Čo hovorí história jazyka?

V uplynulých dvoch dňoch sa v Pravde a následne aj v Sme objavili články s komickým názvom: "Slovenčina pochádza z tureckej Anatólie", respektíve aj priamo ešte tupšie "Slovenčina je z Turecka".

Jeden sa smiechu nezdrží nad takýmito typicky bulvárnymi titulkami masmediálnej spodiny.

 

Obsah článku je o niečo vážnejší a týka sa "večnej" otázky – kde je domovina indoeurópskej jazykovej skupiny, protoindoeurópčiny?

Obr.: slovo matka v rôznych indoeurópskych jazykoch

Ako dnes každý vie, jazyky sa vyvíjali a vyvíjajú a možno ich prirovnať k stromu – z pôvodného koreňa sa rozštepujú, vytvárajú vetvy, mnohé zanikajú, ale iné tak vytvárajú mohutnú korunu nejakej jazykovej rodiny. Tak nejako to je, i keď presnejšie vzaté, je to skôr krík s mnohými koreňmi, ktorý sa nielen rozdeľuje, ale aj spája, ale tento detail nie je teraz dôležitý. Najmohutnejšia a kultúrne najvyspelejšia jazyková rodina histórie je tzv. indoeurópska, v minulosti nazývaná aj indogermánska. Tá siaha od Atlantiku až po Indiu a patria do nej také dôležité historické jazyky ako sanskrt, latinčina, a dnes angličtina, španielština, ruština či peržština. V súčasnosti veda predpokladá, že lokalita, kde niekedy pred 6000 (+- 2000) rokmi bola používaná protoindoeurópčina ako jeden jazyk jedného pomerne homogénneho národa, bola buď v dnešnej Anatólii, alebo o niečo severnejšie, nad Kaukazom, na stepiach pri Čiernom mori. V prvej verzii to bol skôr národ poľnohospodárov a svoj jazyk šírili podobne ako svoje technológie, viac učením ako kolonizáciou, v druhom prípade by to bol jazyk prvých veľmi úspešných chovateľov koní, ktorí aj vďaka ich rýchlosti a objavu kolesa rozšírili svoju superioritu v podstate po celej zemi.

Z Anatólie by to šírenie vyzeralo približne takto:

 

 

Ten "veľký" spor, či je pôvodná domovina Anatólia alebo zakaukazské stepi, sa už asi 10 rokov snaží rozhodnúť v prospech anatólskej verzie Dr. Atkinson z univerzity Queensland na Novom Zélande. Metódou jeho tímu je počítačový model naplnený hlavne tvarom základnej slovnej zásoby rôznych jazykov, ako aj historickými faktami. Podrobnosti nie sú samozrejme priamo známe, ale – asi už ani sami tvorcovia nevedia, čo tam všetko dali. Vyšlo im teda, že tá takzvaná Urheimat bola Anatólia. Medzi vedcami nedosiahli ani zďaleka jednoznačnú podporu. Ono počítač dosť často vyklopí práve to, čo chcete, aby vyklopil. Takže otázka zostáva nevyriešená.

 

Oveľa  zaujímavejší  bol článok v časopise Historická Revue č. 7/2012. Toto číslo sa celé tématicky venovalo Číne, a teda aj jej jazyku a jeho zadeleniu do jazykovej rodiny. Čínština sa tradične zadeľuje do  tzv. sinotibetskej rodiny. Ale problém je, že existencia sinotibetskej jazykovej rodiny je z hľadiska historicko-porovnávacej lingvistiky veľmi málo podložená. Stále ide o pomerne intuitívnu a impresionistickú kvalifikáciu jazykov založenú viac na viere, než na solídnych hláskových korešpodenciách. Čo do prepracovanosti sa táto teória zďaleka nemôže rovnať iným jazykovým rodinám.

Príčin toho stavu je niekoľko. Jednou je slabo rozvinutá morfológia v čínštine a niektorých ďalších jazykoch, čo bádateľov núti obmedziť sa prevažne na slovnú zásobu. Ďalšími príčinami je povaha čínskeho písma, ktoré umožňuje viaceré fonetické interpretácie, ako aj málo dôsledná aplikácia porovnávacej metódy. Objavili sa hlasy, ktoré sinotibetskú teóriu zavrhujú a hladajú iné príčiny podobnosti medzi čínštinou a tibetsko–barmskými jazykmi.

