Otrávená mediálna kaša XXV. – Zamlčaný štvrtý pilier moci

Moc je schopnosť dosiahnuť požadovaný výsledok, najmä ovplyvňovať činnosť a správanie ľudí – zhruba takto znie podstata jej definícií. Tie sa ďalej môžu ešte rozvíjať v zmysle, že moc je neoddiskutovateľnou skutočnosťou, ktorú vnímame bezprostredne, že je to „každá šanca presadiť v rámci spoločenského vzťahu vlastnú vôľu aj proti odporu, bez ohľadu na to, v čom táto šanca spočíva“, a podobne, ale podstata je jasná: moc je schopnosť dosiahnuť cieľ – akokoľvek.

Stratégie ako dosahovať cieľ sú rôzne. A preto aj podoby a oblasti uplatňovania moci môžu byť rôzne.

Pozrime sa na to bližšie. Ako náhodný a úplne bežný príklad zo života si ako nositeľa moci vezmime napríklad pouličné knieža v iracko-somálskom meste Malmö. Jeho cieľom je, aby ho všetci uznávali ako vládcu ulice, podriadili sa mu a robili to, čo on chce.

V prvom rade musí spoločenstvo ulice presvedčiť, že on je pánom ulice. A že to tak je správne, lebo je silný, nebezpečný a má zbraň, čiže je pre dané spoločenstvo stelesnením toho najlepšieho a najušľachtilejšieho. Jeho ľudia musia vedieť, kto on je, musia vedieť, prečo ho treba poslúchať, a musia uznať, že on je zástupcom boha na zemi a preto ich vedie k lepším zajtrajškom. To je prvá, psychologická oblasť uplatňovania moci, keď sa človek s mocou oboznamuje, zmieruje, identifikuje, ospravedlňuje ju, vytvára si patričný hodnotový rámec či svetonázor... nazvime ju programovacia moc.

Až potom prichádza na rad stanovenie rámca pravidiel hry, teda stupeň zákonodarný. Ľuďom musí byť jasné, čo sa smie a čo nie: pána treba rešpektovať, neprotirečiť mu, poslúchať jeho nariadenia, treba mu bonzovať pokusy o prevrat, velebiť ho na verejnosti, atď.

Ďalej nasleduje praktická, výkonná časť moci: to pekné auto, čo má tamten tlstý blondiak, sa konfiškuje a odovzdáva pánovi ulice. A tamten pekný dom, to bude sídlo pána ulice. Polovica príjmu spoločenstva zo sociálnych dávok a predaja drog patrí pánovi ulice. A vo štvrtok večer sa idú páliť policajné autá do susednej ulice, účasť povinná.

A napokon, samozrejme, súdna moc: kto sa bude akýmkoľvek spôsobom protiviť pánovi ulice a jeho nariadeniam, stihne ho trest.

Vidíme tu štyri rôzne oblasti, štyri rôzne druhy moci: programovacia, zákonodarná, výkonná a súdna.

Štyri.

V školách nás učia, že existujú tri druhy moci: zákonodarná, výkonná a súdna.

Tri.

Skôr než sa dostaneme ďalej, zopakujme si definíciu: moc je schopnosť dosiahnuť cieľ (najmä ovplyvňovať činnosť a správanie ľudí). Akokoľvek. A tu treba zdôrazniť, že ak nositeľ moci na nejakú oblasť možného mocenského pôsobenia rezignuje, túto oblasť môže obsadiť a zneužiť niekto iný.

A presne toto sa v praxi deje s našou zastupiteľskou demokraciou. Oficiálne tri oblasti (zákonodarná, výkonná a súdna), v ktorých štát (údajne v mene ľudu) mocou disponuje, totiž nepokrývajú celé spektrum možností ovplyvňovania činnosti a správania ľudí.

V klasickom rozdelení moci môžeme vidieť peknú postupnosť krokov, ktorými je mozog občana usmerňovaný ku konaniu, ktoré je z hľadiska majiteľov moci žiaduce: poučíme ho, čo je prípustné konanie (zákonodarná moc), potom mu upresňujeme, čo má aktuálne robiť v konkrétnej situácii (výkonná moc) a nakoniec mu pohrozíme, čo sa mu stane, keď nebude konať ako by mal (súdna moc). Ibaže v tomto reťazcí chýba prvý, kľúčový krok: naprogramovať ho, čo si má o tom všetkom myslieť.

Nikto dnes nepochybuje o moci, ktorú má nad mysľou jedinca vonkajšie informačné a psychologické pôsobenie, zahŕňajúce celý rad vplyvov od vzdelávania, cez médiá, ekonomické nástroje, módu, dizajn až po tie najbizarnejšie kanály na šírenie mémov a iných mentálnych vírusov. V epoche internetu, fejzbúku, korporácií a blogerov sa táto moc, oproti časom našich pradedov, ktorí počúvali len susedov a pána farára, ďalej zväčšila. Svetonázor sa stal tovarom, čoraz štandardizovanejším a instantnejším. Mediálny komplex, vrátane sofistikovaných metód na prieskum verejnej mienky, s využitím štatistiky vie spoľahlivo usmerňovať názor potrebnej väčšiny obyvateľstva tak, ako jeho majitelia chcú.

