Čaká vás chudoba. Sami ste si na vine, antisemiti!

Tak nám istý pán David P. Goldman tvrdí, že (doslovne názov jeho článku) Európu čaká chudoba.

In medias res - s naším komentárom.

Život na dlh, ktorý je podstatou krízy v Európe, má širšie spoločenské a historické súvislosti. Jeho riešením je, že Európa, prinajmenšom niektoré jej časti, bude musieť schudobnieť.

Takto z  nadhľadu:  kto zaviedol systém, v ktorom banky doslovne ťažko parazitovali na rozpočtoch všetkých štátov? Azda táto plutokratická totalita bola výsledkom demokratického rozhodnutia?

A kto to má schudobnieť? Bankové mafie, ktoré z toho celý čas mali mastný zisk, alebo bežní ľudia, ktorí doteraz platili a za odmenu teraz prídu o úspory? Otázka je to len rečnícka, pretože skutočná otázka je: kedy na to prídu široké vrstvy a kedy ich zúfalstvo bude také, že začnú tvrdo konať? Nikdy?

Nikdy nehovor nikdy.


Americký prezident Barack Obama, ako to vopred oznámil jeho poradca pre medzinárodnú ekonomiku Michael Froman, požiadal 18. júna na stretnutí G20 v Mexiku, aby sa krajiny „zhodli na spoločnom odkaze o dôležitosti ekonomického rastu“. Keď hovorí Barack Obama o raste, myslí tým, že Nemecko by malo pokračovať v politike „bailoutov“ a zachraňovať svojich nezodpovedných partnerov z južnej Európy. Táto politika však nemá s ekonomickým rastom nič spoločné. Otázkou skôr je, kto si dovolí udrieť, keď sa Európa zrazí s realitou a príde o svoje iluzórne bohatstvo.

Takto z  nadhľadu:  Nemecko by malo? Dávate Nemcom priveľa rozhodovania, súdruhovia sionisti. Všetko chcete od nich, a oni majú v rukách čoraz viac moci. Kto príde po Merkelke? Kedy príde nie váš zmrd, ale niekto, kto vám dá po hube? Nikdy?


Amerika schudobnela

Európa aj Amerika vstúpili v roku 2008 do ekonomickej krízy s obrovskými bublinami, osobitne pokiaľ išlo o stav aktív. V Amerike bola táto bublina koncentrovaná prevažne v cenách nehnuteľností a hypoték, v Európe zase v dlhoch vlád a bánk. Americká bublina už medzitým „praskla“, čo v praxi znamenalo zníženie papierového bohatstva amerických domácností vo výške šiestich biliónov amerických dolárov, čo predstavuje asi 40-percentné zníženie čistej hodnoty majetku priemernej americkej domácnosti. V Európe je však situácia iná a tamojšie verejné inštitúcie stále kontinentálnu bublinu „nafukujú“.

Takto z  nadhľadu: 40% zníženie bohatstva americkej domácnosti? Tu nezostáva len znova napísať všeobecne uznávaný vtip: kde udelali soudruzi židoameričané chybu?

 
Americká vláda používala dotácie zlým spôsobom.Prostredníctvom hypotekárnych asociácií Freddie Mac a Fannie Mae podporovala realitnú bublinu a ignorovala situáciu, aj keď finančné inštitúcie a ratingové agentúry vytvorili bilióndolárový domček z karát z cenných papierov, krytých hypotékami.

Takto z  nadhľadu: jasné, na vine je vždy vláda - nikdy nie banky  a korporácie. Ale ... čo tie spomínané "finančné inštitúcie" ? Tie samozrejme sú bez viny - veď kradnúť a podvádzať je vraj ľudské.

 

Slabšie ekonomiky eurozóny zase využili svoje rozšírené možnosti požičiavať si a naakumulovali tým znepokojujúcu výšku vládnych a bankových dlhov.

