V týchto dňoch bol slnovrat, dni sa už začnú predlžovať. Tento moment návratu a dlhé zimné večery prepchaté triviálnou mystikou sú možno vhodný čas pre krátke nudné zosumarizovanie známych i menej známych základných myšlienok. Do archívu.

Hranice

Úsečka má dva krajné body. Tieto body definujú jej polohu, veľkosť, smer.

Akýkoľvek (geometrický) objekt je definovaný najmä svojimi hranicami. Napríklad  hranice štvorca sú jeho 4 strany, hranice kocky tvorí jeho 6 stien.

Podobne to platí pre akýkoľvek objekt či proces. Vždy sa pýtame "odkiaľ", "kam", "kadiaľ"...  to všetko sú  otázky na hranice.  Tak sa teda zamyslíme, aké sú či môžu byť tie rôzne hranice. Najlepšie keď začneme  s niečím ľahkým a jednoduchým, s priestorom.

Hranice priestoru

Jedny z najstarších otázok sú : Kde je koniec sveta? Akú formu má svet?

Ako viete, boli rôzne odpovede: svet je plochá doska, alebo svet je ako  pancier  na korytnačke, a rôzne podobné. Dobre, ale čo je na konci? A kde to je?

Niektorí si mysleli, že je to hneď za najbližšími horami, ale múdrejší ich upozorňovali, že za horami sú ďalšie hory ... a potom ďalšie roviny... a zas hory... a ... oceán ... a keď už to nešlo odložiť, tak potom teda tam je ten koniec. Koncu sveta sa bežné myslenie proste nevedelo vyhnúť, nakoniec tam niekde musel byť - ale čo to malo byť, na to sa nedalo odpovedať.

Potom ľudstvo získalo viac cestovateľských skúseností, možno aj zmúdrelo a došlo sa na to, že zem je guľatá. Problém bol vyriešený. Guľa nemá hranice, guľa je bez konca. Má rozmer, ale nemá kraj, je bez hraníc.

Dobre, to bolo pre náš 2D svet, ale ako je to s trojrozmerným priestorom celého kozmu? Tu je odpoveď vedy analogická: priestor kozmu je ako štvorrozmerná guľa s trojrozmerným povrchom, nemá nikde hranice, aj keď má rozmer. Ak by ste leteli v priestore priamo jedným smerom, po nejakom čase by ste došli na to isté miesto, odkiaľ ste vyrazili. Analogicky, ako keď vyrazíte jedným smerom na zemeguli.

Toto je súčasný stav vedeckého poznania a nemožno ináč, ako s ním súhlasiť.

Samozrejme, zostáva napríklad otázka, aký je rozmer kozmu a aj to, či sa  mení. A či už sa mení alebo nie, kedy tá naša 3D guľa vznikla, odkedy a dokedy sa nafukuje alebo zmenšuje.

Hranice času

Ďalšia z fundamentálnych svetonázorových otázok teda bola: Kedy začal svet?

Odpovede sa zas rôznili. Pôvodné primitívne mýty dávali vznik sveta pár storočí či tisícročí dozadu. Pod tlakom poznania sa táto hranica posúvala a posúvala .... až skončila  na dnešných 13.798 ± 0.037 miliardy rokov. Tá presnosť! Bolo vraj už aj viac, ale toto je už definitívne a presne. Alebo azda nie?

Ako inteligentný čitateľ už pochopil, čas je podobný  priestoru. Skutočná forma času je zas uzavretý tvar, v tomto prípade kruh. S konečným rozmerom, ale bez hraníc. To je jediný možný bezrozporný model. Žiadna iná odpoveď sa nevyhne otázkam – čo to je ten začiatok, čo to je ten koniec, čo bolo predtým a čo bude potom? Mýty o začiatku času nikdy nedokázali dať racionálnu a konzistentnú odpoveď, či už ich tvorila komunita kňazov alebo komunita vedcov.

Nemyslím, že by bolo ťažké si predstaviť uzavretý bezhraničný čas. Pre niekoho môže byť skôr problém, že o podobnom názore ešte nepočul. Ale to si netreba brať osobne, nie je to nič prekvapivé, na Západe je svetonázorové vzdelanie zanedbávané a zámerné deformované. Lepšie neskoro, ako nikdy.

Je ten rozmer, trvanie jedného časového cyklu, stále?  Akékoľvek konštantné číslo by bolo znova hranicou, pre ktorú by musel byť nejaký dôvod. Prirodzený je teda predpoklad, že sa trvanie cyklov mení. Dá sa povedať, že trvanie terajšieho cyklu vzniklo postupným predlžovaním z pôvodného cyklu s nulovým trvaním. Ale nulové trvanie by bola zas hranica - ak niečo také bolo, tak zas len ako jeden bod z mnohých v ďalšom metačasovom cykle.

Jasné, nie?  

Hranice evolúcie

Evolúcia je proces vývoja v čase, bežiaci podľa univerzálnych parametrov.  O týchto kozmických  parametroch vedie veda spor, či sú konštantné a ak, prečo sú práve také, aké sú. Zas tu je teda tá istá otázka: odkiaľ sa vzali tieto hranice?

A aj odpoveď je tá istá. Okrem ontologických princípov nejestvujú žiadne iné konštanty. Kozmos sa vyvíja a jeho stav je daný predošlými cyklami. Súčasnosť pláva v informačnej  hladine minulosti. Každý proces a forma zanechávajú svoj odtlačok a vytvárajú tak celkovú informáciu, ktorá bude platiť v budúcnosti.

Rýchlosť a kvalitu vývoja teda nie je daná len náhodou, ale aj nahromadenou imanentnou informáciou. To vysvetľuje niektoré rýchle evolučné zmeny v minulosti a naznačuje to aj možnú invenciu a dynamiku budúceho vývoja.

Zároveň to pripomína, že každý súčasný proces prispieva k evolúcii kozmu – v princípe sa nič nestráca.

Nie je treba uvádzať učenia, ktoré o tomto niečo málo hovoria. Objektívna skutočnosť sa nedokazuje autoritami a tradíciami, ale racionálnym myslením.