Nikto o tejto obrovskej moci nepochybuje, lenže naše deti sa v školách ešte stále učia, že je v poriadku, ak v našej skvelej zastupiteľskej demokracii (kde tak efektívne a dokonale zverujeme tri piliere moci do rúk našich volených zástupcov) je informačná sféra buď v rukách nikým nevolených aparátčikov alebo neznámych súkromných osôb. A tak sú už od detstva pomýlené, neuvedomujúc si, že ak niekto cudzí, zvonka, ovláda utajený štvrtý pilier moci, informačne-psychologický, ovláda národ efektívnejšie, než keby ovládal zvyšné tri. (Lebo, teoreticky, keby sme boli dokonale naprogramovaní, nebolo by vôbec treba uplatňovať iné formy moci, pretože by sme skrátka konali úplne presne tak, ako si programátor želá).

Scholastici ma možno budú kritizovať, že miešam rôzne pojmové kategórie. Lenže takúto kritiku neberiem, pretože z hľadiska praktickej definície moci si musia byť všetky spôsoby aplikovania moci/dosahovania cieľa rovné. A z hľadiska praxe demokratického štátu by mali byť aj rovnako vážne zohľadňované všetky riziká s týmto spojené.

Veľké a naozaj nezávislé krajiny si veľmi dobre uvedomujú hrozbu ovládnutia krajiny cudzou informačnou mocou. Pred pár dňami napríklad ruský prezident podpísal zákon, ktorý umožní úradom požadovať od zahraničných médií pôsobiacich v krajine, aby sa zaregistrovali ako tzv. zahraniční agenti – zákon je odvetou za správanie USA, ktoré donútili ruskú televíznu stanicu RT registrovať sa v USA ako cudzí agent. Drobné satelitné krajinky ako tá naša však hrozbu vonkajšieho informačného ovládania dôsledne ignorujú, a dôvod je veľmi prostý: pretože práve toto vonkajšie informačné ovládanie je jedným z hlavných spôsobov ich riadenia zo vzdialeného mocenského centra.

Ako sme naprogramovaní my Slováci? Už z našej histórie vyplýva že rôzne. Niečo je zdravé, ale veľa je cudzích, často jedovatých psychologických programovacích prvkov. Oddeliť zrno od pliev je naozaj ťažká úloha pre každého z nás, lebo si vyžaduje veľa námahy pri premýšľaní vlastnou hlavou. Uznávame desatoro, peniaze, pánsku ochranu, potraty, imigráciu, Freuda, Darwina, Slobodu zvierat, holokaust, Lúčnicu, Freddieho Mercuryho, Woodyho Allena, Dolceho aj Gabbanu, Washington aj Havanu.... Amerika je jediná demokracia, Rusko je diabol, Rusko je záchrana, Amerika je diabol... sme Slovania, Európania, demokrati, evanjelici, katolíci, liberáli, komunisti, antikomunisti, fašisti, antifašisti, satanisti, depešáci, skejťáci... množstvo nálepiek, ktorých obsah väčšinou zahŕňa povinnosť vnútornej lojality k mocným ríšam, ideológiám a náboženstvám, o ktorých často ani to podstatné nevieme. Výsledok je, že vo voľbách potom štatisticky dopadneme ako národ idiotov – slabou útechou je, že ostatní naokolo na tom nie sú o nič lepšie.

Kým nebudú verejnoprávne médiá, vzdelávacie osnovy a vôbec celý masový informačný priestor proporčne rozdelený pod kontrolu ľudí z rôznych myšlienkových táborov, ktorí budú rovnako proporčne zastupovať obyvateľstvo ako poslanci v parlamente, nemôžeme vážne hovoriť o plnej suverenite štátu a plnom uplatnení demokratického princípu delegovania moci občanov svojim voleným zástupcom – vždy tu bude skulina, cez ktorú bude môcť ktosi neznámy (napríklad zo zahraničia) disproporčne ovplyvňovať názory a volebné preferencie obyvateľstva, a teda riadiť smerovanie krajiny, ktorá tak bude územím viac či menej ovládaným cudzou (programovacou) mocou.

Vymyslieť efektívny mechanizmus fungovania nejakého informačného parlamentu (?) a percentuálnej deľby informačného priestoru podľa dopadu na obyvateľstvo nevidím ako ťažkú úlohu. Jednoducho, politické tábory by si rozdelili priestor a čas v médiách podobne ako si delia výbory a stoličky v parlamente. Už ťažšie by bolo dohodnúť sa na jednotnom a všeobecne prijateľnom texte učebných osnov... ale nech by kompromis bol napokon akýkoľvek, iste by bol lepší než dnešná jediná jednofarebná verzia pravdy. Žiadny technický problém či iná výhovorka by nemali byť prekážkou tomu, aby si národ vytvoril mechanizmus spravodlivej deľby informačnej sféry. Pretože ak chceme hovoriť o slobode a demokracii, musí aj táto sféra patriť ľuďom, a to rovnako proporčne, ako priestor demokratického parlamentu.