Takto z  nadhľadu: už v stredoveku štáty podliehali pokušeniu pôžičiek u medzinárodného židovstva. Povedať to ešte nedávno - bol by to jasný prejav "antisemitizmu". Dnes vidíme, že sme opäť tam, kde v stredoveku. Kedy sa národy poučia? Nikdy?


Prečo to vlády robili? Za finančnými manipuláciami stála v obidvoch prípadoch erózia v základoch tvorby bohatstva na úrovni jednotlivých štátov. Pod tým treba rozumieť starnúce populácie a katastrofické tlaky na dôchodkové a zdravotnícke systémy v jednotlivých štátoch. V prípade Európy ide o obrovské čísla: počet dôchodcov sa počas najbližších 40 rokov zdvojnásobí, zatiaľ čo počet pracujúcich sa zníži o jednu tretinu.

Takto z  nadhľadu: to je matematika idiota, čiže ekonóma. V dnešnej priemyselnej spoločnosti o bohatstve nerozhoduje počet rúk a hláv, ale energia a tvorivosť. Štáty si určite nepožičiavali, lebo starli, miliardy určite neprežrali bezzubé ďasná dôchodcov - ak tomu veríte, tak sa radšej sami zastreľte, lebo aj tak neprežijete.


V jednom svojom staršom texte som ukázal, čo znamená znížené zakladanie rodín pre dopyt po nových domoch a realitách a ako to súvisí s krízou. Americká populácia od roku 1970 vzrástla z 200 na 300 miliónov, zatiaľ čo celkový počet tradičných rodín s dvoma rodičmi a deťmi je aj dnes rovnaký, ako bol v čase, keď sa stal Richard Nixon prezidentom. Je ich 25 miliónov. V roku 1973 bolo v USA 36 miliónov domových jednotiek s tromi alebo viac spálňami, čo nebolo omnoho viac, ako počet rodín s dvoma rodičmi a deťmi. Inými slovami, ponuka rodinných domov bola viac-menej v línii s počtom amerických rodín.
Do roku 2005 sa však počet domových jednotiek s tromi alebo viac spálňami zdvojnásobil na úroveň 72 miliónov, hoci počet kompletných rodín s deťmi zostal konštantný. Bublina preto musela prasknúť, a jej dôsledkom bolo zníženie amerického bohatstva, vyjadrené papierovo, o šesť biliónov dolárov.

Takto z  nadhľadu: papundeklové domčeky na prérii nie sú zodpovedné za nafúknuté miliardy. Opäť len pokus hodiť všetko na bežnú populáciu, tentoraz dokonca americkú.


Európsky demografický problém je však omnoho horší. Ako napísal profesor z Columbia University a nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Edmund Phelps, aj Európa potrebuje prejsť masívnou redukciou súkromného majetku (alebo, ak chcete, bohatstva). V článku, ktorý vyšiel 12. januára tohto roku vo Financial Times, napísal: „Čo treba robiť? Taliansko, Portugalsko a Grécko musia prísť o podporu, vďaka ktorej si tieto štáty mohli požičiavať tak lacno, ich AAA ratingy boli nezaslúžené a výnimky, ktoré oslobodzovali banky od toho, aby kapitálovo kryli vlastné dlhy, boli poburujúce. Ďalšou nevyhnutnosťou je zdanenie bohatstva. Inými slovami, ide o to, aby sa hodnota majetku podobala skutočnej hodnote toho, čo sa očakáva, že Taliani v budúcnosti vyprodukujú, mínus náklady na pracovnú silu. A keď sa ich ekonomika nabudúce ocitne v ohrození nadhodnotenia meny, musia odmietnuť všetky pokusy riešiť tento problém cez fiškálny deficit.“

Takto z  nadhľadu: takže pôžičky štátom by mali byť ešte dražšie? Ale mali by ostať, však?

A samozrejme, demografia. Treba viac ľudí, treba viac otrokov... nekonečný rast, viac a viac ....