Američan Prof. Christopher  I. Beckwith prišiel s alternatívnym vysvetlením podobnosti v slovnej zásobe čínštiny a tibetsko-barmských jazykoch. Podľa neho ide prevažne o spoločné výpožičky z nejakého starého indoeurópskeho jazyka, možno priamo z nediferencovanej protoindoeurópčiny. Výpožičky zahŕňajú nielen slová, spojené s kultúrou (kôň, voz), ale aj základnú slovnú zásobu (nízke číslovky, zámená, časti tela).

  

význam

protoindoeurópčina

ranná stará čínština

(Beckwith)

minimálna stará čínština

(Schuessler)

moderná čínska výslovnosť

kôň

*marko

*mraga,

(pračínsky *marka)

*mra'

 ma

koleso, voz

*kwekwlo

*kole

(pračínsky *kweylwe)

*k-lha

čche

jeden

*oiko

(sanskrt ) éka

*ék

*'it

i

oko

*okw-

*wék

(pračínsky

*ók

*muk

mu

muž, človek

*wír

*wir

*nin, min

žen, min

opyt. zámeno

*kwe

*kwe

*gaj

che, šche

 

Archeologickým dôkazom možnosti takéhoto jazykového kontaktu sú múmie belochov, pravdepodobne predkov indoeurópskych Tocharov, nájdené v Tarimskej panve. Najstaršie z nich sú datované do 2. tisícročia p.n.l. Indoeurópania používajúci bojové vozy prišli podľa Beckwitha do protočínskej kultúrnej zóny v údolí Žltej rieky v období dynastie Šang (Lhang, 1600 – 1045 pred n.l.). Usadili sa tam, uzavierali sobáše a buď sa ich jazyk kreolizoval pôsobením miestneho jazyka, alebo sa miestny jazyk kreolizoval pôsobením jazyka prisťahovalcov.

(Kreolizácia je vytvorenie jazyka z dvoch zdrojov, pričom dochádza k zjednodušovaniu ako gramatiky, tak slovnej zásoby a spôsobov slovotvorby výsledného kreolského jazyka)

Konečným výsledkom tohto procesu bola stará čínština, tak ako ju poznáme z najstarších písomných prameňov.

Toľko Beckwith a autor článku v HR Stanislav Vavrovský, ktorého som tu citoval. Je to odvážna teória, ale stojí za to poznať ju.

 

Na záver ešte pripomienka Tarimskych múmií, vek  3 až 4 tisícročia.

red beuty

 

 
Autor: 
téma: 
Ema

Keď som dnes počula príhovor šéfa NASA akože z Marsu (prečo s nimi nekomunikuje priamo geniálny Curiosity, nemá na to dostatočne vysokú funkciu, alebo sú Američania takí babráci, že ho nevedeli vybaviť bľabotaním prejavov, čo už dokáže hocijaký fyzikálne iritovaný plyšový medveď: ajlavjúúú. ajlavjúúú), uvedomila som si, že dávni predkovia dnešných nositeľov patentu na demokraciu sa neboli schopní naučiť francúzštinu, ktorú veľmi obdivovali, a tak začali vykchúúúcať chubou. Akože fchansúština.

A tak vznikla súčasná kreolizovaná angličtina, ktorá znie striedavo ako cirkulárka a dezorganizovaný huriavk na góuerdn pááurtchy v blázninci.

Norman

Angličtina je v plnom slova zmysle kreolský jazyk.

Vznikla kombináciou anglosaského jazyka a normandskej francúžštiny. Výsledok - usekanie všetkého, čo nechápali, výslovnosť pôvodných anglosaských slov sa zmenila (tak, ako dnes poznáme rozdiel medzi hovorenou a písanou angličtinou).  Angličtina je pidgin jazyk. V podstate zrejme žiaden jazyk nemá tendenciu strácať svoje formy, ak sa predáva medzi domácimi rodičmi a deťmi,  z generácie na generácie. Stráca ich vtedy, ak sa ho učia dospelí prišelci - vzniká zdegenerovaný pidgin. A keď ho tí neskôr naučia svoje deti, už sa to nazýva kreolčina, už je to ustálený pidgin.

