Máme sviatok - 17. november 1989. Celých 35 rokov od zmeny režimu.

K tejto zmene sa, prirodzene, robia všetky možné rozbory. A zaoberajú sa tak troma aspektami tých udalosti.

Prvou témou je ekonomika. Koľko zarábame. Napríklad tu na Pravde

https://ekonomika.pravda.sk/ludia/clanok/730831-zarabame-15-nasobne-viac...

Je ale jednoznačné, že ostblok, či špeciálne Slovensko, ekonomicky nič moc nevyhral. Stal sa kolóniu a ročne z neho tečú miliardy na Západ. Toľko nás ZSSR určite neokrádal, ako teraz USA.

Druhou témou je, ako to prebehlo. Či to bola revolúcia spontánna, alebo riadená. Väčšiu nepodstatnosť dnes ťažko nájsť. Udalosti sa nedejú náhodou. Sú prejavom kauzality, aj keď náhoda má svoj podiel. Proces prechodu Východu mal svoje zákonitosti a bol očividne v danej konštelácii nezastaviteľný. Jedine, čo sa stalo 17. novembra 1989 bolo, že proamerické sily, havlisti, prebrali riadenie a moc, a tak sme namiesto cesty slobody nastúpili cestu americkej kolónie. Havlisti 17. novembra neporazili komunistov. Svojím pražským divadlom porazili nás, ostatné nespokojné antikomunistické sily.

Treťou témou je to všeobecné porovnávanie režimov tzv. socializmu a tzv. kapitalizmu. Tu ale treba povedať, že tie udalosti neboli o kvalite a schopnosti dvoch režimov. Pretože socík, aj ak bol ekonomicky a inak menej schopný a zaostával, mohol udržať svoju moc hoci aj naveky, tak ako mnohé iné režimy a ríše, bez ohľadu na ekonomickú biedu ľudí v nich. Proste, politická moc sa udrží podľa vlastných parametrov, nezávisí od akejsi "spokojnosti" občanov. Takže - v tých rokoch nevyhral nejaký jeden režim nad druhým. Aj tak boli či sú obidva veľmi podobné, kapitalizmus či komunizmus, šialená výroba ako hlavný cieľ. Tak k čomu došlo? Proste vyhral geopolitický Západ (v lepšej kondícii, podporovaný väčšími kolóniami a podobne) nad oslabeným Východom (ZSSR dosť opustené ako Čínou, tak islamským svetom, tak Indiou). No proste Západ porazil Východ - to jediné sa stalo.

A to je aj myšlienka na dnešný deň. Celé je to takmer výhradne geopolitická hra a geopolitické faktory. Dnes je pri porovnaní vývoja ZSSR a Činy jasné, že problémy nezávisia na tom, ako sa dané režimy volajú a ako sa pýšia svojimi hlúpymi ideológiami. Ten stret nie je o teóriách, ale o sile v danom okamihu. Číne sa podarilo ideologický útok zvnútra ustáť, nedala sa zlákať a zostala sama sebou - a reformovala pomaly to, čo potrebovala, lebo iba tak, postupne a pomaly, sú veci najefektívnejšie a bez tragédií. V ZSSR toto bolo porušené hrubým potknutím a pádom - pučom z jari 1990, ktorý zrazil Gorbačova. To bol koniec postupnosti a poriadku, to zabilo celý východný blok. Aj nás.

Kým budú ľudia stále v minulosti, v nejakých ideologických báchorkách, budú strácať čas. Hlavný problém je jednoducho geopolitická konfrontácia Západ versus Východ, a my si nesmieme myslieť, že sme na jednej lodi s priateľmi. Reálny socializmus bol do veľkej miery zhnitý, ale súčasný stav je minimálne v ostbloku ešte horší. Reálny socializmus bol do veľkej miery aj nemorálny - ale to my sme boli jeho obete, a nie aby sme my ako vinníci niesli akúsi morálnu vinu a ešte čosi posratému Západu splácali.

Pravda, situáciu nezmeníme nejakým morálnym vyhlásením -Američania na nás už dávnejšie navliekli okovy, dávame peniaze do EÚ, splácame dlhy a úroky z dlhov, odvádzane dividendy a vôbec zisky z podnikov, ktoré sme doslovne venovali Západu. To, čo vykonali havlisti s našou krajinou, bol zločin storočia.
Socializmus sa rozpúšťal a bol by sa rozpustil, boli by sme mohli byť relatívne slobodní. Ale pribehli havlistické hyeny a nasadili krajine a nám všetkým novú oprátku. Vo viacerých parametroch ešte horšiu, ako bola tá predošlá.

Toľko k porážke Východu koncom 80-tych rokov 20. storočia.

Nič špeciálne, len jeden z historických posunov mocenského vplyvu. Dosť veľký, ale nie najväčší, a určite zas nič večné. Rusku sa už spod tejto tragédia darí pomaly dostávať. Ako to bude u nás, uvidíme. Ale ten deň tiež príde, aby sa urobila oprava mizerného pokusu spred 35 rokov.