Okrúhle výročie – 20 rokov Slovenskej republiky.

V dosť spavej atmosfére dlhodobej celosvetovej finančnej a energetickej krízy sa nerobil moc veľký cirkus, ale predsa len boli streľby z diel a nejaké prejavy.  V poriadku.

Na webe som zachytil postreh, že čo sa týka tohto výročia, z masmédií skôr zaznievali vzdychy nad rozpadnutou stratenou československou republikou, ako radosť z nového. Vcelku s tým postrehom súhlasím.

Čo ale mňa prekvapuje, že sa formálne osamostatnenie a vytvorenie Slovenskej republiky spomína, ako keby vtedy slovenský národ vznikol. Spomína sa  "čo sme odvtedy dosiahli" ... Ako keby reálna existencia nebola čosi viac, ako formality, ako keby reálna samostatnosť nestála na základoch bývalých storočí a za dvadsať rokov sa vytvorila jedine samostatná štátna štruktúra. To nie je málo, určite nie, slovenskému národu moderná štátna samostatnosť určite chýbala, ale slovenský národ je viac, ako toto.

A koniec koncov, pozrime sa, prečo sme tú modernú štátnosť nemali.

Začnime v Rakúsko-Uhorsku, v tom zväzku či žalári národov. Áno, tam mnohé národy nemali samostatnosť, ale to je obdobie, keď tento nacionálno-štátny formalizmus vôbec začína mať zmysel. Všetko to sprišlo s modernou, priemyselnou dobou. Predtým tieto veci – odvážim si tvrdiť - neboli v týchto našich končinách také podstatné, nelíšili sa od pomerov iných malých národov a etník Európy.

Áno, na konci 19. a začiatkom 20. storočia začali Maďari svoj asimilačný tlak, a ten oprávnene skončil rozbitím monarchie.

Dobre.

Keď si nebudeme nič nahovárať, aj keď nebudeme žiadni nacionalisti, či romantickí svostojníci, aj keď máme priateľov a príbuzných v českých končinách, jednoznačne mi matematika a kalkulačka ukazuje, že tu sa stala chyba. V čase, keď moderná štátnosť sa stala dôležitou pre všetkých, v čase, keď sa iné podobné menšie národy začali učiť modernej politike, sme boli pridelení do debilného neživotaschopného Československa.

Bodka.

      ilustračné foto: slovenské osobnosti pod zadkom českého leva v Bratislave

Chápte, nejde o to, ako sú nám Česi kultúrne či jazykovo blízki či vzdialení, nejde o to, ako mienili Slovensko rozvíjať alebo vykorisťovať – jednoducho to bola doba, kedy sme sa mali učiť. A nemali sme možnosť.

Prvé Československo sa rozpadlo rýchlo. Žiaľ, bolo to spojené s príchodom vojny a tak na tú smolu, stalinisti just a just aby vrátili akési predvojnové status quo, znova zaviedli aj tento nezmysel. No, aspoň že bez Podkarpatskej Rusi – nezabúdajte, aj tento nonsens bol  "československo". Nuž, a ten obnovený zlepenec pod sovietskou totalitou trval – až kým v Moskve nenastali nové časy.

Po zbavení sa podpory z Moskvy nevydržalo Československo ani pár rokov. To je asi rekord, to je jednoznačný dôkaz o tom, ako bolo slabé a umelé.

Táto história sa samozrejme prejavuje doteraz.

Táto chyba, týchto zhruba 1993 - 1918 = 75 rokov pražsko-moskovskej deformácie, sú určite dôležitejšie, ako akékoľvek zlé pomery či neprávosti predtým.

Samozrejme, nik nechce povedať, že všetko bolo zlé, samozrejme, toto spojenie prinášalo aj nejaké pozitíva, ale ... každý potrebuje dospieť - a držať adolescenta priviazaného nakrátko je takmer zločin, nie?

Nik nechce povedať, že Česi sú naši nepriatelia, naopak, sú fajn, ale podobne sú fajn aj Rakúšaci či Maďari – podľa toho sa predsa neposudzuje objektívna história. Ani ta príbuznosť jazyka nie je najdôležitejší parameter – ono sú to všetci Slovania, len boli ponatieraní rôznou farbou a rôzne si to pred sebou samými zakrývajú. To už je ale hlavne ich problém, nie náš.

Nemienim bedákať nad minulosťou či zvaľovať na ňu viny – chcel som len povedať to, čo malo byť pri tejto príležitosti povedané. História nás ovplyvňuje a kto ju objektívne nepozná, robí ďalšie chyby.