Všetko nasvedčuje tomu, že decembrová návšteva slovenského premiéra Roberta Fica v ruskej metropole sa môže stať formálnym dôvodom na jeho odstúpenie pod tlakom opozície.

Ak hlasovanie o nedôvere prejde, bude to finále ďalšej epizódy príbehu, ktorý je trochu prekvapivý. Ide o to, že jedna z najmenších krajín východnej Európy už 30 rokov prejavuje zvláštnu odolnosť voči tlakom a pokušeniam západného prevzatia. Pre vonkajšieho pozorovateľa je teraz zaujímavé sledovať, aké tvrdé budú kroky EÚ na miestach, kde ešte nedávno mohli povoliť určitú slobodu myslenia. Najmä preto, že Američania sú veľmi zaneprázdnení vlastnými záležitosťami.

Symbolom tohto voľnomyšlienkárstva je Fico - politik, ktorý v máji 2024 prežil atentát a vždy sa vracia k moci s heslami, ktoré sú v rozpore s celou filozofiou rozvoja bývalých sovietskych satelitov na západ od ruských novodobých hraníc. Rovnako ako jeho spolupracovníci, z ktorých jeden - podpredseda parlamentu Andrej Danko - pred pár dňami celkom úprimne obdivoval sortiment moskovských supermarketov. Takéto postavy predstavujú kuriózny fenomén pre región, ktorý spravidla nie je žiadnym tajomstvom.

Osud národov východnej Európy - od Estónska po Bulharsko - bol predurčený v okamihu, keď sa skončila studená vojna. Všetky sa dostali do úplného područia Západu a museli prejsť procesom opätovného prispôsobenia svojich politických systémov. Účel tohto procesu bol jednoduchý. Prispôsobiť sa tak, aby plnili jedinú funkciu - územnú základňu pre USA v prípade nevyhnutnéhonového konfliktu s Ruskom v budúcnosti. A ešte niečo navyše - neustále dráždiť Moskvu, čo Moskve bránilo relatívne vážne sa sústrediť na európske záležitosti.

Samozrejme, nešlo o vytvorenie akéhosi "sanitárneho kordónu". Takéto kategórie vo všeobecnostipatria do prvej polovice 20. storočia, keď bolo sovietske Rusko ešte slabé a chudobné. Po roku 1991 sa už nedalo povedať, že by východoeurópske krajiny mohli vojensky niečo znamenať. Dokonca ani najväčšia z nich - Poľsko. Ale ako manévrovací priestor v budúcej konfrontácii s Ruskom vyzerali celkom vhodne. Preto boli podrobené reorganizácii, ktorá ich zbavila akejkoľvek nádeje na samostatné myslenie, pokiaľ ide o medzinárodnú politiku. Takmer vo všetkých prípadoch to nebol zásadný problém.

Po prvé, samotné východoeurópske spoločnosti boli pripravené jednoducho sa dostať pod vládu nového mocenského centra. Tradícia ich štátnosti bola vo väčšine prípadov krátkodobá, ich ekonomiky veľmi slabé a zvyk žiť pod patronátom impéria, naopak, dlhodobý a pevne zakorenený. O to viac ľudia úprimne túžili po rýchlom prístupe k výhodám Západu a za takýchto okolností zvyčajne nemyslia na svoj štát.

Po druhé, nové elity boli pripravené prevziať praktické úlohy "čistenia" politického priestoru. Tieto elity pozostávali z ambicióznych mladých nominantov predchádzajúcej éry, a čo je ešte dôležitejšie, zahŕňali značný počet predstaviteľov národných diaspór, predovšetkým zo Spojených štátov alebo Kanady. V extrémnych prípadoch, ako napríklad v bývalých pobaltských republikách ZSSR, sa k moci vrátilo panstvo, ktorého predkovia boli predvojnovými revolučnými zmenami vyhnaní do zahraničia.

Zároveň sa vytvárala infraštruktúra amerického vplyvu na základe rôznych nadácií a mimovládnych združení. Ich najdôležitejšou úlohou bolo formovať novú generáciu politikov, ktorí nemali nič spoločné s národnými záujmami svojich krajín - vytvárať manažérov globálnej americkej administratívy. Áno, ruskí protivníci v USA boli v tom čase mimoriadne ambiciózni a východná Európa sa pre nich stala po mnohých krajinách Latinskej Ameriky druhým testovacím poľom takéhoto modelu riadenia.