Samozrejme, treba dodať, niektoré európske štáty môžu zmierniť svoje demografické problémy imigráciou. Friedrich Wilhelm I. po tridsaťročnej vojne (1618 – 1648), ktorá takmer úplne zničila jeho krajinu, pozval francúzskych hugenotov, Poliakov, Židov a ďalších, aby osídlili to, čomu sa neskôr hovorilo Prusko. Nemčina bola v 18. storočí v Berlíne menšinovým jazykom, rovnako, ako to možno bude v 21. storočí. Najšikovnejší Gréci a Španieli sa môžu zbaliť a odísť za prácou do Nemecka.

Takto z  nadhľadu: toto je naozaj otvorená formulácia toho, čo môžeme kľudne nazvať: bastardizácia - mokrý sen medzinárodného židovstva.

Ja by som skôr poslal Grékov a Španielov do Tel Avivu a Jeruzalema. Uvidíme, kto z koho.


Nominálne bohatstvo Európy je neproporčne premietnuté do štátnych dlhov, osobitne do dlhov bankového sektora. Zatiaľ čo v Amerike bolo zníženie papierovej hodnoty majetku kvázi trhovým fenoménom, v Európe by to bol politický čin. Celá európska politika sa dnes točí okolo otázky, kto bude zdanený. Ak by španielski dôchodcovia prišli o významnú časť svojich dôchodkov, pretože španielske banky dávali príliš veľa zlých úverov španielskym staviteľským firmám a vláda nad tým privrela oko, dôchodcovia sa budú právom hnevať na svoju vládu. To však môže zničiť jemnú rovnováhu španielskeho politického života. Je to nemilé, ale možno aj nevyhnutné.
Existuje viacero spôsobov, ako možno odpísať „nafúknuté“ nominálne bohatstvo spoločnosti a priblížiť ho úrovniam, ktoré korešpondujú s ekonomickou realitou. Najjednoduchšie a najlepšie riešenie pre Španielsko, Taliansko a ďalšie krajiny by bolo uvalenie dane z bohatstva. Problém ale je, že bohatí Juhoeurópania po celé generácie schovávajú svoje bohatstvo práve pre takúto eventualitu. Iný spôsob, ako zaviesť de facto daň z bohatstva je devalvácia meny. Devalvácia urobí každého, osobitne však ľudí s relatívne nízkymi príjmami, omnoho chudobnejšími, pritom však zníži skutočné záväzky dlžníkov, čiže najmä štátu. Ďalším spôsobom, ako zdaniť bohatstvo, je zmazať hodnotu aktív.
Američania akceptovali celkové zníženie bohatstva v spoločnosti, pretože realitná bublina bola celoštátnou pyramídovou hrou. Američania špekulovali so svojimi vlastnými domami a prehrali. To isté sa stalo aj Írom a aj oni – zachmúrení, ale predsa – akceptovali konzekvencie. Španieli sú však iný prípad. Masívne a nesprávne zamerané poskytovanie úverov sektora stavebníctva znamená, že španielskym problémom sú firemné, a nie súkromné pôžičky. Finančné inštitúcie emitovali dlh v ohromujúcej výške 109 percent španielskeho HDP. Na porovnanie, ide o zhruba trojnásobnú úroveň oproti USA. Sektor stavebníctva vďaka tomu ohromne vzrástol a je väčší ako výroba. Na porovnanie, pomer výroby a stavebníctva je v Nemecku 5:1 a v USA 4:1.
Finančné inštitúcie masívne vydávali cenné papiere a tie dnes predstavujú veľkú časť bohatstva, ktoré Španieli vlastnia cez svoje dôchodcovské fondy a poistky. Keď sa zreálni ich hodnota, Španieli budú musieť akceptovať zníženie dôchodkov. A to je presne to, čo by sa malo teraz stať: španielske banky sú bezcenné, ich záväzky by mali byť zmazané, aby ich nový majiteľ mohol rekapitalizovať. Španieli z toho nebudú mať radosť. Ale ani iní Európania.

