Aby som vysvetlil: neberiem vnútorne nikomu, hocikomu právo zúčastniť sa zhromaždenia, ktoré ja nezvolávam. Ale veď tamtí dvaja boli priamo pri tom, vo vedúcich štátnych funkciách, keď smerovanie tohto štátu bolo hádam najsračkovitejšie od Víťazného semišu. Čarnogurský je persóna síce zaujímavá, trochu záhadná a protirečivá a niektoré jeho názory boli prekvapujúco iné aj v čase, keď bol na výslní, ale.. nie, s tým človekom by som rozhodne na pivo nešiel. A Palko - keď sa tam po oficiálnom rozpustení rozprával so Sulejmanom, mal som dvesto chutí prísť sa Araba spýtať, či vie, kto je ten ujo. Nuž ale mal by vedieť. Ja nemám vôbec extra dobrú pamäť, ale veľmi dobre sa pamätám na bratislavskú návštevu Bílého otce z Washingtonu, spúšťača War of terror, samotného preslávneho osvieteného Džordža chodiča Busha a na jeho "stretnutie so slovenským ľudom" (nie, tam som nebol), ktoré sa konalo, tak sa mi veru vidí, aká to irónia, presne na mieste pondelňajšieho protestu. Nuž a čo čert nechcel, ministrom vnútra SR bol v tom čase práve nikto iný ako V. Palko. Zachytil som vtedy v TV (to som ešte pozeral) v správach krátky rozhovor s ním o pripravenosti, bezpečnostných opatreniach (boli to tam celé manévre..) atď. Ľudia nachádzajúci sa napr. v bytoch na Hviezdoslavovom námestí mali zákaz otvárať okná a myslím, že aj sa k nim približovať. (Áno, zákaz.) Na otázku redaktora, či by po nich ostreľovači strieľali, keby niekto okno predsa len otvoril, zombie-kresťan odpovedal s úškrnom (ktovie prečo, doteraz to mám pred očami) „Ale pán redaktor, nedramatizujme...“ Takže asi toľko k môjmu nutkaniu dáviť. Účasť takýchto indivíduí vo mne automaticky vzbudzuje takú predstavu prerodu eštébákov po prevrate ako vo filme Kolja, alebo postavy „večných predsedov“ ako od Štepku.