Ohlasovanie konca studenej vojny bolo skôr želaním ako skutočnosťou

Skončila sa, či pokračuje? V súvislosti so stále intenzívnejšou angažovanosťou USA a NATO v záležitostiach Ukrajiny, zbedačenej “oranžovou revolúciou”, následkami štátneho prevratu a občianskou vojnou, sa vo verejnosti čoraz viac ozývajú otázky, či sa vlastne studená vojna rozpadom ZSSR a jeho mocenského bloku skončila, či pokračuje, alebo sa práve začína nová studená vojna, tentoraz už proti nekomunistickému Rusku. Na to, aby sme si na takéto otázky mohli seriózne odpovedať, musíme najprv vedieť, čo vlastne tá studená vojna bola a najmä, aké skutočné ciele sledovala. Podľa disponibilných oficiálnych definícií (napríklad Malá slovenská encyklopédia Beliana, SAV Bratislava 1993) „studená vojna bola nevojenská konfrontačná politika štátov a zoskupení (konflikt Východ-Západ); za jej začiatok sa považuje Churchillov prejav vo Fultone 5.3.1946, v ktorom žiadal vytvorenie angloamerického vojenského zväzku na boj s východným komunizmom. … Koniec studenej vojny po nástupe Gorbačova a najmä po páde komunistických režimov vo východnej Európe roku 1989.”

NEPRESNÁ A NEÚPLNÁ

Toľko akademická definícia. Treba však povedať, že je veľmi nepresná a neúplná ˗ zrejme bola ovplyvnená naivnými politickými ilúziami po prevrate roku 1989. Studená vojna je totiž čisto americký strategický projekt, ktorý mal vytvorením sústavy vojenských paktov a siete vojenských základní pod velením USA obkľúčiť a vojensky ohrozovať Sovietsky zväz a jeho spojencov a vnúteným intenzívnym zbrojením (najmä nukleárnym!) ich ˗ ako ekonomicky slabšieho partnera, mal donútiť k politicko-vojenskej kapitulácii alebo k hospodárskemu krachu. Takže to nebol “konflikt Východ-Západ”, ale celkom jednoznačne to bola konfrontácia Západ-Východ, ktorej iniciátormi a usmerňovateľmi boli a dodnes sú výlučne Spojené štáty americké, a preto sa od samého začiatku mala nazývať korektným názvom americká studená vojna. Sovietsky zväz na rozpútanie a dlhodobé udržiavanie takejto nákladnej konfrontácie nemal po druhej svetovej vojne dosť ľudských ani materiálnych zdrojov. Veď z necelých 40 miliónov európskych ľudských obetí druhej svetovej vojny bolo vyše 21 miliónov občanov ZSSR a v pomere materiálnych vojnových škôd bol tento rozdiel oproti západným európskym štátom ešte priepastnejší. A podobné obrovské straty utrpeli aj jeho povojnoví spojenci a susedia, najmä Poľsko a bývalá Juhoslávia.

FULTONSKÝ PREJAV

Deklarovaným oficiálnym cieľom americkej studenej vojny bola likvidácia komunistických režimov v uvedených štátoch, skutočným cieľom jej strojcov však bola a evidentne aj naďalej zostáva likvidácia suverenity uvedených štátov a vlastnícke ovládnutie či privlastnenie si najhodnotnejších segmentov ich národného bohatstva a hlavne nesmiernych prírodných zdrojov Ruska. Doterajší „vývoj“ vo všetkých postkomunistických štátoch od prevratu až doteraz to celkom jednoznačne dokazuje.

studená vojna_1

Za začiatok americkej studenej vojny sa všeobecne považuje prejav britského ministerského predsedu Winstona Churchilla 5. marca 1946 v americkom mestečku Fulton. Jeho vystúpenie bolo vopred konzultované a odsúhlasené americkým prezidentom H. S. Trumanom a Churchill v ňom vyhlásil, že USA prevezmú do rúk vedenie “slobodného sveta”, že tajomstvo výroby atómovej bomby sa za žiadnu cenu nesmie dostať do rúk medzinárodnej organizácie (6. 8. 1945 bola zničená Hirošima a 9. 8. 1945 Nagasaki) a že na hraniciach komunistických štátov (ktoré vtedy, okrem ZSSR, ešte vôbec neboli komunistické!) bude spustená železná opona.