Takto z  nadhľadu: technické úváhy o detailoch ako to spraviť, aby sa bohatstvo odpísalo populáciam, a zostalo zachované medzinárodnej plutokracii. Otázne však je - kam až možno zájsť?


Lekcia pre ostatných

Alternatívou k tomuto postupu je iba de facto zdanenie hospodárnych a industriálnych Európanov na severe kontinentu, čiže poškodenie bilančnej rovnováhy Nemecka a Holandska, až kým euro drasticky neoslabí, čo zvýši náklady na importované tovary a Nemecko s Holandskom poškodí. Nie je férové zdaňovať nemecké bohatstvo kvôli tomu, aby bola udržaná súčasná výška bohatstva vo zvyšku Európy. A Nemci to ani nebudú radi robiť.
Nekontrolovaná finančná kríza nie je v žiadnom z týchto scenárov nevyhnutná. Je to iba strašiak, využívaný ekonómami, aby tak zastrašili naivných a ľahko ovplyvniteľných politikov. Je totiž možné a celkom dobre predstaviteľné nechať španielske banky zbankrotovať, zmazať ich dlhy, a potom dotáciami zachrániť francúzske banky, ktoré vlastnia vysoký podiel španielskych dlhov. Žiadna reťazová reakcia nastať nemôže, pretože Európska centrálna banka môže zasiahnuť a vypnúť elektrický istič, kedykoľvek chce.
Tou najlepšou alternatívou, nech už to znie akokoľvek, je urobiť zo Španielska odstrašujúci príklad. Pre Španielsko by to zrejme znamenalo politický chaos, ale globálne efekty by nenastali a situácia by bola pod kontrolou. A španielska mizéria by presvedčila Talianov o tom, že zásadné reformy sú lepšia možnosť, ako opakovanie španielskej cesty.

Takto z  nadhľadu: budú rozoštvávať sever proti juhu. Ale aj Sever raz príde na to, že ho nevyciciava len Juh, ale hlavne Jewyorské banky. Respektíve, on na to prišiel už dávno. Aj by to vyjadril jasne, ale ešte nemá v ruke zbraň. Ešte to nie je isté .


Ako hovoria Číňania, treba zabiť kura a opica sa môže pozerať. Situácia by bola naozaj hrozivá, až keby zbankrotovalo Taliansko, krajina s vonkajším dlhom vo výške dvoch biliónov dolárov. Na to však nie je žiadny dôvod. Aj keď Taliansko má vonkajší dlh vyšší ako 100 percent HDP, dlh domácností je iba na úrovni 45 percent HDP. Ale predovšetkým, taliansky štát má predajné aktíva odhadom vo výške 40 percent HDP a Taliansko má stovky prvotriednych firiem, lídrov na trhu, ktoré možno privatizovať. Španielsko je na tom inak a má len niekoľko prvotriednych firiem.

Takto z  nadhľadu: ... taliansky štát má predajné aktíva ... Títo goldmanovci sú naozaj chorobne nenažraní.


Politický gordický uzol musí byť niekde rozťatý, a najľahšie je to urobiť v Španielsku. Výsledky budú hrozné pre Španielov, ale užitočné pre všetkých ostatných. Alternatívou je odmeňovať zlé správanie bailoutmi a penalizovať hospodárnosť a výrobu. Nazývať to „politikou ekonomického rastu“ je perverzné. Ako môže arbitrárne rozhodnutie odmeniť trhových „lúzrov“ a potrestať víťazov?

Takto z  nadhľadu: naším problémom nie sú Španieli, ani Gréci. Ale čiastočne súhlasím, len by som upresnil: politický gordický uzol musí byť niekde rozťatý, a najľahšie je to urobiť priamo cez Izrael. Výsledky budú hrozné pre Židov, ale užitočné pre všetkých ostatných.

Ak niekto môže takto hovoriť o osudoch napríklad Španielov, možno tak špekulovať aj o iných národoch!

