Niektorí hovoria, že celý vesmír vznikol za účelom sebapoznania absolútnej potencionálnej inteligencie.

Je to ušľachtilá a múdra myšlienka.

Ale je to naozaj tak?

Predstavte si, že Vy chcete stvotiť niečo krásneho. Niečo podľa seba, čo by vám na konci odkrylo pravdu o Vás samých. Napíšete tomu ontológiu, zákony a neskôr aj konštanty.
Spustíte to a ajhla, beží to, žije to a vidíte, že je to dobré.

No, dobré nie celkom, vaša omniscientia nie je v tom zmysle dokonalá, a tak musite zasiahnuť, a vytvoríte inú verziu. A skúšate. A ďalšiu verziu, a nejakú ďalšiu ... tak sa to robí, tvoriť verzie nič nestojí, to je krása programovania, dá sa to postupne zdokonalovať a zdokonalovať ... ste tou hrou či prácou plne zaujatí a nadšení...

A v tom zaujatí ste zabudli, že niekde bokom vám bežia nejaké staršie verzie. Vaši tvorčekovia si tam šlapú po hlave, vyhrávajú rôzni zmrdi a celé sa to kolísavo drbe, bytosti trpia, planéty vysychajú, tvoria sa rôzne monštrá a degeneráti. Je to celkovo dosť nezmyselné a vaša imanentná inteligencia do systému vložená je perverzne použitá na samoničenie.
Ale nik sa už nepozerá, nik to už nevylepší, tie verzie bežia stratené na pozadí, je to predestinované na márny beh, bez toho, aby o tom niekto vôbec vedel. Donekonečna.

Ale možno že pri troche šťastia niekto raz vypne celý počítač a tak aj všetky tieto stratené procesy s nulovou až negatívnou prioritou skončia.

Aspoň že to.

(Toto je voľná reakcia na článok z levanetu. Ergo - všetko zlé môže byť na niečo dobré - ide hlavne o to, komu sa to dostane do ruky:)