Predstavte si, že ste učiteľ, napríklad učiteľ autoškoly alebo niečoho podobného. Žiaci sa neučia len z nejakej knihy, ale musí im byť v praxi ukázané, čo robia dobre a čo zle, a musia byť motivovaní, aby vedeli, čomu sa majú venovať.

V princípe máte samozrejme dve možnosti – za prvé, chváliť a odmeňovať dobrý výkon a za druhé, keď je výkon slabý, tak kritizovať. Ktorej ceste dáte prednosť?

Podľa väčšiny vedeckých experimentov a dlhodobých testov na rôznych živočíchoch, odmeny za pokrok fungujú  lepšie ako trestanie za regres.

Napriek tomu, ak sa spýtate ľudí z praxe, učiteľov a inštruktorov, budú skôr skepticki a určite nejeden povie toto:

"Keď môj žiak dokázal nejaký pekný výkon, pochválil som ho a ocenil. Nasledujúci krát ale podobnú vec už vykonal horšie. Naopak, keď niečo evidentne pokazil, nie raz som ho zvozil a vyčital mu jeho prístup. A naozaj, po nadávkach a trestoch takmer vždy sa nasledujúci krát jeho výkon zlepšil. To mám x krát overené."

A je to tak, treba im veriť. Odmeny sú nasledované zhoršeniami a tresty sú nasledované zlepšeniami.

To vidí každý, dennodenne.

A predsa sa mýlia. V čom je ten zákerný omyl?

V štatistike sa tomu hovorí tuším návrat do priemeru. Samozrejme, žiaci sú chválení za  nadpriemerné výkony a pravdepodobnosť diktuje priam zákonite, že nasledujúci krát – či už sú chválení, alebo nie – sa ich výkon zhorší. Podobne hlavne pozoruhodne zlý výkon vzbudzuje nadávky, ale štatisticky je zákonite  nasledujúci výkon zas normálnejší, teda lepší.

Táto matematika sa dá pochopiť, ale v bežnom živote si ju málokto uvedomuje.

Feedback, akému nás vystavuje svet, je perverzný.

Kedže máme tendenciu byť milí voči nám príjemným ľuďom, a naopak byť odporní, ak sa okolie javí nepríjemne,  tak sme štatiskticky trestaní za to, že sme milí a odmeňovaní za to, že sme odporní.