Novodobí supermani

Nositeľ Nobelovej ceny a otec spoločnej meny euro Robert Mundell 8. júna tohto roku pre kanadský Financial Post vyhlásil: „Euro nie je problémom. Problémom sú v Európskej únii a menovej únii vládne deficity a dlhy niektorých krajín, osobitne v južnej Európe. Je to zlyhanie fiškálnej disciplíny, práve to ohrozilo solventnosť zadlžených krajín, vysoké deficity môžu do veľkej miery za súčasnú recesiu v Európe a spomalenie vo svete. Tieto dlhy by sa stali problémom pre euro iba vtedy, ak by ECB situáciu využila na podporu inflačnej politiky, ktorej cieľom by bola záchrana týchto krajín.“
Centrálne banky nemôžu expandovať donekonečna. Alebo môžu? Ekonóm Sebastian Mallaby z Council on Foreign Relations v aktuálnom čísle časopisu Foreign Affairs so všetkou vážnosťou argumentuje, že centrálne banky sú supermani, ktorí môžu tlačiť toľko peňazí, koľko potrebujú. Americký Fed do decembra 2008 rozšíril svoju bilanciu o 1,5 bilióna dolárov, ktoré poskytol trhom. Centrálne banky na druhej strane Atlantiku postupovali rovnako odhodlane. Väčšinu roku 2011 sa vedúci európski politici hádali o detailoch eurovalu vo výške 440 miliárd eur. Potom jedného decembrového dňa Európska centrálna banka poskytla kontinentálnym bankám 489 miliárd eur a vo februári 2012 tento krok zopakovala. Dvoma rozhodnutiami tak trhom poskytla dvojnásobok toho, o čo sa hádali európski politici. Také jednoduché, rýchle a magické je tlačenie peňazí z ničoho. Od začiatku roku 2007 ECB nakúpila aktíva v hodnote 1,7 bilióna eur, čím banka expandovala svoje portfólio z 13 až na 30 percent HDP celej eurozóny. Inými slovami, ECB natlačila toľko nových peňazí, že zvýšila ich papierovú hodnotu o sumu, ktorá je väčšia ako osemročná hodnota celkového produktu Grécka. Tieto supermanské vlastnosti – minimálne doteraz – zachránili euro a celý systém pred zrútením. Bez tejto mimoriadnej pomoci by to súkromné banky nezvládli. Mali by problém získať peniaze a skolabovali by. Znamená to, že v dohľadnej budúcnosti bude ECB pokračovať v tejto politike a tlačiť toľko peňazí, koľko bude treba.
Spomínaný Sebastian Mallaby však ignoruje obrovský rozdiel medzi USA a Európou. Americký Fed síce podnikol expanziu v hodnote dvoch biliónov dolárov, ale majetková hodnota amerických domácností sa zmenšila oproti tejto sume trojnásobne, až o šesť biliónov dolárov. Celková bilancia USA ako celku sa teda zmenšila, na Európu to však zatiaľ iba čaká. Podľa odhadov McKinsey Consultants Amerika od vypuknutia krízy znížila svoj celkový dlh o 15 percent, dlh Európy v rovnakom období narastá. Mallaby sa teda pozerá iba na jednu stranu bilancie, čím pripomína vtip o účtovníkovi, ktorý ušiel z Brazílie iba so záväzkami.

Takto z  nadhľadu: vidíte, Európania, idú po vás.