BOJ S KOMUNIZMOM

Po volebnom víťazstve labouristov v Británii však Churchill stratil svoju politickú pozíciu a tak tri roky cestoval po západnom svete a burcoval občanov na “boj proti komunizmu”. Pritom v marci 1949 na veľkom zhromaždení v New Yorku po prvý raz použil výraz studená vojna a vyzval na založenie protikomunistických vojenských organizácií pod velením USA. A potom sa už zhurta zakladalo ˗ roku 1949 v Európe pakt NATO, v roku 1951 vojenský pakt USA – Japonsko, v roku 1954 pakt pre juhovýchodnú Áziu SEATO a v roku 1955 aj Bagdadský pakt CENTO. Do roku 1955 bol Sovietsky zväz a jeho spojenci na euroázijskom kontinente totálne obkľúčený týmito americkými vojenskými paktmi a základňami, a tak bola v uvedenom roku, ako protiváha tohto vojenského obkľúčenia, nakoniec vytvorená Varšavská zmluva.

V tom čase už americká studená vojna dávno bežala na plný plyn. Jej podstata  spočívala v tom, že USA, ktoré si po celý čas jej trvania udržiavali pred ZSSR značný predstih pri vývoji a výrobe jednotlivých štádií nukleárnych zbraní i ostatných zbraní hromadného ničenia a ich nosičov, permanentne tým ohrozovali ZSSR a jeho spojencov možnosťou vyvolania ničivej nukleárnej vojny. Ak Sovietsky zväz chcel možnosti vyvolania takej ničivej vojny zabrániť, musel si vytvoriť podmienky pre rovnako hrozivý protiúder, čiže musel sa pokúsiť držať krok s USA a jeho západnými spojencami vo vývoji a výrobe zbraní hromadného ničenia. To ho ako ekonomicky slabšieho partnera po desaťročia značne brzdilo v hospodárskom i sociálnom rozvoji, čím bol vlastne zámer amerických jastrabov a strojcov studenej vojny splnený ˗ alebo sa Sovietsky zväz vzdá vnútených pretekov vo vývoji a výrobe zbraní hromadného ničenia a vo vhodnom čase môže byť zlikvidovaný v nukleárnej vojne, alebo sa pokúsi v tomto šialenom zbrojení držať krok s ekonomicky silnejšími USA a ich spojencami a tým sa skôr či neskôr dostane do ekonomickej krízy a katastrofy.

NA POKRAJI APOKALYPSY

To, že takáto apokalyptická politika priviedla ľudstvo niekoľkokrát až na okraj totálneho zničenia a tam ho až dodnes udržuje, to zrejme strojcov americkej studenej vojny nezaujímalo a dodnes nezaujíma. Hoci aj vo Washingtone i Pentagone bolo našťastie vždy zopár múdrych a statočných osobností, ktoré svojich jastrabov aspoň ako-tak krotili, hlavnú a rozhodujúcu zásluhu na tom, že sa americká studená vojna nezmenila na horúcu nukleárnu vojnu majú predovšetkým sovietski vedci a technici, ktorí (hoci vždy s niekoľkoročným omeškaním) stačili vo vývoji a výrobe zbraní hromadného ničenia a ich nosičov držať krok s USA aspoň natoľko, že aj menší rozsah možného sovietskeho protiúderu bol pre amerických jastrabov dostatočne silnou výstrahou proti vyvolaniu horúcej nukleárnej vojny. Názorne to dokazuje napríklad verejne známy časový sled prvých skúšok nukleárnych zbraní v jednotlivých nukleárnych mocnostiach – atómová bomba: USA – júl 1945, ZSSR – august 1949, V. Británia – október 1952, Francúzsko – február 1962; vodíková bomba: USA – november 1952, ZSSR – júl 1953; atď., atď.

