Krátky film Writing Doom je satirická, ale zároveň mimoriadne trefná ukážka toho, ako by vyzerala diskusia o umelej superinteligencii v scenáristickej miestnosti televízneho seriálu.
Doba je dnes bezpochyby dynamickejšia ako pred povedzme desiatimi rokmi - to nie je žiadne klišé, naozaj to tak je. Vojna na Donbase, vojna v Gaze, pretlak v USA ústiaci do volieb ľudí ako Trump, to a iné veci sú fakty o zmenách.
Blíži sa ten 1. máj, sviatok rôznych síl, jedna z najsilnejších tradícií roka. Neskôr prevzatý ako "sviatok práce", ale je to stále on, pra-pra-starý sviatok sily a neskorej jari.
Mandala je duchovný abstraktný obraz, ktorý symbolizuje svet. Známy je najmä z farebného piesku, keď samotné vytvorenie obrazca je určitý rituál, proces - a na konci je po krátkom čase mandala rozfúknutá, ako symbol pominuteľnosti všetkého.
Ľudstvo takmer celé tvrdí, že dnes v noci začína nový okruh Zeme okolo svojej hviezdy. Je to veľmi podivný dátum, ale prečo nie. Dnes či zajtra, hlavne, že sa čas krúti - to jediné je isté.
Mnohé druhy cicavcov na zimu upadajú do takého rôzneho zvláštneho zimného stavu. Medveď, jazvec, svišť a aj také, ktoré "nespia", majú nejaký spomalený modus vivendi. Podobné je to aj s človekom.
V posledných mesiacoch a rokoch sme boli svedkami rôznych katastrof spôsobených človekom, ako sú vojny, masové streľby, teroristické útoky, veľké dopravné nehody, ako aj stále sa stupňujúca environmentálna kríza.
Napätie vo svete stúpa a prognózy sú nepriaznivé. Na to, aby si ľudia odpočinuli, už im veru nepomáhajú pobyty pri mori či iné dementnosti. Preto je asi načase dať aj sem všetkým, čo majú naozaj záujem, malú záchranu.
Nový rok sa v minulosti začínal na jar. Na jar je naozaj cítiť príchod nového života. Jarné sviatky sú jasným pripomenutím nekonečného cyklu odlivu a prílivu.
Pandémia Covid-19 ako spoločenský fenomén je nepochybný fakt. Bez ohľadu na to, čo si myslíme o pozadí, o reálnom charaktere choroby či víru, či je dôležitý alebo nie - spoločenské deje spojené s touto pandémiou sú nepochybne výrazné.
Je plne prirodzené sa opakovane zamýšľať, čo je dôležité a čo druhotné. O čom vlastne treba hovoriť a čo je nepodstatné. Čo je skutočná pravda a čo sú len klasické malomeštiacke surogátne pseudoproblémy.
Je to vlastne takmer vždy ten istý problém. Aj keď sa to už pokúšali popísať rôznou terminológiou, nie je to ono. Ale nedávno som narazil na jeden výraz, na jeden pohľad na vec, ktorý sa výborne hodí.
Ľudstvo vytvorilo nezmerateľné množstvo informácií o svete, teórií o jeho podstate a fungovaní. O hodnotách a o rôznych princípoch. Všetky majú časť pravdy a samozrejme sa aj výrazne mýlia - vždy v závislosti na tom, z akého bodu sa na ne pozeráme.
Informačné manipulácie nie sú len zamlčiavanie niektorých vecí. Dnes sa už prakticky fakty nedajú celkom zamlčať, vygumovať. Účinnejšie je ich zavaliť balastom, pod ktorýn sa stratia.
Trocha som sa hrabal v starých knihách, a prečítal som si nejaké poviedky, vydané ešte začiatkom šesťdesiatych rokov. Je naozaj zaujímavé, čo všetko sa v nich nájde.
Kedže svetová situácia je pokojná, do Európy neprúdia milióny negrov, nehrozí najhorúcejší suchý rok v histórii a moslimovia nechcú viesť atómovú vojnu proti severu, je azda čas pozrieť sa na náš slovenský jazyk.
Rozhovor je už pár mesiacov starý. Pani Oppltová, športová strelkyňa a majiteľka obchodu so zbraňami, v ňom spomína, ako jej v roku 1998 vykradli obchod a ľutuje, že nebola schopná sa brániť.
Pamätám si na jedno z prvých sociálnych poučení, ktoré som zachytil, keď som tam prišiel nielen na nejaké školenie či veľtrh, alebo len tak sa turisticky potulovať, ale teda pracovať.
Kedže oficiálny politický tok sa tento rok ešte nedokázal vyliať z brehov a pre západnú časť Európy definitívne nabral svoj smer do slepej uličky, nie je treba sa ponáhlať.