To neznamená nevyhnutne, že ten jazyk je nejako menejcenný. Konieckoncov, do angličtiny vniesli neskôr učenci zámerne mnohé pojmy z modernej francúžštiny a latinčiny, aby ho povzniesli. Bojovali storočia za purizmus jeho gramatiky (napr. odstránenie dvojakého záporu bol cielený drill), aby ho vylepšili.  Tie anglické a latinské novotvary dnes z hovorenej angličtiny  síce zas vypadávajú a znova sa ochudobňuje, ale pravda je, že vlastne najvážnejšou chybou angličtiny je jej nabubrelosť. Nabral do seba všetko, kam vkročila noha imperiálneho vojaka - to nie je jazyk, to je špongia plná špiny.

Iná kapitola je anglický či americký prejav. To je takisto zdeformované napodobňovanie výslovnosti dvorskej (post)stredovekej  francúžštiny. Angličtina sa dá ako tak vyslovovať aj normálne - ale ich kultúrnym mémom je, že ju všetci vyslovujú ako buzerantskí milenci brata Ludvika 14. Zaujímavé, že práve potomci puritánov hovoria, akoby mali v hube kopu mužského semena.

 

 

Buheh

nech si za veľkým aj malým morom hovoria ako chcú.

Mňa skôr trápi, čo sa deje s našou úbohou pigdin kreolskou City Gate slovenčinou. Kto občas počúva mladú generáciu alebo mäsovoojebávacie media vyje o, čom kokso mrte hovorým. Do kedysi ľúbozvučného jazyka sa teraz, okrem tradičných čechizmov, vylievajú celé vedrá dementných anglikanizmov, prvky banksterského argotu, poškodeného počítačového kódu, „žurnalistických“ floskulí á la TA3, a to celé sa mieša varechou podvyživeného demokratického školstva, ktoré s fučaním produkuje čoraz viac pologramotných idiotov.

Ale keď už je reč o tej angličtine: už dlhšie sa pohrávam s myšlienkou o zvukomalebnosti jazyka a jej súvislosti s povahou a históriou národa, ktorý tým jazykom hovorí.

Zoberte si, ako sa po slovensky/slovansky povie zem: všimnite si to jemné, nežné e uprostred. A ako sa to povie rečou demokratov? Je to zavrčanie dravca, ktorý vidí korisť: earrrrrth. Dievča: grrrrrrl! Vražda: mrrrrdrrr! Viac: mooorrrrr! Svet: earrrrrth! Vojna: uooorrrrrr! (Zato pre mier majú podobné slovo ako pre močenie...)

Aké z toho plynie ponaučenie? Už naši predkovia, ktorým sme my zadkovia, ho poznali. Je skryté v slove mier. Dravec, keď vie, že naňho mieria, nezaútočí. Aj jemu je život milý, radšej si počká, aby sa priblížil zákerne odzadu. Preto, bratia z Moskvy, Pekingu, Teheránu či Havany, dobre mierte, ak chcete mier, a hlavne, nikdy neodkladajte hlavne. Dravec stále číha.

default

  • Povolené sú HTML značky: <a> <em> <strong> <cite> <blockquote> <code> <ul> <ol> <li> <dl> <dt> <dd> <img>
  • Riadky a odstavce sa zalomia automaticky.
  • Webové a e-mailové adresy sú automaticky zmenené na odkazy.

Plain text

  • Webové a e-mailové adresy sú automaticky zmenené na odkazy.
  • Riadky a odstavce sa zalomia automaticky.
  • Povolené sú HTML značky: <a> <em> <strong> <cite> <blockquote> <code> <ul> <ol> <li> <dl> <dt> <dd> <alert>
Obrázková CAPTCHA
Vložte znaky zobrazné na obrázku.