HRAMADENIE SKAZY

Šialené hromadenie zbraní hromadného ničenia, ktoré po desaťročia ohrozuje existenciu všetkého života na Zemi, viedlo niektorých zodpovednejších politikov veľmocí občas k tomu, že od roku 1969 začali o tomto probléme rokovať na najvyššej úrovni a podpísali viaceré medzinárodné zmluvy o nešírení či obmedzení týchto zbraní a ich nosičov. Z priestorových dôvodov sa všetky tieto dohody nedajú tu uvádzať, stačí však konštatovanie, že po politických prevratoch v ZSSR a v štátoch jeho spojencov bola americká studená vojna v roku 1991 oficiálne vyhlásená za skončenú a že USA i demokratické Rusko pritom výrazne zredukovali svoj jadrový potenciál. Bolo to v súlade s pôvodne deklarovaným oficiálnym cieľom studenej vojny zlikvidovať komunizmus v Európe, takže dnes by sme o studenej vojne už vôbec nemuseli hovoriť, keby …

NOVÉ HROZBY

Keby jastrabi vo Washingtone a Pentagone už v roku 1995 nezačali znova strašiť Ruskom a vyhlasovať, že Rusko (už dávno demokratické) je pre USA rovnakou hrozbou, akou hrozbou bol vraj bývalý komunistický Sovietsky zväz. Túto agresívnu rétoriku síce aspoň čiastočne zmiernil sumit Clinton – Jeľcin v Helsinkách v marci 1997, ale znova a celkom neúnosne sa pritvrdila po 11. septembri 2001, ktorý doteraz nebol hodnoverne vyšetrený a súdne potrestaný, čím pripomína neslávny požiar berlínskeho Reichstagu z roku 1933 aj so všetkými jeho následkami.

Terajšie oživovanie rétoriky a metód americkej studenej vojny proti dnešnému demokratickému Rusku a jeho pokračujúce obkľučovanie americkými vojenskými základňami na územiach nových členských štátov NATO však celkom nespochybniteľne odhaľuje skutočné zámery tejto rozsiahlej vojensko-politickej konfrontácie. Účelom americkej studenej vojny nebola totiž len deklarovaná likvidácia komunistických režimov v Európe, ale jej skutočným cieľom bolo a naďalej zostáva uchvátenie národného bohatstva bývalých štátov s komunistickým režimom a najmä nesmiernych prírodných bohatstiev dnes už nekomunistického Ruska.

atomová vojna

Musíme preto žiaľ konštatovať, že americká studená vojna sa politickými prevratmi v týchto štátoch a zrušením Varšavskej zmluvy vôbec neskončila, a teda sa ani znova nezačína, ale pokračuje nepretržite naďalej aj napriek hrozbe, že úplne obkľúčené Rusko sa môže legitímne rozhodnúť brániť svoju suverenitu a svoje národné bohatstvo aj s pomocou svojho arzenálu.

Pre možnosť či hrozbu takejto apokalyptickej sebaobrany by sme si však mali uvedomiť, že aj po všetkých odzbrojovacích konferenciách podľa oficiálnych údajov k 1. aprílu 2014 mali USA v disponibilnej aktívnej službe ešte stále 1 585 jadrových hlavíc a 778 strategických nosičov a že Rusko malo k uvedenému dátumu 1 512 jadrových hlavíc a 498 nosičov, čo mnohonásobne stačí na vyhubenie všetkého života na európskom kontinente. A mali by sme preto na svoju sebaobranu aj čosi konať, aby sme neboli prekvapení oneskoreným zistením, že niektorí naši zámorskí spojenci sú ochotní bojovať za národné bohatstvá Ruska aj za cenu života posledného Európana.

 
krátené
Autor: 
Július Handžárik
téma: 
region: 
Pavel Kamas