Thajský príklad

Na rozdiel od Grécka, ktoré už odpísalo 50 až 70 percent hodnoty svojich cenných papierov, Európa je len na začiatku cesty. Dlh španielskych finančných inštitúcií je stále zapísaný v majetku španielskych dôchodkových fondov a poisťovní a tiež niektorých francúzskych a európskych bánk. ECB požičala 1,7 bilióna eur súkromným bankám, ak bude v tejto politike naďalej pokračovať, hodnota eura poklesne a náklady na ropu, plyn a ďalšie importované tovary pôjdu hore. Európa potom zníži svoje bohatstvo devalváciou a najviac na tom stratia prosperujúce a životaschopné európske štáty, menovite Nemecko a Holandsko.
Penalizovanie dobrého ekonomického manažmentu a odmeňovanie neschopného manažmentu nie je sporom o ekonomický rast, ako to podsúva Obamova administratíva. V skutočnosti ide o formulku pre nekonečnú stagnáciu. Španielski dôchodcovia sú na tom rovnako ako mestskí zamestnanci v San José v Kalifornii, jedni aj druhí doplatili (či doplatia) na krízu znížením svojich dôchodkov. Jediný spôsob, ako sa vrátiť k rastu, je očistenie falošného ocenenia papiera, ktorý sa pripisuje nesolventným inštitúciám. Až zmazanie pasív španielskych bánk otvorí možnosť ich obnovy a môže sa začať rekonštrukcia, či už za tým bude stáť nejaký bohatý fond, alebo Čína. To sa stalo v Thajsku v roku 1997, keď počas ázijskej finančnej krízy skolaboval tamojší bankový systém.

Nezáujem o štát a budúcnosť

Mainstreamovým názorom v Európe je predstava, že nesolventné európske krajiny by mali byť zachránené, ak presunú svoje právomoci na Brusel. To je jadro, okolo ktorého sa dnes v Európe točia všetky plány na riešenie finančných problémov. Ako povedal už citovaný Robert Mundell pre Financial Post: „Bailouty musia byť spojené s transferom fiškálnej zodpovednosti nesolventných štátov na Európsku komisiu, ktorá má konať v súlade s právom, pod patronátom Európskej rady.“ To je dnes aj pozícia Nemecka. Aj keď je otázka, či nejde o spôsob, ako chcú Nemci slušným spôsobom odsúvať požiadavky o nemecké dotácie.
Predpokladom je, že osvietení byrokrati z Európskej komisie, možno s tichou spoluprácou Medzinárodného menového fondu, donútia neefektívne a slabé štáty prijať potrebné reformy. Tento veľký bruselský obušok môže pritom niektorým krajín aj pomôcť. Podmienkou je, aby sa celý proces stretol s požiadavkami samotnej krajiny aj vládnucej strany, ktorá je sama o potrebe reforiem presvedčená. Inými slovami, malo by dôjsť k tomu, čo dnes vidíme v Portugalsku. Tlak európskych inštitúcií a Medzinárodného menového fondu priviedol k moci mladých reformátorov, ktorí predávajú štátne aktíva, reformujú pracovné právo a prelamujú staré monopoly. Portugalsko má vysokú participáciu pracovnej sily, čo znamená, že pracujúci platia dane a dodržujú zákony. Grécko má, naopak, veľmi nízku participáciu pracovnej sily, čo znamená aj vysoký podiel čiernej ekonomiky. Portugalsko je liečiteľný prípad, Grécko skôr nie.
Stredozemné krajiny okrem Portugalska sú kombináciou predmodernej hostility k centrálnej vláde s postmodernou ľahostajnosťou k budúcnosti vlastného štátu. Taliansko a Španielsko majú jednu z najnižších úrovní pôrodnosti vo svete, iba 1,4 dieťaťa na ženu, čím tamojší obyvatelia ukazujú neochotu obetovať vlastné potešenie a privilégiá v prospech budúcnosti. Preto k budúcnosti neprispievajú a nevychovávajú deti.
Záväzok k budúcnosti nepestujú ani tamojšie elity. Platiť dane znamená byť hlupákom. Taliansko je krajina, oplývajúca súkromným bohatstvom a nízkymi súkromnými dlhmi, iba na úrovni 45 percent HDP, čo je jedna z najnižších úrovní v rozvinutom svete. Keby mali Taliani zmysel pre potreby verejnej sféry, konsolidovať rozpočty a stabilizovať ekonomiku by bola jednoduchá úloha.
Námietka však znie inak. Ak Taliani a Španieli vidia vo svojich vládach nepriateľov a pri každom momente sa cítia frustrovaní, ako asi budú reagovať na fiškálneho bosa z Bruselu? Myšlienka, že nadnárodné kontroly dosiahnu to, čo sa nepodarilo dosiahnuť národným vládam, je čudnou predstavou, ako získať verejnú podporu.

