vyrobia zákon, alebo prepíšu, alebo zrušia podľa libosti - nakoľko mám považovať "ich" zákony záväzné na seba? Prečo ich mám vôbec dodržovať? Hlavne keď evidentne na moje záujmy z vysoka s.rú až robia jednoznačne nielen proti mojej vôli ale aj väčšine ľudí okolo mňa - ergo mi škodia? Terajšie "zákony" nemajú takmer žiaden morálny fundament, nič absolútne v sebe - tak prečo ich mám brať ja za nemenné a záväzné? Odpoveď je podľa mňa jednoznačná: lebo ma potrestajú, ak ich nedodržím. Ergo za týmto právnym pozlátkom jediná reálna sila je zase len tá hrozba trestu, ľudovo by sa to dalo nazvať až vydieranie: ak toto a toto aj proti svojej vôli a presvedčeniu neurobíš tak a tak, potrestáme ťa.

Norman

Téma ústava je viacmenej formálna záležitosť, ktorá nič nezmení, samozrejme.

Aby sme si ušetrili cestu,a vyjasnili si základy reality:
Spoločnosť je už od svojho vzniku, najmenej 10 000 rokov postavená na moci a treste, chlape. Právo patrí LEN a LEN SILNEJSIEMU. Ak máš silu, máš právo, ak nemáš silu, máš síce možno pravdu, ale proste si bezmocný.

Zákonná moc nie je nič iné, je iba jedna z foriem otroctva.

baloo

ale...

"Právo patrí LEN a LEN SILNEJSIEMU"

Nie celkom, lebo aj šikovnejšiemu. Že. Poznáme aj my ľudí, ktorí silní nie sú, resp. ich sila je v súdržnosti a šikovnosti (a amoralite). Treba teda presnejšie zadefinovať aj "silu". Obzvlášť v "informačnej spoločnosti", kde pár šikovných anonymných hackerov vie vyradiť z prevádzky protivzdušnú obranu alebo jadrovú elektráreň.

Norman

sila v akomkoľvek zmysle slova, samozrejme že nie fyzická, samozrejme, že pri strielani nemá navrch ten s bicepsami, ale ten s lepším zrakom.
Ale stále je to jednoducho nejaká sila.

Čo sa týka konkrétnejšej definície, rozhoduje hlavne schopnosť špárať sa druhému v mozgu.
Áno, presne tak.
Doslovne sa tisícročia špárajú druhým v mozgu, neobratne a nahovno, ale predsa len znova aznova, až to postupne vedia čoraz lepšie, a toto umenie sa prenáša medzi rôznymi skupinami či etnikami, upadá a zdvíha sa, ale stále to nejaké skupiny robia (a budú robiť).
Prestane to až potom, keď nebudú mať dostatok pasívnej biomasy, teda až keď ľudstvo dospeje, resp časť a zvyšok odumrie.

Minule som videl také tie obrázky zanedbaného psa. Podvyživený, chorý, mal aj nejaký srab, bez srsti, zanedbaný a ranený k zúfalstvu. Potom ho dobrí ľudia nakrmili, umyli, dezinfikovali ... keď pribral a mal silu, nabral srsť a esenciu do očí, srab odumrel.
Je to úplne jednoduché.
Stačí dobrá strava a hygiena.

Pavel Kamas