Prepáčte tú dĺžku.

 
Autor: 
Norman

hej, tak nejako to je. Preto je hore v menu (momentálne) delená "moc" na
- politickú
- ekonomickú
- masmédia
- mimovládky

Je to v podstate podobný pokus zdôrazniť dôležitosť "ideologickej", ty si to nazval aj "programovacej", moci.
Ale stále ešte MALO zdôraznujeme, ako je tento druh moci vlastne NAJdôležitejší. Veľkú časť histórie, ak nie vlastne VŽDY, teda aj teraz, bola táto moc vyjadrená formou náboženskej moci - lebo ktorá moc je mocnejšia, ako moc "boha", že. Ale má aj iné formy.

Sumárum - ideológi je najdôležitejšia forma moci v spoločnosti a mohli by sme tu 24 hodín preberať len jej jednotlivé formy a finty, klamstvá a mechanizmy, od spomínaného náboženstva, cez rôzne"vedecké" teórie o spoločnosti, cez debilný cargo cult v akýsi mechanizmus "trhu", cez monštrum priemyslu zábavy, "nezávislé" masmédia, "dobročinné a humanistické" mimovládky a aktivistov ... určite som ešte kopu podobného svinstva nespomenul.

Nevidím na uliciach chodiť ľudí v okovoch, ani otvorene nosiť zbrane - despocia sa v týchto dobách realizuje takmer NEVIDITELNE, hlavne ideologicky. A je to technika rozvíjaná rovnako intenzívne ako napríklad výroba ocelových diel, ale je rozvíjaná oveľa dlhšie a tak je aj oveľa rafinovanejšia, ako sa bežne zdá. Bežný občan si je vedomý, že nevie, AKO sa vyrábajú moderné zbrane, ale pri psychologických zbraniach podlieha ilúzii, že tieto veci sú jasné a že im rozumie. To je ZAVAZNY omyl aj mnohých ľudí, čo sa inak o veci verejné a veci zákulisia aj relatívne zaujímajú.

buheh

Čím "mäkšia" je forma moci, tým je moc v konečnom dôsledku väčšia. Veď to napokon hovoria mnohé učenia, od starých Číňanov až po DVTR. Voda časom zničí aj skalu...

Čím neviditeľnejšie je jej pôsobenie, tým je moc trvácnejšia. Preto tým účinnejšie sú inštrukcie, ktorými sa riadime, čím nenápadnejšie ich máme zabudované v sebe.

Neviditeľnosť, anonymita, to je základný predpoklad skutočnej dlhodobej moci každej skupinky jej nositeľov. Diktátor, o ktorom to každý vie, je diktátorom len dovtedy, kým ho neobesia. Ale tie potkany, ktoré z pozície všemocných šedých eminencií z úzadia už niekoľko storočí rozožierajú Západ a biele etniká, tie sa nikdy neukážu otvorene, a preto nikdy neprehrajú vo voľbách, nehojdajú sa nikdy na pouličnej lampe.

Teda aspoň zatiaľ to tak vždy bolo.

Norman

Vieš, ale poznanie, že "ľudia sú naozaj škaredo ojebávaní" patrí na druhej strane k základnému učeniu chaldejcov už v základnej talmudistickej kinderstube - aby nevyznelo akosi nesprávne, že my sme k tomuto poznaniu dospeli preboha až teraz po rokoch bádania. To teda určite nie.
Je síce pravda, že na Slovensku je polovica ľudí až neuveriteľne naivná a ešte túto pravdu takpovediac nevie, ale nemyslím, že by sme sa mali akosi zameriavať na osvietene týchto najhorších debilov. Nejde len o to, že to dosť unavuje, nudí a konieckoncov aj vyčerpáva, ale hlavne už pre nich nie je čas (nemajú ho ani oni, ani my). Predpokladám, že doba dozreje rýchlejšie, ako by to oni ešte stihli akosi pochopiť, a ani našinec nemá nekonečný čas ani trpezlivosť. Rieka tečie rôznymi korytami, niekedy treba veslovať doľava, niekedy doprava, niekedy zrýchliť a inokedy spomalovať ... opakujem, stále mám dojem, že sme v pokojnej vode pred vodopádom. Je zbytočné teraz učiť ľahostajných plávať, doteraz sa mýlili, že to nepotrbujú a mysleli hlúpo, že na tejto špinavej ľodke budú navždy ..., k brehu doplávať ako neplavci už aj tak nestihnú, takže ťažko im radiť - pád dole vodou bude pre všetkých skôr vec šťastia a náhody. Ale optimistické ubezpečenie na záver, ako vždy: niektorí ho prežijú.

Norman
Pavel Kamas