Takto z  nadhľadu: sytém nezodpovednosti, ktorý tu tak opovržlivo kritizuje Goldman, je výsledok modernej doby. Ktokoľvek, kto by to donedávna kritizoval, by bol označený za nacistu. Teraz sa dostavujú výsledky.


***

Americké domácnosti sú už podstatne chudobnejšie. Európu to len čaká. To, čo nazýva Obama plánom ekonomického rastu, je v skutočnosti návod na stagnáciu.

Takto z  nadhľadu: ak si Európa nebude dať radiť židoameričanmi, či už obamovcami či antiobamovcami, tak má nádej. Žial, bankové siete sú rozsiahle a ich chápadlá hrubé. Treba ich rozťať.

Nebude to bezbolestné.

Dabog

Pre tychto nema David Goldman ziadny odkaz?

http://spravy.pravda.sk/velke-banky-opat-vyhladavaju-riziko-ako-pred-krizou-fyo-/sk_ekonomika.asp?c=A120625_100239_sk_ekonomika_p01

Tie banky su riadene regularnymi psychopatmi. Vy si ani neviete predstavit, co su to za tazkych zavislakov. Riziko je ich droga, oberu vas o vsetko a nechaju skapat na ulici, pretoze nic okrem ich drogy ich nezaujima.

 

fon

nesmokli verejne, vy boľševici by ste z peňazí druhých zachraňovali iných závislákov, čo si u banksterov napožičiavali prachy na márnosti a nemajú z čoho splácať.
Závislí bankári na riziku, závislé davy na pôžitkárčení a závislí boľševici na peniazoch, ktoré násilím vyberú druhým.

fon

Goldman ustavične uvádza ocenenia pre jeho kolegov, ktoré by mali zdôrazniť vážnosť slov jeho náboženských guru.
Spisovanie dejín hospodárstva je ozajstnou vedou, „ekonómovia“ sa jej venujú málo.
Židko je zároveň nácko, podľa neho životaschopné Nemecko a Holandsko poškodzuje lenivý, ľahostajný, k budúcnosti neprispievajúci, neperspektívny zvyšok Európy.
Ten čo článok komentoval nevie, že vlády si naozaj požičiavajú veľké čiastky, aby ich vyplytvali na dôchodky a iné dávky na prežratie? Keď ich prežrali davy a rozkradli politici a nie banksteri tak to nie je odsúdeniahodné?
Ľudia nie sú skromní, požadujú stále viac a vlády sa zadlžujú a dražšie pôžičky pre vlády sú naliehavosťou veriteľa sa chrániť, ak si vlády svoje záväzky neplnia, mi je úplne jedno, či sa splácajú dlžoby komukoľvek, nikto nenúti vlády si čokoľvek požičiavať, chcú sa zavďačiť voličom, preto plytvajú, bankster je vinný, že za ním dobehnú politici, ich bábky, ale už nie požívační, nenásytní voliči?
Žid je len pokušiteľ, nenútil vás si od neho požičať, nepredložil vám dnes ani požiadavky v prospech židovstva, čo by ste mali uzákoniť, tie židoviny, aj v grécku prijali zradcovia v 19. storočí, dnes sú v platnosti, čo vám neprekáža, vaše túžby vás priviedli do židovho otroctva, neobviňujte židov za vaše zlyhania, lúza si dlhové otroctvo zaslúži a tým je trestaná za vlastné zločiny práve v oblasti, kde to najviac cítia, žid bude tiež potrestaný, vy gójovia odmietate tresty pre seba, pre židov–banksterov požadujete, ale už nie za bohorúhačstvo ale za dajaké okrádačky.
Gréci a Španieli majú byť neárijcami, ak ich príchod do nemecka by bol bastardizáciou? Čo potom táraš o Európe, ktorá má nádej, ak si nacistické prasa.

nové