Rok, keď sme prežili koniec sveta

Doteraz sa naša civilizácia osvedčila ako veľmi odolná. Čo všetko už na nás roky hrozí padnúť: krach burzy, krach bánk, štátny bankrot, svetová vojna,  hladomor – a v roku 2012 hrozil dokonca úplný "koniec sveta". Tak aspoň niektorí verili. Bezpochyby mnohí hladia do budúcnosti ešte stále s obavami, ale napriek všetkým svetovýn témam, v živote väčšiny ľudí sa neprejavujú zmeny. A teda kým problémy nepocítia na vlastnej koži, prevláda ľahostajnosť.

Čo sa týka mayského kalendára – ktorý v posledných dňoch prudko stratil na dôležitosti – tak by vraj mohol, ak vôbec niečo, odrážať prechod z jedného cyklu do ďalšieho. Tak to aspoň vysvetľujú sami príslušníci kmeňa Mayov. Myšlienku konca sveta 21. 12. 2012 vraj propagovala skôr science fiction a takí tí veční  šíritelia paniky.

Akokoľvek: odteraz sa môžeme všetci hrdo nazývať "preživší koniec sveta", čo povedľa toho, že sme sa ako občania EU stali aj držiteľmi nobelovej ceny mieru, určite pridáva na našomu význame a zlepšuje naše seba hodnotenie.

Skutočnosť, že sme obete dlhovej krízy, zdá sa zaujíma čoraz menej ľudí. Dva bilióny Euro  štátneho dlhu sú taká abstraktná suma, že pôsobí len symbolicky. Občanovi je jedno, či má štát majetok, ako to bolo napríklad v Kadáfiho Líbii, alebo či má milión, miliardu či dva bilióny dlhov. Že to na štvorčlennú rodinu robí dlžobu 100 000 Eur znie síce šokujúco, ale ako sa to prejavuje? Veď väčšina ľudí nemá ani šajnu, koľko platí na daniach.  Daň z príjmu je priamo strhnutá zo mzdy a DPH ja skrytá v cene nákupov. Človek ráta len to, či má zamestnanie. A aké dôležité je vytváranie pracovných miest, o tom čítame denne v novinách.

Pojem "politika zamestnanosti" je mimochodom veľmi výstižný. Pretože pocit nutkania byť užitočný, byť súčasť spoločnosti a dať jej svoju časť práce, ten už dávno vyprchal. Dovoľte mi to bližšie vysvetliť:

Predstavte si, že sa prisťahujete do nového mesta a zistíte, že je tam slabá ponuka čerstvého ovocia. Aby ste túto medzeru zaplnili, každý deň priveziete z trhu čerstvé ovocie a zeleninu a všetci sú šťastní: vy, lebo ste zarobili, a občania mesta, lebo bol pokrytý ich dopyt. Žiaľ, podobné  príležitosti sú zriedkavé, ak vôbec nejaké sú.

Po tom, ako si behom 20. storočia väčšina ľudstva zvykla, že sa stala nesamostatnými zamestnancami, je azda lepší iný príklad: hľadáte si prácu, prelistujete noviny, vyberiete si z ponúkaných to najzaujímavejšie a dohodnete si pohovor. Pritom každý podnik prejaví vysoký záujem, aby vás získal pre seba.

Iba staršie ročníky sa na také niečo pamätajú,  hľadanie práce tak prebiehalo do konca 70-tych rokov, čiastočne ešte v 80-tych rokoch. Aj zamestnanci mali vtedy pocit, že sú potrební. Myslím, že nie je treba opisovať, ako vyzerá situácia dnes. Ale aj keď zamestnanec dnes v podstate vôbec nie je žiadaný a potrebný, stanovila si politika za cieľ, čo možno najviac ľudí "zamestnať". Veď na čo iné by sme akože boli na svete, ak nie na pracovanie a konzumovanie – aj keď oboje je "postihnuté" daňami.

Vynechám zámerne akékoľvek moje odhady, koľko ľudí je naozaj spokojných so svojím zamestnaním. Je výkon naozaj primerane odmeňovaný? Kto vás takto rešpektuje? Je práca sama o sebe zaujímavá a vzbudzuje osobnú angažovanosť? Ale veď čo sa pripomína miliónom, ktorý svoj džob nenávidia a len kvôli tomu sa denne trepú dopravnou špičkou tam a naspäť, lebo ani krátkodobo sa nezaobídu bez svojho mesačného žoldu? Buď rád, že máš vôbec nejakú prácu! A naozaj, počet tých, ktorí sa zo svojej zle platenej, neznesiteľnej, a choroby vyvolávajúcej práce buď naozaj tešia, alebo sa aspoň navonok tak tvária, svoj džob milovať, je naozaj pozoruhodný. Koniec koncov je vždy lepšie zbierať bavlnu, ako sa živiť korienkami, no nie?

Keď sme takto zavalení vlastnými problémami až po uši, kto sa má ešte starať o príčiny, ktoré ich spôsobili? Čo ma spoločné peňažný systém so zlou výplatou,  štátny dlh s plánovaným zvýšením daní... ?

Vraj 75% Nemcov – a v iných krajinách to nebude lepšie – sa vôbec nezaujíma o správy (odmysliac si športové). Ten zvyšok obetuje trocha času a nechá sa správami v telke či titulkami v novinách oblažiť.  Takéto zaháňanie nudy  je potom rado chybne interpretované  ako získavanie informácií.