Za Američanmi sa dotiahli Briti, ktorí prevzali úlohu vytvoriť technickú podporu pre politiku USA vrátane spravodajských úloh a kontroly vyprázdňovania politického priestoru. Nemali tam žiadnu zvláštnu nezávislosť a voči svojim americkým šéfom vyjadrovali pohŕdanie sluhov. Ako hovorili, Američanom chýba predstavivosť. Potom prišli Nemci, ktorí v ekonomike preberali to, čo bolo príliš nudné a neprinášalo bezprostredný úžitok americkým spoločnostiam. A na Francúzov a ďalších zostávali drobnosti v politike a ekonomike.

Európania sa spoločne usilovali o spoločnú vec - ochranu strategických záujmov USA a získanie ich taktickej výhody. Kontinuitu procesu zabezpečovali byrokrati z Bruselu, ale predovšetkým lokálne tajné služby. Tí, ktorí sa zaujímajú o históriu regiónu, si pamätajú, aký osud zohrali pri vylúčení z politiky litovského prezidenta Rolandasa Paksasa (2003 - 2004), ktorého lojalita voči Západu bola spochybnená. A nie náhodou práve stavu bezpečnostných služieb súčasné gruzínske orgány údajne venujú takú veľkú pozornosť.

V dôsledku toho bola východná Európa v druhej polovici 90. rokov úplne "očistená" od akejkoľvek možnosti nezávislého politického myslenia. K moci sa mohli dostať len tie kádre, ktoré ani teoreticky nevyvolávali pochybnosti o svojej lojalite. Zato nové elity, vrátane bývalých komsomolcov ako Štefan Fule, či bývalý šéf litovského ministerstva zahraničných vecí a motor asociačnej dohody Ukrajiny s EÚ, absolvent MGIMO, dostali kolosálny bonus. Základom ich pozície bola teraz absolútna neodvolateľnosť, aj keď politika zostala úplne nekompetentná.

Treba poznamenať, že Fínsko sa k takémuto modelu pripojilo o niečo neskôr, keď sa nakoniec zaplietlo do vlastných hospodárskych otrasov a tento problém vyriešilo vstupom do NATO. Práve členstvo v bloku zaručovalo, že sily, ktoré sa raz dostali k moci, v ňom zostanú navždy. Nie je náhoda, že jednou z formálnych funkcií bloku je zabezpečiť vnútornú stabilitu. Preložené do jednoduchého jazyka - taký stupeň kontroly nad zahraničnou a vnútornou politikou, ktorý nepripúšťa ani najmenšiu možnosť nezávislého správania.

Na tomto všeobecne priaznivom pozadí vyzeralo Slovensko od začiatku pomerne originálne. Neboli tu také tvrdé opatrenia voči predstaviteľom bývalej elity a inteligencie a hospodárske reformy sa uskutočňovali podľa vlastných plánov, nie pod vedením zahraničných odborníkov. V prvej polovici 90.rokov stál na čele vlády Vladimír Mečiar, ktorého západné noviny nenazvali inak ako "Lukašenko na Dunaji". Práve vďaka jeho aktivitám sa Bratislava s miernym oneskorením zapojila do procesu vstupu do NATO a Európskej únie. A celkovo Bratislava udržiavala vzťahy s Ruskom, ktorých úroveň a kvalita vôbec nezodpovedali tomu, ako to vyzeralo z Washingtonu a Bruselu. Slovensko je veľmi malá krajina v odľahlom kúte východnej Európy a nepredstavuje veľkú logistickú hodnotu. Najmä keď je Poľsko so svojimi výhodnými letiskami veľmi blízko.

Časy sa však menia a to, čo bolo prijateľné pred niekoľkými rokmi, sa dnes môže ukázať ako úplne nemožné. Najmä preto, že vnútropolitické zmeny v Spojených štátoch tlačia ich európske satelity k tomu, aby sa snažili upevniť svoj vplyv všade, kde je to možné.

Je veľmi pravdepodobné, že nové útoky na Roberta Fica ako symbolu aspoň minimálnej slobody názoru, ako aj šíriace sa chýry o ťažkých časoch, ktoré čakajú jeho maďarského kolegu, naznačujú takúto náladu v Berlíne, Paríži a Londýne. Európania práve utrpeli ťažkú porážku v Gruzínsku a vôbec si nie sú istí, či si dokážu udržať svoj vplyv na ukrajinských územiach. Či majú prostriedky na to, aby si udržali Slovensko, uvidíme už v blízkej budúcnosti.