Keď sa v Tunisku či Egypte masy zdvihli, aby sa oslobodili od diktátorov, zdvihla sa vlna nadšenia. O tom, že situácia po zvrhnutí Ben Aliho a Mubaraka sa v daných zemiach ani najmenej nezlepšila, o tom média informujú zdržanlivo. Veď to ani nie je také zábavné! O výbornej úrovni života v Líbyi za Kaddáfiho čias, o tom nechcú média už vôbec nič vedieť. Spiegel, Bild a všetci tí ostatní píšu, že Kaddáfi bol diktátor a ľud sa proti nemu vzoprel – a okrem toho, toto všetko je už stará vec. Syn púšte je už dávno mŕtvy – a koho už zaujíma dnešná situácia v Líbyi? Kto sa čuduje, že nevidíme obrázky šťastných ľudí konečne si nadšene užívajúcich slobodu?

Že sa o nič menej "zlý" diktátor Assad v Sýrii tak dlho drží, to je dané určite len podporou od Putina, ktorý sa – spolu s Číňanmi – postavili "oslobodzujúcej" rezolúcii Bezpečnostnej Rady OSN. Proti Putinovi sú tiež veľké vrstvy ľudu, hovoria nám neustále média. Že vyhral voľby s 63% a najsilnejší konkurent mal len 17% hlasov, to predsa nehrá žiadnu rolu.

Čo sa týka Ahmadínedžáda, je koncom roka ticho. V septembri sa zdalo, že útok Izraela na Irán je hotová vec, ale stále nič. Špekuluje sa, že je to tým, že aj keď iránska ropa sa už nepredáva za petrodolár, ale zato sa predáva za menový kôš, obsahujúci aj ruský rubeľ a čínsky yuan. Saddam Hussein predával ropu za Euro – a Európa sa samozrejme neodvážala brániť svoju menu proti Amerike. Kaddáfiho plány s vlastným zlatom krytým dinárom sa Rusom ani Čínaňom nepozdávali o nič viac, ako Američanom. Prečo by teda mali Kaddáfiho podporovať? Či Ahmadínedžadova politická hra s dvoma veľmocami a ich menami ochráni Irán pred plánovaným útokom, to je oblasť špekulácií, ale stojí to za zamyslenie.

Ale pohľad na Blízky či Stredný východ slúži len na pochopenie celkovej situácie. Vlastná koža  je nám všetkým predsa najbližšia. A tak zostáva otázka, ako sa bude vyvíjať finančná kríza?

Euro splnilo už veľkú časť svojej úlohy.  Široké vrstvy obyvateľstva, predovšetkým v južnej Európe, trpia vzrastajúcim nedostatkom. Aby sa uspokojil  medzinárodný finančný sektor – prirodzene, len pre záchranu aj tak neobľúbeného Eura – bude sa aj vo zvyšku Európy usilovne šporiť, čo značí, že od občanov sa bude očakávať viac práce za menej peňazí.  Fiškálna únia obrezáva suverénne práva európskych štátov čoraz výraznejšie, aj keď to neponúka žiaden únik z dlhovej krízy. Dlhové otroctvo naveky a navždy.

Ako vážne máme brať krotkú dlhovú diskusiu v USA? Nebola podobná situácia už v lete 2011, keď sa jednalo o zdvihnutí dlhovej hranice?

Amerika žije vyše dve desaťročia na úver. Príjmy obyvateľstva už dávno nestačia na dosiahnutie dostatočnej kúpnej sily, aby sa domáce hospodárstvo udržalo pri živote. Riešenie znelo: súkromné dlhy. Po tom, ako j v tejto oblasti bola dosiahnutá hranica, je len malá nádej, že stagnujúce hospodárstvo sa podarí čo len ako tak oživiť. S plánovaným zvýšením daní sa to určite nepodarí, lebo práve tým sa kúpna sila ešte oslabí.

Že dramatická hospodárska kríza USA má negatívny vplyv na Nemecko, pretože sa jedná o jeho druhého najväčšieho exportného partnera, je iba menšia časť pravdy. Oveľa dôležitejšie je zreťazenie medzinárodných finančných trhov, kvôli čomu prasknutie bubliny amerických nehnuteľností spôsobilo, že "systémovo nenahraditeľné" peňažné inštitúcie Európy sa ocitli na hrane bankrotu, tým pádom sa štáty ešte viac zadlžili u ďalších peňažných inštitúcií, aby zabránili celkovému zrúteniu systému. To všetko má so všeobecnou predstavou o demokracii pramálo, ale zdá sa, že to politikov ani média, a tomu zodpovedajúc ani občanov, vôbec netrápi.

Keď sa pozrieme na tých 12 mesiacov, tak to bol v podstate rok, ako každý iný. Na svetovej scéne sa menili veci, nad ktorými si lámali hlavu len takzvaní "konšpirační teoretici", a zatiaľ z kvality života bolo pomaly urezávané, až to skoro nik nespozoroval. Poznáte to prirovnanie o žabe, ktorá sedí vo vode tak pomaly zohrievanej, že to ani nevníma – až sa bez odporu úplne uvarí.

V tomto zmysle vám želám  veľa úspechov v novom roku.

 

Konrad Hausner

 

zdroj: The Inteligence

 

 

 
Autor: 
Konrad Hausner
téma: 

default

  • Povolené sú HTML značky: <a> <em> <strong> <cite> <blockquote> <code> <ul> <ol> <li> <dl> <dt> <dd> <img>
  • Riadky a odstavce sa zalomia automaticky.
  • Webové a e-mailové adresy sú automaticky zmenené na odkazy.

Plain text

  • Webové a e-mailové adresy sú automaticky zmenené na odkazy.
  • Riadky a odstavce sa zalomia automaticky.
  • Povolené sú HTML značky: <a> <em> <strong> <cite> <blockquote> <code> <ul> <ol> <li> <dl> <dt> <dd> <alert>
Obrázková CAPTCHA
Vložte znaky zobrazné na obrázku.